Denník N

Nórska policajtka: Ak obeti neuveríme, násilie neuvidíme

Slovensko navštívila Jannike Haaverstad, policajná koordinátorka pre prípady domáceho násilia v policajnom distrikte Asker a Baerum z Nórska. Slovenským policajtom a policajtkám predniesla svoj príspevok o tom, ako nórska polícia postupuje v prípadoch domáceho násilia a násilia v partnerských vzťahoch a ako sa tieto poznatky môžu využiť v našej praxi. Zaujímali nás aj ďalšie podrobnosti jej práce. S Jannike Haaverstad sa rozprávala Sára Činčurová.

Čo je hlavnou náplňou vašej práce?

Som policajná koordinátorka, mojou úlohou je poskytovať usmernenia v čase pred vznesením obvinenia. Spolupracujem s bezpečným ženským domom vo svojom regióne a s organizáciami, ktoré sú v kontakte s obeťami násilia a ich deťmi.

Keď sa v Nórsku začne konať vo veci násilia, prípad ide tímu vyšetrovateľov a určenému prokurátorovi. Spolu s vedúcim tímu vyšetrovateľov má prehľad o všetkých riešených prípadoch a rozhoduje, ktoré prípady sú v danom čase najdôležitejšie. Obyčajne sú to tie, v ktorých figurujú aj deti a pri ktorých my máme jeden týždeň na to, aby sme vypočuli dieťa.

V akých prípadoch musí byť vypočuté aj dieťa?

Môžu to byť napríklad prípady domáceho alebo sexuálneho násilia; dieťa sa môže stať ich svedkom, ale aj obeťou. Pracujeme však so všetkými obeťami násilia, deťmi, ženami aj mužmi.

Aké znalosti a zručnosti sú pri rozhovoroch s obeťami najdôležitejšie?

Čo sa týka detí, existuje špeciálne vzdelávanie, ktoré musia absolvovať všetci, ktorí s deťmi pracujú. Je to veľmi rozsiahle štúdium, kde sa učia napríklad o tom, ako funguje detská pamäť a podobne.
Na Slovensku máte podobný zákon ako v Nórsku. Policajt musí svedka poučiť o jeho práve odoprieť výpoveď v prípade, ak je svedok obvineného v príbuznom vzťahu, alebo ak by svojou výpoveďou mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo svojim rodinným príslušníkom. Lenže na Slovensku o tomto pravidle informujete aj deti od troch rokov a ony mu nemajú schopnosť porozumieť. Nie sú ešte na takom vývojovom stupni, aby dokázali pochopiť takúto informáciu. My ich o tejto skutočnosti informujeme, až keď dosiahnu 15 rokov. Je to problém aj kvôli tomu, že pre dieťa je to veľký tlak. Vy im v zásade hovoríte nasledovné: „Ak prehovoríš, tvoj otecko pôjde do väzenia, ale ak nepovieš nič, tvoja mama bude ďalej bitá.“ Takže dieťa si musí vybrať medzi násilím páchaným na ich milovanej osobe alebo väzením druhého rodiča. A to je pre neho obrovská záťaž.

Aké ďalšie veľké rozdiely existujú medzi slovenským a nórskym systémom a aké sú ďalšie príklady dobrej a zlej praxe?

V Nórsku napríklad neumožňujeme ženám rozhodnúť o tom, či chcú, aby bol ich prípad vyšetrený. Ak v Nórsku príde na miesto činu polícia a zistí, že tam k niečomu došlo, jednoducho zaháji vyšetrovanie a začne pátrať. Žena nemôže povedať, že si to neželá, my ako policajti máme povinnosť pátrať. Povedala by som, že na Slovensku ste momentálne tam, kde sme my v Nórsku boli pred desiatimi rokmi. Pred desiatimi rokmi by aj v Nórsku polícia prišla do jej domu a opýtala sa: „chcete podať trestné oznámenie?“ Ona by povedala „nie“ a my by sme boli odišli. Teraz to už nerobíme, ale myslím, že vy ste stále v tomto štádiu. Nemali by ste nechať ženu rozhodnúť o tom, ako bude konať polícia.

Existuje mnoho mýtov o domácom násilí, niektorí ľudia si myslia, že ženy si o to “koledujú”, že je to ich chyba, že mali dávno odísť a podobne. Počula som aj o prípadoch, keď polícia prišla na miesto činu, neuverila žene a zastala sa páchateľa. Aké nástroje má policajt na to, aby určil, čo sa v tej domácnosti skutočne udialo?

Jedným z najdôležitejších zameraní polície by malo byť to, aby podrobne porozumela fenoménu domáceho násilia a aby sa tieto informácie dostali do základného policajného vzdelávania. V Nórsku pozorujeme to, že mladší členovia policajného zboru sú často lepšie vybavení na to, aby si poradili s týmito prípadmi. Je to zásluhou vzdelávania a dostupných informácií. Žena zažívajúca násilie je tým najťažším svedkom, s ktorým sa kedy stretnete.

Skutočne? Je ťažším svedkom než niekto, kto sa práve stal obeťou nejakého závažného násilného činu povedzme na ulici?

Určite áno. Je to preto, že keď k vám na ulici príde cudzí človek a zbije vás, ste veľmi ochotný o tom informovať políciu. Lenže táto obeť miluje svojho páchateľa. Takže od začiatku je u nej prítomný silný konflikt záujmov.
Pri vzdelávaní polície sa musíme okrem cyklu a špirály násilia sústrediť práve na toto: musíme očakávať, že jej správanie bude komplikované.
Na svojich školeniach podrobne ľuďom vysvetľujem, aká je dynamika násilia a ako funguje kruh násilia. Nadväzujú v ňom na seba tri fázy: fáza budovania napätia, počas ktorej narastajú výčitky, kritika obete, jej izolácia, zastrašovanie, vyhrážanie sa. Následne počas fázy výbuchu páchateľ „prejde k činu“, spácha na obeti závažné množstvo násilia, môže použiť zbraň, znásilniť ju, zničiť jej majetok a podobne. Po fáze výbuchu nasleduje takzvaná „fáza medových týždňov“. Počas nej páchateľ nosí obeti darčeky, ospravedlňuje sa, sľubuje, že už sa to nikdy nestane a vyznáva jej lásku. Keď mu odpustí, celý kruh sa začína odznova.
Tiež ľuďom vysvetľujem, ako funguje rovnováha moci v páre: keď vás niekto pravidelne ponižuje, hovorí vám, že za nič nestojíte, že si nikdy nenájdete iného partnera, že zle vyzeráte, že v prípade rozvodu nedostanete deti, že máte nízky príjem a že nikdy neodídete, po čase tomu skutočne uveríte. A toto naruší rovnováhu moci v páre tak, že jedna osoba z dvojice si skutočne začne myslieť, že je menejcenná a že nemá na výber. Je uviaznutá. Stane sa to však tak pomaly a postupne, že si to prerozdelenie moci v prospech násilníka ani nevšimne.
Na sedeniach, ktoré mávam so ženami, často začínam tým, že im hovorím o cykle násilia a o prerozdelení a zneužití moci v páre. Keď pochopím, ako na tom tá-ktorá žena je, zvyčajne ju rovno zastavím a informujem ju o tom, že ak mi podá určité informácie a vypovie o násilí, budem nútená otvoriť jej prípad a začať vyšetrovanie. Preto jej to poviem dopredu a informujem ju o tom, že ak mi podá tieto informácie, budem nútená to urobiť. Ak však chce, môžem ju na to včas upozorniť a ona sa môže zastaviť.

Takže či už ste policajt alebo ktokoľvek iný, kto chce obeti pomôcť, je dôležité uvedomiť si, že jej pravdepodobne nebudete vedieť vhodne pomôcť, pokiaľ nerozumiete dynamike a cyklu násilia.

Áno. Toto je zásadné najmä pre policajtov, ktorí prídu na miesto činu. Tí by mali podrobne vnímať dynamiku násilia a chápať, prečo je často na mieste činu páchateľ pokojný a žena hysterická. Žena totiž nejaký čas zažívala fázu budovania napätia, žila vo veľkom napätí a ak bola privolaná polícia, znamená to, že v tej domácnosti sa práve udialo niečo veľmi závažné. Nastala explózia, fáza výbuchu. Takže keď do domu vojde polícia, nájde tam muža, ktorý pôsobí pokojne, pretože je tesne po výbuchu a práve „uvoľnil“ všetko svoje vnútorné napätie a násilie. Žena je naopak hysterická, pretože ju práve niekto napadol. Môže byť v strese, plakať alebo kričať, jej konanie je nesúvislé, zatiaľ čo páchateľ vyzerá pokojne a úplne koherentne. Musíme si však dávať pozor na svoj prvý dojem – práve kvôli nemu totiž robíme chyby. Pri domácom násilí sa musíme hlbšie zamyslieť nad tým, čo sa vlastne v tej domácnosti deje. Aby sme to pochopili, musíme dobre porozumieť dynamike násilia.

Musím vám však položiť aj opačnú otázku, ktorú často kladú skeptici. Čo v prípadoch, keď je to skutočne naopak? Keď je napríklad žena reálne hysterická alebo násilná a psychicky týra svojho partnera?

Túto otázku mi už položilo nespočetné množstvo ľudí. Počas mojej prednášky tu na Slovensku sa ma ľudia prakticky nepýtali na nič iné. Musíme si však uvedomiť, že toto sa týka len malého množstva prípadov. Samozrejme, aj na Slovensku aj v Nórsku sa takéto prípady vyskytujú a treba sa pred nimi mať na pozore. Ale myslím si, že veľmi často sa uchyľujeme k tomuto záveru preto, lebo to, čo nám daná žena hovorí, je pre nás veľmi ťažké vnútorne spracovať. Takže si radšej povieme: „Táto žena predsa nemôže zažívať také hrozné násilie, to nie je možné. Nemôžem tomu uveriť, určite si to vymýšľa alebo preháňa, je hysterická.“
Musíme si tiež uvedomiť, že väčšina prípadov domáceho násilia je ohlásená uprostred rozchodu. Žena je konečne pripravená odísť a tak jedná razantne.
Pri prípadoch násilia by sme si vždy mali všetko dôkladne premyslieť, aby sme neurobili chyby. Mali by sme byť aj skeptickí. Ale v konečnom dôsledku by sme si mali uvedomiť aj to, že kým sa sústredíme na toto malé množstvo prípadov násilných žien, často ignorujeme všetky ostatné prípady, pri ktorých ženy skutočne zažívajú násilie. Myslím, že mudrlantom často uniká pointa.

Pýtala som sa na to, lebo aj mňa sa na to ľudia neustále vypytujú. Je veľmi ťažké uveriť tomu, že takéto násilie sa skutočne deje. Ľudia z toho radšej obvinia ženu. Ako však môžeme zmeniť naše kolektívne vnímanie ako spoločnosť?

Ak poprieme, že niekde dochádza k násiliu, „uľahčíme“ si tým to, čo by sme si inak museli sami pred sebou priznať. Ten ťažký prípad zrazu neexistuje a nemusíme sa ním zaoberať.
Hovorí sa, že niektorým veciam uveríme, až keď ich na vlastné oči uvidíme. Práve to je to, čo je potrebné zmeniť: neuvidíme to, ak tomu najskôr neuveríme.

Prečo tak často obviňujeme týrané ženy z hystérie?

Lebo nerozumieme fenoménu a dôsledkom domáceho násilia. Keď bola žena dlhodobo ponižovaná, cíti sa menejcenná, slabá a za násilie viní seba. Vtedy je úplne najťažšie klásť jej otázky a viesť s ňou súvislý rozhovor. Keď ju napríklad ako policajt musíte o niektorých veciach informovať, nič si z toho nezapamätá. Môžete ju o tej istej veci informovať dookola a dookola – nezapamätá si absolútne nič. Toto všetko je dôsledkom traumy.
Musíme byť veľmi opatrní aj v prítomnosti právnika: pri každej otázke ju síce musíme informovať o jej právach a povinnostiach, no často si z toho nezapamätá absolútne nič.
Ak potrebujem, aby si žena niečo zapamätala, ak napríklad niekam musí ísť niečo vybaviť, napíšem jej to na kus papiera.
Pri rozhovore tiež ženy zvyknú preskakovať od jednej udalosti k druhej, napríklad začnú rozprávanie v roku 2009, ale v tej istej vete skočia do roku 2015. Ich vyjadrovanie je niekedy veľmi chaotické. Ak sú veľmi traumatizované, je mojou prácou „poskladať“ si ich príbeh dohromady.

Ako je možné, že niekedy nevedia súvisle vysvetliť, čo sa im deje a vyjadriť sa k jednotlivým incidentom? Je aj to v dôsledku násilia a traumy?

Myslím, že keď sa nevedia presne vyjadriť k dátumom a trvaniam incidentov, spravidla sa to týka opakovaného, pravidelného násilia. Pamätajú si len „scenár“: ako násilie zvyčajne prebieha. A potom si zapamätajú tie incidenty, kde násilie prebehlo trochu inak, kde trochu vybočilo zo zvyčajného scenára. Napríklad: raz ju udrel topánkou, to zvyčajne nerobí. Alebo sa v ten deň udiala nejaká nezvyčajná udalosť napríklad v ich meste, takže si to dobre pamätá. Alebo išlo o veľmi násilný incident, násilnejší a horší ako zvyčajne. Ale celý zvyšok rozprávania je spravidla chaotický: preto hovoríme o takzvanom „scenári“: je to zvyčajný priebeh násilia, ktorý si obete pamätajú.

Ako by mala polícia a iné inštitúcie efektívne reagovať na takéto prípady?

Myslím, že v Nórsku máme viac úloh a zodpovedností. Napríklad nikdy ako policajti neprichádzame do kontaktu s psychiatrickými posudkami, s výnimkou prípadov, kedy máme podozrenie, že daná osoba môže byť psychotická.
Psychológovia u nás nijako nevstupujú do policajnej práce. Ako môžete nechať psychológa, aby rozhodol o tom, či je žena dôveryhodná? Na Slovensku veľa hovoríte o kredibilite, snažíte sa odhadnúť, či žene môžete veriť alebo nie. Lenže ako policajt sa musíte pozerať v prvom rade na dôkazy, a nie na jej osobu. Otázka znie: je jej rozprávanie dôveryhodné alebo nie? Potom sa treba pozrieť na dôkazový materiál. Môže niekto potvrdiť jej príbeh? Povedala o tom priateľom, išla k lekárovi v deň, keď hovorí, že ju páchateľ napadol, bola skutočne v nemocnici? Ak to, čo hovorí, sedí a ak sa to následne potvrdí, jej rozprávanie je dôveryhodné. Musíme sa prestať pýtať, či je dôveryhodná ako osoba. Ak plače, dôverujeme jej menej alebo viac? To, či je dôveryhodná, je zvyčajne posudkom jedného psychológa. Čo ak by mal iný psychológ iný názor? Myslím, že psychológovia by nemali priamo vstupovať do policajného postupu.

***
Jannike Haaverstad
V roku 2000 absolvovala policajnú akadémiu. Pracovala v 4 rôznych okrskoch v Nórsku a má viac ako osemročnú prax ako hliadkujúca policajtka, kým začala pôsobiť v pozícii vyšetrovateľky. Pred 4 rokmi sa stala súčasťou tímu, ktorý sa zaoberá problematikou domáceho násilia. V roku 2014 bola poverená vypočúvaním detí, svedkov domáceho násilia vo veku 6 až 16 rokov. Od minulého roka pôsobí ako koordinátorka pre problematiku domáceho násilia a sexuálneho zneužívania. Spolupracuje so sociálno-právnou ochranou detí, ženským bezpečným domom a komunitnými službami pre ľudí zažívajúcich násilie. Vo svojej práci sa sústreďuje na poradenstvo a pokračuje vo vypočúvaní detí, obetí násilia. V súčasnosti pracuje v policajnom okrsku Asker a Baerum pri Oslo.
Jannike Haaverstad je vydatá a má tri deti.

***

Rozhovor viedla, preložila a spracovala: Sára Činčurová
Edičné úpravy: Jana Jablonická-Zezulová
Foto: Viera Böttcher
Za odbornú spoluprácu ďakujeme Barbore Burajovej a Tatiane Hičárovej.

Teraz najčítanejšie

Zastavme násilie

"Zastavme násilie" je blog Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách (KMC), ktoré bolo zriadené Inštitútom pre výskum práce a rodiny (IVPR) a funguje ako súčasť Národného projektu Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie. Hlavným poslaním KMC je predchádzať a znižovať násilie na ženách a domáce násilie prostredníctvom komplexnej celoštátnej politiky. Chceme sa s vami podeliť o zaujímavé informácie, inšpiratívne rozhovory a blogy našich expertiek a expertov.