(Nielen) O jazyku

Darujme deťom jazyk

Od jazyka sa odvíja všetko! Náš život je definovaný jazykom, naše presvedčenie, viera a idoly sú formované naším jazykom. Vnímanie krásneho a škaredého je úzko späté s kultúrou, táto je zase naviazaná na jazyk. Jazykom môžeme poláskať, ublížiť aj zabiť. Môžeme sa ním pýšiť a zdobiť ako šperkom. Jazyk je tou najlahodnejšou hudbou, ktorú dieťa počúva od svojho počatia. Jazyk však slúžieva aj ako účinná a nebezpečná zbraň. Nosíme ho stále so sebou a preto je dôležité, aby sme ním narábali opatrne, s úctou.
Naučme deti najskôr poznať svoj vlastný, materinský jazyk. Vyzbrojme ich do života! Dajme im tento úžasný nástroj a naučme ich narábať ním. Potom sa odvážme na ďalší krok: naučme ich alebo im dajme možnosť naučiť sa cudzí jazyk, pomôžme im stať sa otvorenými a chápavými k menšinám, k inému. Naučme ich počúvať a porozumieť, dajme im možnosť vyjadriť sa!

Darujme deťom jazyk a pomôžme im stať sa človekom viackrát

Jazyk je komplexný fenomén a na to, aby sme ho ovládali skutočne dobre, sa musíme naučiť v danom jazyku „myslieť“ a vyjadrovať koncepty štruktúrou daného jazyka. Ovládaním cudzieho jazyka sa teda nestávame iba viacjazyčnými, ale aj viackultúrnymi. Znamená to, že vieme prenášať koncepty z jedného jazyka a jednej kultúry do iného jazyka a jeho príslušnej kultúry. Dobrým príkladom sú idiómy alebo „ustálené spojenia slov typické pre určitý jazyk, obyčajne nepreložiteľné“ (Slovník cudzích slov, akademický, z roku 2005). Naše slovenské ustálené slovné spojenie „leje ako z krhly“ by rodený Angličan vyjadril niečím ako „pršia mačky a psy“ ( It’s raining cats and dogs.), Američan by zase použil „pršia vedrá“ (It’s raining buckets.). Francúzi sa neučia „naspamäť“ ale „srdcom“ (apprendre par coeur). A ak sa vám niekto v nemecky hovoriacich krajinách sťažuje, že „má kocúra“, chce povedať len toľko, že „je po opici“ (einen Kater haben).

Darujme deťom jazyk a schopnosť vcítiť sa do situácie iných

V jednom zo svojich vyhlásení Rada Európy vyjadrila presvedčenie, že „jazyková rozmanitosť predstavuje cestu k lepšej medzikultúrnej komunikácii“. Dovoľme deťom stať sa nielen viacjazyčnými, ale aj viackultúrnymi. Čím je dieťa menšie, tým je otvorenejšie, nečuduje sa rozdielom a nesúdi. Malé dieťa sa pomerne rýchlo adaptuje v kolektíve rovesníkov aj napriek tomu, že sa zo začiatku nevie dohovoriť. Po pár mesiacoch ovláda jazyk väčšiny natoľko, že je schopné vyjadriť všetko potrebné a zaradiť sa do vyučovacieho procesu. Čím skôr umožníme deťom „ochutnať“ z cudzieho jazyka a nahliadnuť do inej kultúry, tým viacej nabudíme ich senzory a zvedavosť. Platí tu staré známe „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko“. Vedci sa zhodujú na tom, že malé dieťa je schopné naučiť sa do istého veku (cca osem rokov) akýkoľvek jazyk. A isté je aj to, že čím skôr sa jazyk začneme učiť, tým je to jednoduchšie. Často sa stáva, že dospelí už nie sú schopní dosiahnuť takých jazykových schopností v cudzom jazyku ako deti, zložité to môže byť s niektorými gramatickými pravidlami, nehovoriac o správnej výslovnosti a prízvuku. Ovládaním cudzieho jazyka však deťom nedávame iba dar vyjadrovať sa a prijímať informácie v inom ako materinskom jazyku. Dávame im zároveň možnosť pochopiť inú kultúru, iné zvyky a tradície, myslieť komplexnejšie a flexibilnejšie.

Darujme deťom jazyk a schopnosť reagovať na problémy dneška z perspektívy budúcnosti

„Vďaka migrácii sa stalo ľudstvo tým, čím je dnes.“, vyhlásil v jednom zo svojich rozhovorov popredný nemecký politológ. Prečo sa teda dospelí – a hlavne ich politickí zástupcovia – vo východnej Európe tak veľmi boja utečencov? Súvisí to snáď s tým, že sme len málo vystavení cudziemu? Bojíme sa toho, že by sa začala narúšať naša rovnováha a zaužívané stereotypy monolitných spoločností? Alebo len zatiaľ nie sme pripravení na kompromisy a otvorení zmenám? A dávame si vôbec námahu porozumieť tejto komplexnej otázke? Prečo sa na prípadných novoprišelcov nepozeráme ako na výzvu a príležitosť, ale ako na hrozbu? Prečo ich nechceme vnímať ako obrovský potenciál, ktorý len treba šikovne premeniť na investíciu vloženú do budúcnosti? Súdiac podľa demografických štúdií je dnes viac ako isté, že európske národy starnú. Prečo nechopíme príležitosť za pačesy a neinvestujeme do integrovania prisťahovalcov na lokálnej úrovni? Skupina poslancov Európskeho parlamentu prišla s nápadom, ako sa „podeliť“ o prisťahovalcov čakajúcich na azyl. Namiesto toho, aby museli plniť „príkazy zhora“ (z Bruselu či Luxemburgu, od jednotlivých vlád a z hlavných miest), mestá, dediny a obce, presnejšie povedané ich zástupcovia, môžu požiadať o taký počet prisťahovalcov, o aký sú schopní sa príslušne postarať. Na každého prisťahovalca potom dostanú rozpočet potrebný na zabezpečenie vhodného ubytovania, integračné a jazykové kurzy, atď. (zdroj Die Zeit: http://www.zeit.de/thema/fluechtling). Ako diametrálne odlišné sú takéto konštruktívne projekty na rozdiel od bedákania, sťažovania sa a šírenia hrôzostrašných scenárov známych z médií vo východnej Európe!
Na záver ešte jedno provokatívne zamyslenie: Dá sa špekulovať o paralele medzi tým, na akej úrovni ovláda národ cudzie jazyky a ako je ochotný popasovať sa s výzvou, akú utečenci migrujúci do Európy v posledných rokoch predstavujú? Je to pritiahnuté za vlasy? Na ilustráciu zopár čísiel: podľa Euobarometra a prieskumov vykonaných v roku 2012 Európskou komisiou, kedy sa skúmala schopnosť obyvateľov jednotlivých krajín EÚ komunikovať v inom ako materinskom jazyku, bol zaznamenaný úpadok v porovnaní s rokom 2005 len v týchto štyroch krajinách EÚ: Slovensko, Česká republika, Bulharsko a Maďarsko (zdroj: http://ec.europa.eu/public_opinion/index_en.htm, Special Eurobarometer 386: Europeans and their languages). Vo všetkých ostatných krajinách sa po analýze dát zistilo, že ich obyvatelia sa v roku 2012 cítili jazykovo zdatnejší v porovnaní s rokom 2005. A ešte jedna štúdia, uverejnená minulý rok v nezávislom mienkotvornom týždenníku The Economist. Tento krát sa brali do úvahy štáty Európy, nielen EÚ. Uvádza sa v nej, že Švédsku patrí prvé miesto pokiaľ ide o prijatie utečencov v poslednej utečeneckej kríze v prepočte na počet obyvateľov. Nasledujú Malta, Švajčiarsko, Cyprus a Dánsko (porovnateľné rozlohou aj počtom obyvateľov so Slovenskom): http://www.economist.com/blogs/graphicdetail/2015/09/daily-chart. A ako skončili štáty V4? Slovensko a Česká republika sa do tabuľky ani nedostali. Z tabuľky vyplýva, že menej ako Maďarsko už prijali len Rumunsko, Španielsko a Poľsko. Kam sa podela tá povestná slovanská pohostinnosť Prečo nezverejňujeme častejšie takéto údaje a štatistiky namiesto rečí plných nenávisti a zdôvodňovania toho, ako to nejde, pretože sme malá krajina, nemáme na to rozpočet, zdroje a tak ďalej?

Darujme deťom jazyk a naučme ich otvoriť srdcia, komunikovať na úrovni Európanov a konfrontovať aktuálne problémy s pohľadom upretým do budúcnosti.