Nórska alternatíva k členstvu v EÚ

Vzťah Nórskeho kráľovstva k Európskej únii je jedným z tých zaujímavejších príbehov o medzinárodnej integrácii a demokracii v Európe.

V roku 1962 Nórsko, spolu s Dánskom, Spojeným kráľovstvom a Írskom, formálne požiadalo Európske hospodárske spoločenstvo (EHS, predchodca Únie) o otvorenie prístupových rokovaní. V tom čase boli tieto krajiny súčasťou vlastného klubu, tzv. Európskeho združenia voľného obchodu (angl. EFTA), ktorý vznikol ako konkurenčný projekt dnešnej Únii bez úmyslu hlbšie integrovať členské štáty. Vidiac počiatočný úspech a potenciál tvoriaceho sa veľkého spoločného trhu, Spojené kráľovstvo iniciovalo začlenenie do EHS a Nórsko nechcelo ostať mimo.

V januári 1963 však francúzsky prezident Charles de Gaulle vetoval prihlášku Spojeného kráľovstva okrem iného z obáv, že by sa Briti stali v EHS „trójskym koňom“ Spojených štátov, voči ktorým sa de Gaulle snažil Európu a Francúzsko vymedziť. Nórsko, Dánsko a Írsko zo solidarity stiahli svoje prihlášky.

V roku 1967 rovnaké zoskupenie štátov EFTA po druhýkrát požiadalo o členstvo v EHS. De Gaullov odmietavý postoj sa vtedy síce nezmenil, ale po prehranom referende v roku 1969 a následnom odstúpení tohto prezidenta sa francúzsky odpor voči britskému členstvu zlomil. O štyri roky neskôr, 1. januára 1973, Spojené kraľovstvo, Írsko a Dánsko vstupujú do EHS.

Kde sa stratilo Nórsko? Veď podobne ako tri ostatné krajiny podpísalo v januári 1972 prístupovú zmluvu a všetko bolo pripravené na úspešné nadobudnutie členstva. Referendum z rovnakého roku však tesne (54-46) vyhrali odporcovia EHS, čím bola ratifikácia prístupovej zmluvy zastavená. Namiesto členstva sa museli obe strany uspokojiť s relatívne limitovanou zmluvou o voľnom obchode akých Únia uzatvorila desiatky.

V druhej polovici 80. rokov vstupuje do platnosti tzv. Jednotný európsky akt, ktorý zásadne prehlbuje integráciu EHS a západné krajiny, ktoré boli dovtedy stále členmi EFTA (Nórsko, Švajčiarsko, Island, Švédsko, Fínsko, Rakúsko a od roku 1991 aj Lichtenštajnsko), cítia čoraz väčšiu potrebu zmodernizovať svoje vzťahy s EÚ.

V roku 1990 sa tak otvárajú rokovania medzi EHS a krajinami EFTA o asociačnej zmluve o Európskom hospodárskom priestore (angl. EEA), ktorá má za účel zaistiť prístup štátov EFTA na jednotný trh EHS. Toto turbulentné obdobie geopolitických zmien (pád berlínskeho múru, rozpad Sovietskeho zväzu) a prehlbujúcej sa európskej integrácie (podpis Maastrichtskej zmluvy v 1992) však zároveň primä väčšinu krajín aj k podaniu žiadosti o samotné členstvo v EÚ.

Atrament na zmluve o EEA ešte ani nemal čas uschnúť keď Rakúsko, Fínsko, Švédsko a Nórsko začali prístupové rokovania s EÚ. Tieto sa skončili v relatívne krátkom čase a všetky krajiny podpísali prístupovú zmluvu (Nórsko už druhýkrát), ktorých ratifikácia prebiehala formou národného referenda. Nórsko bolo poslednou krajinou, ktorá zvolala referendum a tiež jedinou, kde voliči (opäť veľmi tesne, 52-48) odmietli vstup do EÚ. V konečnom dôsledku teda zmluva o EEA vstúpila do platnosti iba s Nórskom, Islandom a Lichtenštajnskom, keďže Rakúsko, Fínsko a Švédsko „prebehli“ na opačnú stranu a Švajčiarsko odmietlo túto dohodu v referende (a implicitne tak aj vstup do EÚ).

Zmluva o EEA medzi Nórskom a EÚ vstúpila do platnosti v januári 1994 a tvorí dodnes rámec ich vzájomnej spolupráce, spolu s dohodou o Schengenskom priestore. V praxi to znamená, že Nórsko benefituje z väčšiny výhod, ktoré majú k dispozícii členské štáty EÚ, ako voľný pohyb tovaru, služieb, kapitálu a osôb, atď. Nórsko za prístup k týmto výhodám však platí tvrdú daň: jeho právny systém musel (a naďalej musí) integrovať väčšinu právnych noriem EÚ bez toho, aby malo možnosť sa podieľať na ich vytváraní. Inými slovami, trhové pravidlá EÚ platia takmer do bodky aj v štátoch EEA. Nórsko musí navyše nezanedbateľne prispievať do rozpočtu Únie (nasledujúcich 6 rokov priemernou ročnou sumou takmer 450 miliónov eur) a na rozvoj niektorých členských štátov (vrátane Slovenska).

Prečo za daných okolností táto bohatá severská krajina radšej nevstúpi do EÚ? Túto otázku si kladie mnoho akademikov v Nórsku aj mimo neho. Väčšina z nich sa zhoduje, že by bolo pre občanov krajiny prospešné, aby získali možnosť formovať zákony, ktoré sa v Nórsku uplatňujú tak či onak: jedná sa nakoniec o jeden zo základných princípov demokratického fungovania (európska verzia „no taxation without representation“). Nórskym paradoxom však je, že tento systém si občania slobodne vybrali v dvoch referendách, pričom verejná mienka sa za posledných desať rokov vplyvom kríz ešte výraznejšie vymedzila voči vstupu do EÚ.

Jeden z posledných prieskumov z decembra 2015 vyčíslil odporcov členstva až na 72%, čo je úctyhodné číslo aj medzi tými najzdatnejšími euroskeptikmi. Pritom ešte v roku 2003 boli počty oboch táborov zhruba vyrovnané. Pri súčasnej nálade obyvateľstva tak nemožno očakávať, že by nórski politici reštartovali prístupový proces. Je ťažké predpovedať, čo by sa muselo zmeniť, aby sa stali Nóri prívetivejšími k EÚ. Pokles cien a vyčerpanie nerastných surovín, ako aj zmena bezpečnostnej situácie na severe Európy (Nórsko je však už členom NATO) by mohli mať určitý vplyv.

Na jednej strane panuje v Nórsku konsenzus o nevyhnutnosti asociácie s EÚ ako kľúčovým obchodným partnerom, a preto je uplatňovanie pravidiel vyplývajúcich z EEA bezproblémové. Na druhú stranu zjavná nedemokratickosť tejto konštelácie Nórom evidentne neprekáža a radšej preferujú prijímať európske zákony bez rozruchu ako ich spoluvytvárať v demokratickom chaose Európskeho parlamentu a Rady ministrov.

Ak existuje demokratický deficit v rámci EÚ, nórska alternatíva posúva tento pojem do úplne inej roviny. Je zrejmé, že cieľom mnohých nórskych občanov je stráženie vlastnej suverenity. Odmietaním členstva v EÚ je to len ťažké dosiahnuť, práve naopak. EEA a Schengen už Nórsko pripravili o väčšinu európsky-relevantnej suverenity avšak bez právomocí, na ktoré by mali ako členská krajina EÚ nárok.

Bývalý prezident Európskej komisie Jacques Delors raz povedal, že je ťažké zamilovať sa do spoločného trhu. Nórom sa to zdá sa podarilo.