Aj tak sa nič nezmení?
Nedá sa. Nemáme. Nejde to.
Klasická vec. V práci, na úradoch, doma, v obchode… Stále sa niečo nedá, stále niečo nejde, nebude to fungovať…
Zvykli sme si.
Niektoré veci už radšej ani neskúšame, nikomu už radšej neveríme, nikoho sa už nič nepýtame. Zatiahli sme rolety a iba nadávame. Niektorí už ani to.
Častokrát sa niečo nedá. Vždy však je jedna vec, ktorá sa dá. Odôvodniť si, prečo sa to nedá. Odôvodnení je veľké množstvo, dôvodov už menej. Nechce sa mi. Som lenivý. To sú väčšinou tie skutočné, no nevyslovené, alebo nepriznané dôvody.
Nie, nie je to ľahké. Je strašne ťažké prekonať svoje bariéry. Svoju lenivosť. Je ešte ťažšie presvedčiť ľudí okolo seba, že sa dá dosiahnuť niečo, čo je na prvý pohľad nemožné. Keď sa vám to však podarí, spúšťate tým vlnu entuziazmu a chuti tvrdo pracovať, čo sa potom prenáša aj ďalej.
Fakt sa to dá?
V období mojej lenivosti, sklamania z politiky a zároveň chuti robiť niečo užitočné, som sa dozvedel, že na Slovensku vzniká občianske združenie s politickou ambíciou, ktoré má podobné hodnoty, ako ja a snahu riešiť veci diskusiou. Povedal som si: „Wow, títo sa neboja pýtať ostatných na názor. To snáď na Slovensku ani nemôže byť pravda.“ Zároveň som si pomyslel, že možno konečne budem môcť voliť niekoho, koho naozaj chcem a nie menšie zlo.
Keď som zistil, že hľadajú ľudí, ktorí sa chcú k nim pridať a zadarmo pomáhať zadarmo? Sú normálni?, prekonal som svoju lenivosť a urobil tú neskutočne ťažkú, až nemožnú vec. Napísal pár slov a klikol na potvrdzujúce tlačidlo. Neuveriteľné. Ono sa to fakt dalo stlačiť. Ja som to dokázal. Možno som sa pri tom aj spotil. Potom komunikácia s človekom, ktorý robí nemožné veci úplne bežne a s úplnou ľahkosťou. Neskôr ďalší a ďalší ľudia s ich pozitívnym prístupom a chuťou tvrdo robiť.
Hovorí sa, že človek je taký, akými ľuďmi sa obklopuje. V Progresívnom Slovensku som spoznal skvelých ľudí, ktorí dokážu úžasné veci a pritom ich berú ako samozrejmosť, ako keď si ja ráno a večer umývam zuby.
Keď sme mali začať zbierať podpisy za vznik politického hnutia, nevedel som, či to dokážeme, či nám niekto ten podpis dá, ako budú ľudia reagovať. Svojpomocne, bez zaplatenej masy brigádnikov? Bez kampane? Postupne prišlo príjemné prekvapenie, koľko ľudí už nechce voliť veľkých vodcov a otcov národa, ale skutočné riešenia, obsah a víziu. Zároveň bolo neuveriteľné, aké veľké množstvo ľudí už Progresívne Slovensko pozná. To ma napĺňa nádejou, že na Slovensku môže mať podporu politické hnutie, ktoré je založené na budovaní zdola a nie na jednom človeku, na navrhovaní riešení a nie kritizovaní ostatných.
Ale nie je to iba o podpisoch. K dobrovoľníkom Progresívneho Slovenska sa neustále pridáva množstvo ďalších ľudí. Mladí, starší, dôchodcovia, muži, ženy. Mnohí vedia presne, čo chcú robiť, ďalší chcú poskytnúť svoje dlhoročné skúsenosti, niektorí nevedia, čím by mohli prispieť, chcú však nejako pomôcť.
„Aj tak…
„…sa nič nezmení“, hovorievame často. Áno, je to pravda. Samé sa väčšinou nič nezmení. Musíme to urobiť my. Každý za seba a zároveň všetci spolu.
Nadávame, čo tí, ktorí nás majú zastupovať, robia, alebo nerobia. Teraz už nemusíme. Môžeme to byť my, ktorí budeme ovplyvňovať malé veci vo svojom okolí, aj tie veľké. Má však zmysel meniť malé veci? Má, pretože práve z malých zmien vznikajú veľké.
Čím viac sa budeme všetci angažovať, tým menej budeme musieť nadávať na tých druhých.
Čím viac budeme prekonávať svoju lenivosť, tým viac pozitívnych vecí dokážeme.
Nie je to až také ťažké, ako sa niekedy zdá. Stačí urobiť prvý krok. Pridať sa.
Vďaka dlhoročným skúsenostiam v manažmente tímov viem, aké je ťažké a často neobvyklé viesť ľudí tak, aby mali priestor na realizovanie užitočných nápadov a svoj osobný rozvoj. V PS taký priestor je a ja ho chcem využívať a pomáhať toľko, koľko mi môj čas dovolí.
