BLOG
Miroslav Beník
Miroslav Beník
1 040

Nie rozdelenie na miništáty ale decentralizácia

Rozumná reforma samosprávneho usporiadania od Richarda Rybníčka môže Slovensko zásadným spôsobom zmeniť.

Autor je absolventom NF VŠE v Prahe, kde momentálne žije a pracuje

Tak ako Veronika Remišová, aj ja som rád, že do politiky vstupuje Richard Rybníček. Môžeme sa tak baviť o smerovaní krajiny a nie o daňových podvodoch. Týmto by som chcel prispieť a niektoré aspekty decentralizácie priblížiť.

Švajčiarsko formovalo svoj politický systém viac-menej nerušene od 13. storočia. My sme to šťastie bohužiaľ nemali, ale raz začať musíme. 112 regionálnych ministrov nemusí byť až tak na škodu. 16 ministrov, ktorí si v siedmich rezortoch konkurujú a vzájomne sa sledujú, pripomína duplicitné úrady na Novom Zélande za premiéra Rogera Douglasa (napr. dve verejnoprávne televízie). Volá sa to inštitucionálna konkurencia.

Nikto nehovorí, že Kysuce sa majú oddeliť od svojho prirodzeného žilinského centra. Ide len o možnosť objavovať svoje komparatívne výhody voči susedom, a na tom postaviť svoj model pracovno-právnej, školskej, daňovej alebo sociálnej legislatívy. Ich vhodná kombinácia spolu so zdieľaním niektorých funkcií s prirodzeným centrom môže významne zmierniť drahé dochádzanie do centra. Napríklad školská samospráva vo Švajčiarsku vôbec nekopíruje hranice regiónov, pretože pre niektoré z nich je lacnejšie túto funkciu zdieľať. V iných oblastiach dokážu naopak priniesť inovatívne a konkurencieschopné inštitúcie. Pointou decentralizácie je práve možnosť takéto inštitúcie objavovať a prinášať na trh.

Školstvo

Na Slovensku sa v poslednej dobe hovorí o reforme školstva, ktorá má okrem iného znížiť dôležitosť známkovania. O podobnú inováciu sa pokúšala už jedna košická stredná škola. Súhlasili s tým rodičia, učitelia aj zriaďovateľ, ale štátna inšpekcia to považovala za porušenie štátneho vzdelávacieho programu. Riaditeľ školy bol odvolaný, nová idea nebola odskúšaná a my sme prišli o cenné výstupy z tejto malej reformy. Aj to je význam inštitucionálnej konkurencie medzi regiónmi. Nové myšlienky a prístupy sa testujú v malom meradle a na obmedzenom území, a nemusia byť s neistým výsledkom uvalené na všetkých a všade.

Zdravotníctvo

Nie je problém ak samospráva prenajme budovu nemocnice finančnej skupine, ktorá sa prevádzkovaním nemocníc dlhodobo zaoberá. Zmluva o prenájme by mala byť krátkodobá a dohodnuté podmienky prísne kontrolované. Prevádzkovateľ sa musí neustále obávať, že zmluva mu nebude predĺžená, a že v regióne ho vystrieda konkurencia.

Dôvodov prečo tento ideál na Slovensku nefunguje je viac. Župan z Banskej Bystrice sa totiž nemusí obávať, že obyvatelia odídu do vedľajšieho regiónu, pretože vedľajší región okamžite nevyužije príležitosť na propagáciu svojej zdravotníckej politiky (zmluva o prenájme, príp. komunitná poisťovňa len pre obyvateľov). Všetko je nadiktované z centra, regióny sa tak na seba podobajú a nemôžu si konkurovať.

Župan sa nemusí opýtať obyvateľov, či má nemocnicu spravovať svojpomocne alebo formou prenájmu, a kto ju má riadiť a za akých podmienok. V krajine s priamou demokraciou sa to robí bežne, a nejde o binárny plebiscit „áno/nie“, ale o skutočné referendum s tromi alebo piatimi alternatívami.

To neznamená, že nemá existovať nejaký jednotný a centrálny rámec, napríklad pravidlá pre zdravotné poisťovne (aj to asi len v obmedzenej miere: štandard a nadštandard).

Dane

DPH je v porovnaní s priamymi daňami zložitá vec. Ťažšie sa vyberá a kontroluje, a na jej správu sú potrebné informačné systémy. Dôkazom sú daňové úniky nielen na Slovensku. Preto švajčiarske kantóny DPH nevyberajú – robí sa to na federálnej úrovni a je to tak dobre. Posun k centru badať aj v EU kde má úniky na DPH vyšetrovať európska prokuratúra.

Priame dane sú však jednoduchšie a predstavujú efektívny nástroj hospodárskej a sociálnej politiky. A keďže poľnohospodárska oblasť a jej populácia sa výrazne odlišuje od veľkomesta kde ľudia pracujú v oblasti IT, potrebuje aj iný typ priameho zdanenia, iné sadzby daní a iný spôsob ich výberu.

Zo šestnástich regiónov by sa už určite našiel jeden, ktorý by skopíroval, zdokonalil alebo sa aspoň priblížil k estónskemu modelu. Päťminútové daňové priznanie podané skrz tablet by ihneď využil na pritiahnutie nových obyvateľov a investorov podobne ako estónsky premiér. Osvedčenú inováciu by sa snažili napodobniť konkurenčné regióny, prípadne by si ju osvojil štát. Centrálne zdanenie by samozrejme neprestalo existovať, len by sa zmenšilo na úkor regiónov. Tak ako je to v prípade federálnych a kantonálnych daní vo Švajčiarsku.

A čo by bránilo špekulatívnemu premiestňovaniu firiem do regiónov s najnižšími daňami?

Väčšina investícií totiž nesmeruje do daňových rajov, ale do oblastí, ktoré za prijateľnú daň poskytujú jednoduchú a funkčnú administratívu, nekorupčné prostredie, spoľahlivé súdy a kvalitný obchodný zákonník. Teda inštitúcie významné pre sídla právnických osôb. Fyzické osoby hlasujúce priamo v referendách by vytvárali tlak na kvalitu ostatných verejných služieb (školstvo, zdravotníctvo a infraštruktúru) a bránili by tak vzniku oblastí s takmer nulovým zdanením.

Tzv. „race to the bottom” by podľa empirických štúdií nenastal.

Firmy totiž vedia, že kantón môže dorovnať sadzbu dane na úroveň svojho suseda prakticky okamžite. Nemajú  preto záujem o najlacnejší produkt a neustále sťahovanie svojho sídla, ale o kvalitné služby. A kantóny zas vedia, že mobilita kapitálu je nedokonalá, a preto žiadny z nich nenastaví nulové sadzby; nechcú súťažiť cenou, ale produktom.

Samospráva

Fiškálna autonómia spolu s priamou demokraciou posilňuje dôveru obyvateľstva v systém. Už to, že sa ich na použitie verejných peňazí niekto pýta, vyvoláva pocit, že môžu niečo zmeniť. Napríklad neschváliť starostovi limuzínu za 127 000 EUR. Ale nikdy nejde o nezáväzný plebiscit, ktorý slúži len ako propaganda pre politikov. Vždy je to skutočné referendum, kde si občania môžu vybrať medzi návrhom, protinávrhom a statusom quo.

Práve to, že politici sú tiež len ľudia podliehajúci svojim slabostiam, si vyžaduje okrem tlaku verejnosti aj ich vzájomný konkurenčný tlak. Decentralizované regióny a priama demokracia sú efektívne spôsoby ako vytvoriť silné inštitúcie a nové prístupy. Samozrejme spolu so zmenšením počtu obcí ich združovaním, tak ako to navrhuje Richard Rybníček.

Dajme teda obciam, mestám a regiónom možnosť kopírovať a inovovať osvedčené postupy a objavovať a testovať nové pravidlá a regulácie; dajme im teda nástroje, vďaka ktorým vytvoria trh spolunažívania a na tomto trhu budú súťažiť o obyvateľov a investorov.

Nechajme ich tieto novoobjavené inštitúcie aj aktívne šíriť a posunieme sa tak od prostého modelu teritoriálne definovaných jurisdikcií ku komplexnému modelu polycentrických a prekrývajúcich sa jurisdikcií.

Pridajme k tomu priame rozhodovanie, ktoré má najvyššiu možnú demokratickú legitimitu, a výsledkom bude stabilný ale zároveň vysoko flexibilný politický systém zjednocujúci diametrálne odlišné svety rôznych menšín, vierovyznaní, mestských liberálov a vidieckych konzervatívcov.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|