Blog
pondelok

Nielen sedem hláv draka

Nehovorme stále o tom, že by sme si priali, aby z našich detí vyrástli dobrí ľudia. Veďme ich k tomu, aby si to priali aj oni sami.

Púť za cieľom, ukrytým v srdci

Sme už vysoko nad mestom. Spoznávame sa, podávame si ruky, ale aj utužujeme staré priateľstvá. Smejeme sa, rozprávame si príbehy a hovoríme o udalostiach posledných dní. Chlapci sa naháňajú, v popoludňajsom slnečnom svite predvádzajú svoje mocné zbrane, po ktorých zasvišťaní či dopade spoznávame odlomené konáre a halúzky.

Otcovia a synovia. S nerovnakým krokom, ale rovnakým tempom, stúpame nahor, do hôr, kde sa cesta pomaly zužuje. Kedy-tedy batohmi nechtiac narazíme do súpútnika povedľa. A sme si čoraz bližší a bližší. Vždy je to tak, keď máme spoločný cieľ. O tom hlavnom však naši synovia ešte netušia. Prekypujú radosťou z toho, že vôbec môžu byť spolu, nevadí, že stúpajú, že sa im v jamke pod krkom objavuje lesk potu. V takomto bratstve ponosy miznú, odlietavajú ako kŕdeľ nevľúdnych vtákov a širokú oblohu otvárajú túžbam.

Šatky
Fotografia z ticha, v ktorom chlapci v dôvere kráčajú ruka v ruke so svojim otcom.

Smiech odrazu utícha. Hovoríme o tom, že nás čaká dobrodružstvo. Pred nami je uzučký priechod pomedzi stromy a kríky. Chlapcom šatkami zaväzujeme oči. Každý z otcov drží svojho syna za ruku. V slepej temnote sa chlapec plne odovzdá otcovi. Ich vzájomný dotyk je čoraz pevnejší, hovoriť však majú zakázané. Až keď dorazia do cieľa, môžu si rozviazať nielen oči, ale aj jazyky. Až potom môžu rozprávať otom, čo počuli vŕzgať a praskať pod svojimi nohami, o plochých listoch, ktoré im sem-tam narazili do tváre, nie však o konároch, tie ich otcovia udržali v napätí tak, aby nikomu neublížili. A synovia im veria. Chvíle putovania sa preťahujú, v solidarite a vzrušení skupiny však nie je miesto pre reptanie. Ani jeden syn si nezloží šatku dolu. Naopak, občas začujem šepot: „Ocko, padá mi šatka, uviaž mi ju silnejšie!“

Stretnutie s Pútnikom

Pútnik
Skutočný Pútnik čaká na každého z chlapcov v pološere tajomnej jaskyne.

Prichádza odhalenie. Nachádzame sa na vysoko umiestnenej plošinke, z ktorej vedie strmá cesta nadol. Hukot sovy nám vo vlhkosti lesa, ktorá nahradila sálajúce teplo sídliska, oznamuje, že cesta je voľná. Ide vždy len jeden pár: otec a jeho syn – syn a jeho otec. V spoločnom dobrodružstve miznú stĺpy v rodine naukladanej a roky skladovanej autority a medzi oboma sa formuje jemný oblak priateľstva. Obaja sú vzrušení. Srdce im prudko tlčie, keď dorazia do jaskyne, v ktorej sa nachádza tmavá postava, podopierajúca sa o drevenú palicu, zadumaná nad neveľkým ohníkom. Priblížiť sa smie len syn. V každom – i tom najpevnejšom vzťahu – máme svoje tajomstvá. A do týchto tajomstiev otec nemá prístup, ostáva len mlčiacim svedkom veľkých vecí, podobne, ako to bude ešte veľakrát v ich spoločnom živote. Tichým hlasom však Pútnik kúsok po kúsku odhaľuje všetky záhady detskej duše. Akoby čítal z neviditeľného zvitku, na ktorom sú napísané chlapcove silné i slabé stránky, to, v čom je dobrý, a za čo ho Pútnik chváli, i to, v čom priznáva svoje slabosti a v čom ho Pútnik podporuje, aby to prekonal.

Malý Miško zavzlyká a chvíľku plače. Od Pútnika potom dostáva dar a pozvanie do boja s drakom. Keď už je po všetkom a keď sa obaja snažíme stráviť náročný a nabitý zážitok, opýtam sa:

„Prečo si plakal?“

Tati, keď on o mne všetko vedel...“

Bol to plač z odhalenia, slzy z toho, že je spoznaný a zároveň jedinečne vyzdvihnutý tajomnou bytosťou, ktorá ho zasväcuje do nemenej tajomnej hry. Možno je však hra slabé slovo. Ide o tesanie kameňa vlastnej duše, spoznávanie i tvorenie seba samého, ide o dobrodružstvo boja s neviditeľným drakom svojich slabostí a temných stránok, ktoré mladému človeku znepríjemnňujú život a vytvárajú prekážky k plnej realizácii seba samého.

DSCN4485b_1600x937
Malý Miško v tlmenom a osobnom rozhovore s Pútnikom.

Drakobijec

Staň sa tým, kým chceš byť – staň sa tým, kým už kdesi vnútri azda aj si – a to tým, že porazíš draka, ktorý na teba neustále číha. To je poslaním tejto hry, ako aj témou knihy Drakobijec – moja cesta, na ktorej je dobdrodružná otcovsko-synovská (ale zrejme nielen) hra založená.

Spoluautorom hry, ako aj knihy, je Juraj Hajkovský. V maskáčoch, nožíkom za opaskom a s búrkou vo vlasoch vtedy kráčal vedľa mňa. A až po mesiacoch teraz píšem o svojom zážitku nielen s ním, ale aj s nimi všetkými.

Kniha nie je žiadnym bestsellerom, nie je to trhák, ani literárna lahôdka, na to som až príliš náročným čitateľom. Ponúka však čosi viac ako umelecký zážitok. V jednoduchom a deťom blízkom jazyku sa prihovára chlapcom na prvom stupni základných škôl, a to cez hlavného hrdinu Artúra, ktorému sa zjavuje v snoch– ani nevieme, či je to ozajstná postava, alebo nejaký zdarne pôsobiaci prelud či akýsi sprievodca/ochranca – Pútnik, a radí mu, ako bojovať s drakom vlastných nerestí a slabostí. Pútnik pozná psychológiu mladého človeka, vie, že na neho nemôže ísť nasilu. Naopak, snaží sa v ňom prebudiť záujem, túžbu zdolať seba samého – pretože práve to je to najťažšie – prianie ozdobiť sa hrdinským úspechom ovládnutia svojich nerestí, ktoré musí postupne spoznávať a ktoré sa mu časom zaiste znepáčia.

Každé jeho víťazstvo, či už príde skôr alebo neskôr, je hrdinské. Preto si z neho odnáša jeden dračí zub na pamiatku, zub, ktorý je súčasťou hry, v ktorej sa z Artúra zrazu stáva váš vlastný syn a túži potom, aby dračí zub nosil na svojom krku.

Chlapi, poďte do toho!

S mojim Miškom s hrou práve začíname a povzbudzujem k tomu aj iných. Chlapi, poďte do toho! Nehovorme stále o tom, že by sme si priali, aby z našich detí vyrástli dobrí ľudia. Veďme ich k tomu, aby si to priali aj oni sami a aby preto aj oni sami niečo robili!

„To, čo si hľadal, Artúr, je cesta skutočného hrdinu. Nie je jednoduchá, a ani rýchla. Je to cesta, na ktorú by sa mal vydať každý chlapec, ale len málo je takých, ktorí sa na túto cestu skutočne odhodlajú. Cesta je dlhá a tŕnistá. Mnohí to vzdajú už pri prvých bojoch a problémoch. Nečakaj, že si ňou získaš popularitu alebo slávu. Skôr naopak. Môže sa ti stať, že narazíš na mnoho prekážok. No môžeš sa naučiť bojovať s drakom a stať sa lepším a silnejším. Ešte stále to chceš?“  Pútnik z Drakobijca

Appendix: Zabudnutý pojem cnosti

Všetko okolo Drakobijca a jeho tréningov a bojov vnímam ako oživenie dávneho pojmu cnosti, a to na tom najkrajšom možno mieste – v intímnom priestore vášho vzťahu s milovaným synom. Táto analógia má pre mňa osobitú hĺbku a preto k článku pripájam tento dodatok, osvetľujúci stáročnú históriu chápania cností, ako aj to, že cnosť je niečo, v čom sa človek sám musí vytrénovať a čo si napokon - ak naozaj chce -dokáže vybojovať.

Aristotelova etika

Cnosť (ἀρετή) bola v starovekom Grécku súčasťou výchovy (παιδεία), ktorá sa zameriavala na fyzické cvičenie, intelektuálne vzdelávanie, ale aj mravné zdokonaľovanie jedinca, čoho cieľom bola kalokagatia, teda aby bol krásny (καλός) i dobrý (ἀγαθός). Takto poňatá výchova v niečom pripomína stredoveký koncept rytierstva.

Dobro nie je podľa Aristotela dispozíciou ku konaniu, je skôr jeho cieľom. Ľudské šťastie (εὐδαιμονία) pritom podstatne súvisí s dobrom, je to totiž stav, v ktorom chceme byť dobrí a zároveň chceme dobre žiť.

Podľa bežného ľudského nazerania na problém dobra, dobrí sú tí, čo majú dobrú povahu. Povahu implicitne považujeme za danú, keď sa napríklad o niekom zmienime, že má dobrú alebo slnečnú povahu. Aristoteles však zdôrazňuje, že povaha sa tvorí. Každým podobným činom si totiž vytvárame návyk na tento čin, čo nazýva pohotovosťou (habitus) k nemu. A z pohotovosti sa nakoniec môže stať povaha. Inými slovami, zvyk utvára prirodzenosť.

Ctnostná povaha tak vzniká cvičením v cnosti. Samotná cnosť je v aristotelizme prostriedkom, akousi zlatou cestou, medzi dvoma extrémami. Statočnosť (ανδρεία) je napríklad uprostred medzi krajnosťami nerozvážnosti a zbabelosti.

Ľudský charakter je tak vlastne vytvorený štruktúrou našich zvykov.

Tomáš Akvinský a tomistické chápanie cnosti

Tomáš Akvinský sa snažil bližšie porozumieť charakteru cnosti, a to napríklad tomu, či je cnosť iba jednorázový cnostný čin (actus) alebo ide o pohotovosť (habitus) ku konaniu takýchto činov, čím sa vnára hlboko do Aristotelovho učenia. Vo svojej Summa Theologiae problém uzatvára konštatovaním, že ľudské cnosti sú pohotovosťou (virtutes humanae habitus sunt), a to pohotovosťou činorodou (habitus operativus), teda vedúcou k činom.

Je zaujímavé, že v latinčine je cnosti a sile vyhradené spoločné slovíčko virtus, preto sa svätý Tomáš pýta, či je cnosť výhradne silou k dobru, alebo aj k zlu. Opiera sa o Dionýza, ktorý tvrdil, že každé zlo je slabé (omne malum est infirmum) a viacero úvah ho vedie k záveru, že cnosť sa týka iba konania dobra. Výsledok skutku, vykonaného na základe cnosti, však nemusí byť vždycky dobro, pretože v mnohom závisí aj od jeho okolností.

Cnosťou sa v nás usporadúva láska (per virtutem enim ordinatur amor in nobis), píše tento veľký filozof.

Cnosť v kresťanskej tradícii

Podľa západnej cirkvi je cnosť (virtus) stála dispozícia ku konaniu dobra. Skutočne cnostný človek je ten, kto koná dobro slobodne a nenútene. Týmto pohľadom sa podobá cnosť na šťastnú povahovú črtu, ktorú je však našťastie možné aj získať (virtus acquisitus; opäť poukázanie na schopnosť osvojiť si ju, pestovať si ju, vycvičiť sa v nej).

Kedysi sa pritom hovorilo aj o štyroch základných cnostiach (virtutes cardinales), pričom všetky ostatné sú len výsledkom ich pôsobenia. Ide o rozvážnosť (prudentia), čo je praktická schopnosť rozoznávať, čo je dobré, spravodlivosť (iustitia), ktorá spočíva v stálej tendencii dať každému to, čo mu patrí, ďalej mravná sila (fortitudo), čo je vytrvalosť v úsilí o dobro a nepoddajnosť v ťažkostiach, o ktoré v ľudskom živote spravidla nie je núdza, a napokon miernosť (temperantia), ktorá vnáša rovnováhu do užívania rozkoší, slastí a všakovakých dobier. Mne osobne chýba práve tá, preto po nej aj najviac túžim.

V biblickom chápaní sú však najvyššie cnosti viera, nádej a láska, „no najväčšia z nich je láska“. V porovnaní s nimi sú i najväčšie duchovné dary iba cvendžiacim kovom (χαλκὸς ἠχῶν). Ostatné cnosti sa s nimi nedajú ani porovnávať, v inom zmysle však pramenia priamo z nich.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.

Blogy

|