Nikto nerozdáva tak tvrdé rany ako život !

Už 1.026.824 ľudí zhliadlo video, v ktorom sa spomína veta z nadpisu môjho blogu. Prečo však potom som ju dal, prečo o nej chcem ďalej niečo písať, keď je to jasné? Sú ľudia, ktorí si video pozreli a označili, že sa im páči, ďalší, čo označili, že sa nepáči, ďalší len pozreli a zavreli prehliadač.  Nedávno sme túto vetu s pár kamarátmi omieľali asi 20 minút a veľmi sme sa na tom zabávali. Robili sme si srandu z tej vety, myšlienky? Vôbec nie, iba sme sa zabávali na situácií, pri ktorej som sa rozbehol dole kopcom s dekou ako plášťom a zakopol som o múrik. Tým, že som si plášť držal, zabrzdil som polkou tváre – vtedy sranda, časom nepríjemná bolesť, pohľady každého človeka, s ktorým som sa stretol. Bum, pád na zem a človek začne si buď nadávať, že nevie behať alebo začne ďakovať, že sa nestalo nič horšie ako napuchnutá tvár. Niekto plače, iný sa smeje, ďalší nadáva. Každý inak zvládame ranu od „života“, ktorú dostaneme vlastným, či cudzím zavinením. Časom to predýchame, rana sa zahojí a ideme ďalej (v tom lepšom prípade). Niekedy však tie rany nasledujú postupne bez času sa zregenerovať – v mojom prípade bolo ďalšou ranou nepozornosť – vnímanie stromu pri cúvaní, ktorý žiaľ bol až druhý v poradí – bum, šupa a dvere na aute pokrčené, okno vypadnuté (druhý raz za rok) – opäť nával emócií, ktorý zvláda každý inak. Tri hodiny pred tým, ako som mal ísť autom 150 km. V takých situáciách hlavami preletí tisíc myšlienok behom jednej sekundy – víria sa a človek je slabý, nemôže už s tým nič spraviť – situácia taká už je, ani nadávky, ani plač, ani smútok na tom nič nezmenia, pomôžu len vyplaviť to, čo do nás vošlo. A práve tieto situácie ma motivovali k ďalšej úvahe.

Mal som „šťastie“ – zranenie tváre a zničenie vizuálu na aute – a i tak som podľahol nervom – i keď časom zo všetkých týchto situácií budú len pekné (možno náučné) príbehy pre decká v táboroch a iných akciách. Skôr by som ale písal o tom, čo pomohlo mne. Boli to tí najbližší a ich vlastnosti – odvaha otca a zapožičanie vlastného auta, starostlivosť maminy, ktorá hneď robila repíkové zábaly, ochota ľudí, ktorí začali riešiť, aby sa auto dalo dokopy a veselosť priateľov, s ktorými sme sa dokázali z týchto situácií zasmiať. Boli to ľudia a ich prístup – nie ich ľutovanie ale práve ich podpora, ich duchaprítomnosť v týchto chvíľach.

A pritom to boli ešte slabé rany, ktoré som od života dostal. Sú tu na svete ľudia, ktorí dostávajú rany denno-denne, ktorí dostávajú také rany a údery, že by sme ich mnohí neustáli. A ako my? Mnohí sa sťažujeme na to, že musíme chodiť do práce, že máme nízky príjem, že si nemôžeme dopriať niečo viac. A tak sme zaspelení našimi rankami a pádikmi, že nevidíme okolo seba ľudí, ktorí skutočne potrebujú našu pomoc a podporu. Čo tak naučiť sa zvládať rany a keď už sa voláme kamarátmi, tak tým našim kamarátom pomôcť práve našou podporou, našou duchaprítomnosťou. Nebuďme príliš zaujatý sebou, svet nás potrebuje, každého jedného z nás, bo bolesti je veľa. Pomáhajme si navzájom a neostávajme slepými voči sebe. Nech môže úplne každý človek pocítiť pomoc a podporu priateľstva.