Nezapadla

Obyčajné sídlisko, kde vás chodník i cesta priviedla od jedného panelového domu k druhému. Celkom na konci sa týčil jeden vysoký oranžovej farby, z vrchnej strany sa k nemu dalo prísť malým kopčekom a zospodu bolo treba vybehnúť po schodoch.

Takých, ako tento, bolo v okolí niekoľko, ale oranžový bol len jeden. Mal dvanásť poschodí, svoj domov tu našlo veľa rodín, zvláštnosťou bolo, že všetci mali niečo spoločné. Spájalo ich pracovisko, každý pracovný deň vyrážali za prácou do rovnakého závodu. Netýkalo sa to všetkých členov rodiny, ale z každej aspoň jedného. Našli sa medzi nimi takí, ktorí boli v blízkom kontakte, iní sa priamo na pracovisku nestretávali.

Len jednu obyvateľku nepoznal nikto z nich, vedeli o nej len toľko, že v závode určite nepracuje. Nechápali, kde sa vzala práve v tomto dome. Jej byt sa nachádzal na prízemí v bočnej chodbičke, okolo samé poštové schránky. Najčastejšie ju stretávali pri vyberaní pošty, vždy okolo nich prešla potichu a nenápadne vkĺzla do bytu. Nikdy nikoho nepozdravila, s nikým neprehovorila, deti nemala, žila celkom sama, išla si po svojom.

Bola to žena v rokoch, ale jej štýl obliekania bol jednoducho neprehliadnuteľný. Na perách nosila poriadne hrubú vrstvu tmavého červeného rúžu, bez tejto ozdoby by ste ju určite nestretli. Obliekala sa svojsky, nič podobné ste v uliciach sídliska a možno ani mesta nevideli. Dospelí sa za ňou otáčali, deti sa potajomky smiali. Pestré farby zvláštnych farebných kombinácií, kde jedna farba neladila s druhou, dopĺňala rôznofarebnými klobúkmi rozličných strihov a materiálov. Nosila ich počas chladných zimných dní i počas letných horúčav. Z času na čas svoje oblečenie doplnila sieťkovanými rukavičkami.

Najviac priťahovala pohľady veselých deťúrencov, ktoré počas popoludnia šantili v okolí domu. Len čo sa objavila, uškŕňali sa, zdala sa im zábavná. Nič o nej nevedeli, a to ich lákalo, bola iná ako ostatní.