„Niečo“ pre štát od učiteľov alebo ako to naozaj funguje

ŠKOLSKÁ REALITA

Na internete sa v posledných dňoch publikovalo niekoľko blogov a článkov, ktoré vysvetľujú ako je to s tými našimi „parádnymi prázdninami“ a „fajnovou pracovnou dobou“, preto už nepovažujeme za potrebné to znova otvárať, ale koluje aj niekoľko prekrásnych vyznaní učiteľov, pred ktorými skláňame hlavy a vzdávame im hold. Za všetky by sme vybrali list pána Hirka, pretože najkrajšie ilustruje dnešnú situáciu a prácu učiteľa v celej svojej nahote, irónii a nádeji.

Teraz však naša učiteľská realita.

UČIŤ DETI… NIE JE ĽAHKÉ…

My by sme sa však pokúsili ukázať aj inú stránku života učiteľa- učiteľa detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Samozrejme, ako všetci, aj my sa snažíme urobiť pre všetky deti maximum, to najviac čo vládzeme, ale niekedy to naozaj nie je ľahké.

• Nie je ľahké dívať sa v januárové mrazivé ráno na „naše“ deti, ako šliapu hore kopčekom ku škole bez čiapok, bez šálov, bez rukavíc, v roztrhaných letných botaskách z ktorých vykúka palec v špinavej ponožke (v lepšom prípade), v obnosenej špinavej a roztrhanej mikine.
• Nie je ľahké dívať sa na deti, ktoré jedli naposledy deň predtým v školskej jedálni a v podstate iba čakajú kedy príde čas obeda. Ako sa môžu sústrediť na výklad učiva (čo ako atraktívne podaný), ak im škŕka v bruchu, sú nevyspaté, pretože v noci tíšili plačúcich súrodencov, kým ich rodičia žúrovali? Ako môžu dávať pozor a vzdelávať sa, keď im po hlave lozia vši a každú chvíľu si driapu pokožku špinavými nechtami, keď majú telo doškriabané neliečeným svrabom, rôzne iné kožné choroby, neliečený strabizmus (škuľavosť), kvôli ktorému nedokážu perom trafiť do riadku, nieto ešte trénovať krasopis? Všetko „vďaka“ (ne)starostlivosti svojich rodičov, ktorí v tomto štáte majú len rodičovské práva, avšak povinnosti už nie- mamu a otca nahrádza pani učiteľka/pán učiteľ.
• Nie je ľahké počúvať rozprávať deti situácie z ich života, ako spia v skrini na policiach, alebo na etapy, lebo do chatrče sa nezmestia, ako ich malému bračekovi- bábätku potkany obhrýzli prsty, lebo sa nevedelo brániť, ako našli svoju spolužiačku ráno nahú spať na priedomí… a naozaj nie je ľahké snažiť sa tieto deti utešiť a vliať im nádej (akokoľvek maličkú) do ich temných predstáv budúcnosti (toto sú síce raritné a ojedinelé prípady, ale žiaľ skutočné )
• Nie je ľahké učiť tehotné maloleté dievčatá, chlapcov v podmienke, či z reedukačného ústavu, chlapcov- otcov a deti bez perspektívy na lepší život.
• Nie je ľahké nájsť vhodný spôsob reakcie na to, keď dieťa- prváča pije vodu z WC, pretože jakživ splachovaciu toaletu nevidelo, či imituje kopulačné pohyby na spolužiačke, pretože to je to čo bežne vidí doma.
• Nie je ľahké sledovať rezignáciu detí, dokonca aj tých, ktoré sa snažia žiť lepšie, žiť čisto, žiť pre budúcnosť, pretože ich mnohokrát okolie stiahne naspäť, alebo sú už zničené z toho, že napriek slušnému životu ich mnohí hodia do jedného vreca s neprispôsobivcami. Tu totižto nejde o problém s Rómami, tu ide o problém s neprispôsobivcami. Poznáme mnoho rodín rómskeho pôvodu, ktoré žijú ako akákoľvek iná rodina, poznáme také, ktoré žijú v chudobnejších a skromnejších pomeroch- no slušne a čisto a preto nám je nesmierne ľúto, keď týchto ľudí a tieto deti označujú za „problémové“ iba pre ich farbu pleti. Nie, problém nie je farba, problémom nie je rasa, či pôvod, či príslušnosť k etniku, problémom je neschopnosť (alebo nevôľa) niektorých (bez ohľadu na pleť a rasu) prispôsobiť sa slušnému životu v spoločnosti, venovať primeranú starostlivosť svojmu prostrediu a predovšetkým svojim deťom.

ČO TEDA?

Nie je ľahké…už len sa na toto všetko pozerať, ale ešte ťažšie je snažiť sa týmto deťom pomôcť.

Sme pre tieto deti druhé mamy a otcovia, to nám sa zdôverujú, to my ich počúvame, to my ich povzbudzujeme, to my ich motivujeme nespadnúť na dno, to my ich učíme kooopec vecí, čo mali už dávno rodičia (od vstupu na pôdu školy napríklad vyfúkať si soplík, základné hygienické zručnosti, čo sa toalety týka- nebudeme ďalej rozmazávať ), či dokonca hovoriť po slovensky.

Vypisujeme tony oznámení, charakteristík a lajstrov určených na úrad práce sociálnych vecí a rodiny, kriminálnu políciu, rodičom, snažíme sa s nimi  komunikovať, riešiť situáciu. Za to všetko nás rodičia vysmejú- v lepšom prípade, obkričia, či fyzicky napadnú v horšom.

MENILI BY STE?

Klobúk dole pred pani učiteľkami prvákov. Nešikovnú ručičku prváčika často treba usmerniť, podoprieť, viesť (zvlášť pri týchto deťoch). Avšak ruku na srdce, milí čítajúci, pán premiér, kto z Vás by chytil ruku dieťaťa so svrabom, sklonil sa nad hlavu plnú vší a hníd a vdychoval pach šiat nosených tri týždne vkuse?

Kto z Vás, milí čítajúci, pán premiér, by z práce nosil rád krvilačné blchy, v horšom prípade vši, ročne niekoľkokrát vyfasoval rôzne výnimočne lukratívne ochorenia ako žltačka, streptokoky, stafylokoky a podobne? Kto by chcel, aby na neho (ako učiteľa) pokrikoval nespratný delikvent a komentoval s rôznym sexuálnym podtextom čokoľvek sa mu znepáči, kto z Vás by si to s nami vymenil v triede šiestakov, ktorí majú vlastne po 16 rokov, lebo niekoľko krát prepadli a ich jedinou snahou je čo najskôr zo školy utiecť (aspoň cez okno si zafajčiť, a rovno aj s tehotenským bruchom v 8.mesiaci), alebo si to tam aspoň „užiť“ tak že všetkým ukáže ako ich „dá dole“.

Rozmazávať nechceme, ale spomenúť áno, aj rôzne iné záťažové situácie ako pokusy žiačok o samovraždu, sexuálne obťažovanie, bitky do krvi, napadnutie učiteľa, alebo vyrovnávanie si účtov medzi „rodinami“.

A TROŠKU Z INÉHO SÚDKA, PRIJMITE POZVANIE

Ale nie je to len o deťoch zo sociálne nevyhovujúceho prostredia. Deviatak Vás spokojne pošle kade ľahšie, keď sa ho aspoň pred monitorom snažíte prebrať z letargie k učebným výkonom a skonštatuje, že aj tak ho vezmú na akúkoľvek strednú školu a aj so štvorkami sa o neho pobijú (vďaka nášmu „skvelému“ financovaniu na žiaka v strednom školstve).

Milá verejnosť, pán premiér, naozaj to nie je také skvelé a jednoduché, ako to často vnímate z vonku. Prijmite pozvanie na školy Vašich detí, buďte aktívnejší, pokojne sa príďte pozrieť, či je fakt až také úžasné učiť dnes deti. My dve sa pokojne necháme poučiť, príďte nám ukázať ako motivovať tieto deti, ako to robiť lepšie, budeme vďačné za ukážku Vášho pedagogického majstrovstva. Ale, kým nechodíte v našich topánkach- nesúďte nás prosím…často skutočne neviete koľko trápenia, márnej snahy a úsilia je za dverami zborovní a za dverami domácností učiteľov… My naozaj chceme vychovávať slušných, čestných a múdrych ľudí, aj pre Vás a celú spoločnosť. Aj keď našej vláde by najviac evidentne vyhovovalo stádo hlupákov, čo si za 5 eur pred volebnou miestnosťou nechá „pošuškať číselko“. Nevieme ako inak si vysvetliť absolútny nezáujem kompetentných o zvyšovanie kvality vybavenia škôl a výučby ako takej so všetkým čo k nej patrí.

ÁNO, ZDRHNÚŤ JE ĽAHKÉ, ALE…

Ak sa nám nepáči- nič nám nebráni zo školstva odísť a nájsť si iné práce (čo mnohí učitelia popri škole aj majú, aby uživili svoje rodiny, na úkor času s milovanými). Ale väčšina z nás to neurobí…lebo zmyslom našej práce je nevzdávať sa a každý deň s novým odhodlaním kráčať do triedy a snažiť sa odovzdať deťom to najviac čoho sme schopní…a napriek všetkým trampotám a problémom- máme „naše“ školské deti naozaj radi…

Je toho ešte mnoho, čo by sme mohli napísať, ale nie je našim cieľom vymenovať to „najhoršie“, chceme len ukázať, že napriek všetkému sú učitelia ľuďmi, ktorí každý deň učia v tejto realite, ktorú naozaj nie je hodné závidieť. A práve preto Vám musí byť nad slnko jasnejšie, že to sú ľudia, ktorí túto prácu majú v krvi, robia ju s láskou a s láskou sa o deti- VŠETKY deti starajú.

Tento blog z nášho pera (klávesnice) nevnímajte, prosíme, ako sťažnosti, nechceme sa sťažovať, chceme len ukázať tým ktorí nevidia, že mnohým učiteľom skutočne nieto čo závidieť z tých „výhod“, o ktorých sa hovorí. Existuje mnoho ďalších povolaní, ktoré si rovnako zaslúžia rešpekt a ocenenie, vyššie platové ohodnotenie a viac podpory od štátu, avšak málokde inde tak ako v školstve je hlavným aktérom dieťa- či už „naše“, alebo Vaše- ale naša spoločná budúcnosť, budúcnosť štátu, o smerovaní ktorej môže rozhodnú jedine vzdelávanie a vzdelanie.

Práca učiteľa je poslanie a keď sa robí poctivo, tak akokoľvek je náročná, prináša obrovský pocit zmysluplnosti. Treba tomu ale pomocť.

Erika Polgáriová a Eleónora Liptáková