Bolo to v Rumunsku v hoteli Darina, keď niekto povedal, že čo takto v lete Nórsko?! Napadlo mi, že blbosť, veď už sa možno po návrate domov nikdy neuvidíme….
Naopak. Po návrate domov sme sa s chlapcami viackrát stretli a kuli plány na leto. Vždy sme sa mali o čom porozprávať, sadli sme si ľudsky, povahovo a tak celkovo. Nebolo prečo otáľať, plán bol jasný – koncom júla ideme spoznať Nórsko. Chceli sme to vyriešiť podobne ako v Rumunsku – road trip s požičaným autom. Avšak každý vie, že do Škandinávie si treba pripraviť iný finančný balík ako kdekoľvek inde. Potrebovali sme viac ľudí, aby slovné spojenie „lowcostový výlet“ nadobudlo ozajstný význam. Už to vyzeralo strateno alebo draho a v trojici, keď tu jeden z nás zohnal jedného Jána a ten poznal jednu Zuzanu.
Pri našom prvom stretnutí, dalo by sa povedať pohovore, nám každému preletelo hlavou určite všeličo. No opäť asi vyhrala myšlienka, že veď je to 5 dní, kde ak si nepomôžeme sami, tam pomôže feeling z výletu a keď ani to nie, sme Slováci a tí si pomáhajú vieme čím…. Na druhom stretnutí sme tak nejako zhruba naplánovali cestu na konkrétne dni, dohodli sa kto kúpi letenky, kto zabezpečí auto a aké a kde a pod. Tretie stretnutie spočívalo v najťažšej úlohe – zbaliť do ideálne jedného mega batoha všetky karimatky, stany, spacáky a serepetičky nevhodné do príručnej batožiny. Výsledok – bez šance. Riešenie – dva batohy spojíme potravinovou fóliou a budeme veriť, že do povolených 23 kg sa hravo dáme.
Tri týždne pred odletom boli lístky na bus, letenky, neistý batožinový zlepenec a najmä boli ľudia a očakávania ďalšej hromady zážitkov :D Štyria ajtičkári (jedna pretransformovaná z cestovného ruchu – tiež sa zíjde) a jedna geografka. To nemôže dopadnúť zle. A ani nedopadlo. Relatívne nie. Dobre bolo. Reálne áno. Úžasne bolo.
Transfer SVK – PLN – NOR
21.07.2017 o 21:30 sme boli všetci piati nastúpení na autobusovej stanici v Bratislave. Čakali sme na prvú skúšku odvahy – Polski bus, ktorý nás odvezie do Katowíc. Človek by čakal, že pôjdeme smer sever – Považím, smerom na Čadcu…. Do Poľska cez Viedeň a Brno som ešte z BA nešla :D V buse bola kosa, kožené červené sedačky, málo miesta. Ja s kašlom, pokazeným hlasom a už tradičným nedostatkom spánku – v duchu, ak toto dám, dám to celé a vyzdraviem. A čuduj sa svete, zabralo. Polski bus sme zvolili ako inak, kvôli cene – BA – Katowice = 76 zl = 19€. 4:45 a.m. sme vystúpili v Katowiciach na Dworzeci Autobusowom (:D a hneď nám bolo lepšie :D). Letisko v Katowiciach je z centra mesta vzdialené severne cca 32 km. Ako sa tam dostaneme, sme moc neplánovali, priestor mala dostať spontánnosť. Tak sa začal lov na taxíky. Ako problém sme videli najmä to, že nás bolo 5, taký neštandard na klasik osobné auto. V telefóne prisľúbili, že príde taký. Keď sme o chvíľu zbadali malý chevrolet, nechápali sme, kde sa odvezie ten piaty…. a potom to prišlo. Ujo otvoril kufor, urobil čáry máry fuk a z dna kufra a s ľahkosťou vánku vybral piate resp. šieste sedadlo – milujem ten feeling davovej reakcie – óóóóó. :D V taxíku mal právo najlepšieho výhľadu nie Uso, ktorý sedel vpredu, ale postavička Panenky Márie spolu s ružencom a zmenšenina národného futbalového dresu. Vivat Poľsko :D Na letisku sme si rýchlo každý našli miesto na lavičke – na týchto sa dalo aj spať. Ďalšia skúška odvahy nás čakala pri odovzdávaní batožiny – dva batohy sme k sebe zomkli potravinovou fóliou a modlili sa za váhu. Vyšlo to – 22,3 kg, jak páni! 
10:30 a.m. sme leteli do Sandefjord – Torp. Let trval 2 hodiny, stál 25€ (jeden smer) plus batožina. Moje pocity z prvého letu do Rumunska sa opakovali. Opäť ten pocit slobody a blaha. Tá blankytná modrá <3 A let ponad more, na jednej strane Poľsko, na druhej už Švédsko a Nórsko, to bola nádhera. Opäť nezabudnuteľný zážitok.
- deň v NORGE
Po prílete bolo treba ísť po auto (stálo nás 50€ + 100€ benzín). No nechať to na itečkárov znamená, že auto hneď nenájdu, ale nájdu pasúce sa kone v susedstve letiska, prejdú pár km a cestou nazad stopnú černoška (v Nórsku :D), ba čo viac – idú po z Rumunska dobre známy Ford Focus, no vrátia sa ako páni s krásnym čiernym hybridným! Volvom V60 ;) Sánky dole, dobre sa to začína. O počasí nehovoriac – krásne jasno, teplota akurátnych 25 st. 
Prvá zastávka bola naplánovaná na zimné lyžiarske stredisko Geilo (čítaj Jejlu). Dôvod bola Usova sestra Mersi, ktorá tam prežívala spolu s kamošmi jedno z najlepších liet v živote – rozumej študentská brigádka, výlety, skúsenosti, zážitky, zábava, život v duchu „svet je gombík“ :D Čakalo nás 250 km, 4 h hodiny cesty. Cestou sme skúšali výhody auta a nevedeli sa z toho spratať do kože :D Auto jazdilo samo. Samo si regulovalo rýchlosť, samo udržiavalo odstup od áut pred nami, samo brzdilo, malo kameru, štatistiky, vyhodnocalo kedy používame elektriku a kedy benzín, regulovalo teplotu, všetko…. iba nerozprávalo, inak hotový K.I.T.T. Cestou sme mali pár zastávok, niektorí aj ochutnávok piva z letiska. Cik pauza medzi čučoriedkami, ktoré tam rástli namiesto buriny bola neodolateľná. Najzaujímavejšie bolo vnímať, že nikde nebolo ani nohy. Sem tam dom, sem tam menšia usadlosť. Ako myjavské kopanice nachádzajúce sa v Tatrách a bez odpadkov a ľudí a v stopercentnom tichu. Darmo nemá Nórsko najnižšiu hustotu zaľudnenia – 13 ob./km 2 . Celkovo má Nórsko 5,1 mil. obyvateľov, čiže ako Slovensko. Ibaže Slovensko je skoro 8krát menšie čo do rozlohy. 
V Geilo nás privítali všetci v stredisku, kde to cez zimu žije. Dostali sme pozvanie na bowling, z lásky k jednej dievčine sme to mali zadara – poľský barmanobarista mrkol očkom, mávol rukou. Šikovná oravská mlaď nás ubytovala u seba doma – vo veľkom dome s vyhrievanou nezabudnuteľnou podlahou na záchode. Party party party, jedlo jedlo jedlo, pitie pitie pitie,…. Ej, dobre nám bolo. Privítanie xhviezdičkové ;) Veľká vďaka!
- deň v NORGE
Po mojej rannej lajtovej jóge v čerstvo zarosenej tráve, prechádzke centrom a modlitbou na krásnom malebnom cintoríne sme sa po rozlúčke pobrali opäť ďalej. Nocľahy sme naplánované nemali, nechávali sme všetko na náhodu a prirodzenú potrebu niekde zložiť hlavu. Prvýkrát sme okúsili čo to znamená polárny deň. Slnko sa hýbalo 
iba trochu, spánok neprichádzal ani neodchádzal, nechápali sme dni, hodiny, bol to prvé tri dni trochu zmätok v hlave. Za cieľ sme si dali mesto Lom. A potom sa uvidí. Do Lomu to bolo cca 4 hodiny, cca 200 km. Cez usadlosti či mestá Torpo, Gol, Leira, Bygdin, Besstrond…. Cestou sme sa zastavili viackrát, vždy keď nás niečo zaujalo. Na súkromnom pozemku, kde mali mólo nad riekou – pohľad ako z Aljašky. Krásna čistá voda. Potom vo vrchoch, kde sa pásli stáda kôz – viacerí sme okúsili na nohe ich drsný jazyk, waaaa. Nekonečná pláň s predajňou všetkého sobieho. Obrovské jazerá. Vodopád. Míňali sme roztratené sídla. Typicky červené domčeky s bielymi oknami. Autá sme stretávali iba sem tam. A aj to bola Tesla alebo Volvo. Išli sme aj neďaleko národného parku Jotunheimen, kde sa nachádza najvyšší vrch Nórska Galdhopiggen 2469 m n.m. 
V Lome sme navštívili cintorín, uprostred ktorého sa nachádzal drevený kostolík zo 17 st. Ale nás Slovákov to neoslovilo – drevených kostolíkov máme dosť, navyše tie naše sú postavené bez jediného klinca, tie ich nie ;) 
Apropo nórske cintoríny – ja som si ich zamilovala. Sú ako záhrada alebo ako park. Jednoduchá kamenná tabuľa a všade okolo stromy alebo tráva. Nič viac, žiadny betón. Škoda, že v strednej Európe je iná kultúra. Keďže pršalo, pre nocľah sme sa rozhodli na inom mieste. Pokračovali sme v ceste smerom na západ do Grotli. Keďže noc predtým sme mali v dome, načase bolo rozložiť stany. Lákal nás nocľah pri divokej vode, blížila sa búrka, dvíhal sa vietor tak zvíťazil rozum a stany sme rozložili na malom odpočívadle. Za susedov sme Holanďanov. Za sebou sme mali aj prvý nákup potravín. Jano si kúpil svoje prvé 
a z ďaleka nie posldné hrozno, Marcel prvé a z ďaleka nie posledné mlieko. :D Najlacnejšou a nie najmenej chutnou voľbou bol klasik Lunchmeat. 
Po tepelnej úprave to bolo dobré predjedlo. Inak sme mali každý deň klobásu alebo párok a k tomu pečivo a horčicovo-medovú omáčku, ešte teraz ju cítim :D Po večeri sme si dali zaslúžené drahé a nie veľmi dobré pivo. S úžasom sme o 2:00 a.m. pozorovali ako si slnko na poslednú chvíľu rozmyslelo, že nezapadne a ostalo hore. My sme po zaujímavom dni, nových zážitkoch a mori smiechu zapadli každý do svojho spacáku. Spať keď je svetlo ba slnko svieti mi našťastie nerobilo problém. Horšie to bolo keď prišla búrka a blýskalo a hrmelo z každej svetovej strany. Až neskôr sme sa dozvedeli, čo narobila búrka na opačnej strane hôr. Ale, prežili sme. Zhodnotili sme, že vďaka Janovi, lebo v okamžiku ako zazipsoval v noci stan, spustil sa neutíchajúci dážď a tak to bolo celý týždeň :D
- deň v NORGE
Ráno sme spratali naše pojazdné nocľahy, umyli sa v divokej vode a vydali sa ďalej. Prvou zastávkou bol Geiranger – prvé stretnutie s fjordom a haldami ľudí. Komercia. Veru nechýbala mi. Dali sme raňajky na pánkov – kávy (daj silný prízvuk na prvú slabiku, vyoč oči, zahraj abstinenčný príznak a dokonči druhú slabiku :D), čaje, croissanty. Tie kávy neboli pre Usa a Zuz ani z ďaleka posledné. Na mňa prišla ženská kríza, znepríjemnila mi všetky ďalšie dni a chcela som umrieť. Vďaka silným oblbovákom, endorfínom a nekončiacim vtipným momentom som to našťastie uhrala. Díky. 
Nasledovala Cesta Trollov. Najprv sme sa serpentínami vyškrabali hore a znova si uvedomili, aké máme perfektné auto. Dočkali sme sa aj prvého trajektu Feri. Spravili sme si veľmi peknú zastávku pri jazere, kde sme sa naobedovali. Neskôr sme zastavili v kraji, kde to opäť vyzeralo ako na Aljaške. Divoká rieka, krásne hory, nekonečná divočina. Vodu naše dva ľadové medvede, Uso a Jano, aj osobne skúsili. Keď sa pred nami objavila obria dolina v tvare U, čiže ľadovcová, všetci sme zajasali. Nevedeli sme sa vynadívať a dofotiť. Hory, rieky, vodopády, pokora, rešpekt. 
Výškový rozdiel medzi vrcholom a nasledujúcim mestom Andalsnes je 800 m a toto pomáha prekonať 11 dlhých serpentín. Ozajstná Cesta Trollov. Z mesta Andalsnes sme išli popri fjorde až do mesta Alesund. Nad mestom je pekná vyhliadka a centrum mesta tiež stojí za návštevu. Avšak boli sme ešte v šetriacom režime a nechceli dať toľko koľko pýtali za parkovné. Len sme sa previezli mestom a bolo, doteraz to ľutujem. Bolo to najsevernejšie miesto, v ktorom sme boli. Nasledujúce dni sme už putovali stále južnejšie – boli sme v polovici pobytu. Schyľovalo sa k večeru, aj keď svetlo nás zasa mýlilo. Bolo treba nocľah a večeru. Cestou ďalej sme natrafili na milý malý rodinný kemp v Örskogu. Vlastnil ho milý nórsky párik, ktorý sa na nás v jednom kuse smial. 
Grilovať sme chceli bez grilu, raňajkovať sme chceli až keď otvoria, ani o minútu skôr :D veď normálne nie? Tu sa spalo asi najlepšie. Takú mäkkú trávu som nezažila ani u babky na dvore. A konečne sme sa mohli zasa osprchovať a ešte mali aj sušič – pre mňa veľký benefit. Po večeri spať.
- deň v NORGE
Ráno už klasik – kávy (opäť ten prízvuk a celá alchýmia okolo a aspoň 5x denne), čaje. Vybrali sme sa smer Olden. Ako prvé sme prekonali ďalšieho Feriho a to zo Solavägan do Festoye. Pokračovali južne smer Orsta, kde sme si spravili prechádzku mestom, Marcel dokúpil magnézium najdrahšie v živote a utekali sme pred čajkami (tými vtákmi). Popri fjordoch sme prešli do mesta Stryn, lebo sme mali v umýsle ušetriť jeden Feri a obísť tak celý fjord. Tu si Uso spomenul, že o mesto ďalej má bratranca. V Oldene sme zastavili na parkovisku pri obchode so suvenírmi. Okamžite mi bolo jasné, že tam bude predávať zasa niekto zo Slovenska, určite z východného. Samozrejme. Typčo bol z Dobšinej a keď sme mu povedali, kde máme namierené, zrušil nás. V čase keď sme spali v Grotli a prišli spomenuté búrky, cesty bralo hlava nehlava a miestni sa vyjadrili, že také vyčíňanie počasia nepamätajú. Jednu cestu síce už postavili (rozumej za 48 hodín postavili cestu!!), ale jeden úsek je stále vo výstavbe. 
Medzitým sa objavil bratranec a pozval nás k sebe domov. Tam nás čakala jeho priateľka – rodáčka z Oravy, ale od 5 rokov žije v Nórsku. Krásne nám nachystala, navarila. Kapusta, klobása, uhorky od babky z Oravy – babku i mamku sme pozdravili všetci i telefonicky. Veľká radosť. Čučoriedky rovno pod nos. Mňam. A tu som dostala priestor ja s mojou kopou otázok. O krajine, o ľuďoch, o živote tam. Slováci si svoju povesť samozrejme pokazili. Začali kradnúť a nevážili si svoju prácu. Zlá nálepka. Miestni prestali teda pomáhať a cudzincov sa začali strániť. Letá sú pre polárne dni ľahšie. Zimy zložité – buď sa zblázniš, odcestuješ, zabiješ sa alebo piješ. Nóri sú uzatvorený národ, údajne aj v rámci svojich rodín. Držia si všeobecne veľký odstup. Majú dva alebo tri mesiace povinnej dovolenky. V lete všetci zmiznú na juh – starší alebo do sveta – mladší, čo vysvetľuje vyľudnenosť krajiny, ktorú sme mali možnosť vidieť. V niektorých fjordoch sa dajú ryby chytať celý rok a zadarmo, inde sú za porušenie daných pravidiel vysoké pokuty. Bežné je si so sebou priniesť na oslavu, kde vás niekto pozval jedlo i pitie. Netreba očakávať prehnanú pohostinnosť. Nie preto lebo by boli divní, ale tam to jednoducho tak je. Školy majú oveľa 
jednoduchšie ako my. Ale systém funkčný, školy vybavené a moderné. Deti v rodine väčšinou 3 až 4. Naša skúsenosť bola hlavne taká, že všetci Nóri vyzerajú veľmi zdravo a dobre :D 
S našimi hostiteľmi sme trávili pekný podvečer, dali sme spoločnú fotografiu, poďakovali sa a pobrali sme sa nazad na Feriho, na ktorom sme chceli ušetriť :D Feri nás vzal z Nordfjorddeidu smerom na Sandane. Už sme mali za sebou kus cesty, hľadali sme vhodné miesto na prespatie. Jeden útes sa nám zapáčil, volalo sa to tam idylicky – U howny :D Opäť sme sa nasmiali ako každý večer alebo deň, silné emotívne zážitky, na ktoré sa nezabúda a ani sa o nich nepíše, dajú sa len zažiť…. A do toho som vysvetľovala ako je to so skočným prílivom. Voda sa totiž začala prirýchlo dvíhať. Podľa zelenej trávy bolo hodno súdiť, že stany nám nezatopí. A nezatopilo. Spalo sa super.
- deň v NORGE
Opäť nás čakala dlhá cesta. Cieľ bol Bergen. 4,5 h, 270 km. Zastávku sme mali v Laviku. V malom mestečku s pekným malebným nábrežím. Odtiaľto nás zobral Feri do Ytre Oppedal. Pokračovali sme smerom na Matre, Vikanes, Knarvik a Ervik. 
Prekonali sme ďalšie serpentíny, tunely a mosty. V Bergen sme sa ubytovali v kempe na kraji mesta. Spravili sme si voľnejší oddychový večer. Kecali dlho do noci, aj keď to svetlo zasa miatlo. Spali sme hneď vedľa malého potôčika, pamätám si ten príjemný zvuk vody. Zaujímavé na kempe bolo, že bol plný starých ľudí. Zrejme to boli tí starší Nóri, ktorí už nechodili nikam ďaleko do južnejšej Európy, ale „iba“ na juh krajiny. Veľmi sa mi páčilo, že mali snáď 90 rokov, možno i viac, ledva chodili ba niektorí aj ledva sedeli, ale napriek všetkému sa vybrali do sveta. Klobúk dole.
- deň v NORGE
Ráno sme sa vydali do centra najznámejšieho mesta Nórska Bergen. Žije tu 270 000 ob., čím sa radí na druhé najväčšie mesto Nórska. Výlet v tomto meste nám však pokazilo počasie. Ale v Bergen treba s dažďom počítať. Údajne tu prší 360 dní v roku. Tým pádom sme vynechali vyhliadku nad mestom, na ktorú nebolo vidno. Vo výkladoch obchodov majú dáždniky a pršiplášte od výmyslu sveta. 
Mestom sme prefrčali – rýchlo pozreli Nábrežie Bryggen,
rybný trh a zapadli do mekáča na burger (tururptuuu). Možno sme si mohli radšej dať nejakú špecialitu z rýb na trhu, aj keď za viac peňazí. Burger v mekáči som jedla prvýkrát v živote a verím, že aj posledný. 
V obchodnom centre kde sme mali zaparkované auto sme sa osušili, nakúpili ešte posledné zásoby jedla a pobrali sa ďalej, hľadať vhodné miesto na ubytovanie. Mesto sa ako naschvál s nami lúčilo za jasného počasia, ale už nebol čas vrátiť sa. Neskôr nám stále pršalo, stany sme mali mokré, vyzeralo to blede. Počas jednej zastávky sme neodolali a rozdelili sme sa surovým lososom, ktorý nám dodal dostatok energie do ďalších hodín. Úplne iný losos, než aký sa dá jesť u nás. Darmo. Je tam už viac doma ako u nás (keďže na Slovensku a v Poľsku sme si vybudovali priehrady). Pokračovali sme smer Gjerdmundshamn, kde sme nastúpili na posledného Feriho do Arsnes. Cestou sme si skúšali zohnať nocľah v kempe. Bezvýsledne. Všetko plné. Pokračovali sme cez Oddu do Roldalsterrassen, kde sme sa ubytovali do chatky v jednom peknom pokojnom kempe. Chatka na nás čakala.Uso so Zuz povedali čo je vo veci, 
oni, že veď áno, chatka, jedna voľná, pre 5 osôb, áno, presne. Top. Kuchyňa, sprcha, gauč, postele, teplo. Chatka z vonku ako pre hobbita, ale z vnútra ako pre obra. 
Marcel uvaril pivo, vo vode sa uvarili už neviem koľké párky a dojedli sme našu obľúbenú omáčku z horčice a medu. Vyspali sme sa ako králi, konečne opäť na posteli.
- deň v NORGE
Ráno už tradične kávy a čaje. Fotka s autom.
Odjazd smer Sandefjord. 7 hodín nám ostávalo do cieľa. Prešli sme opäť niekoľko tunelov a mostov. Zastávku ako vystrihnutú z Baťovho kanála z Moravy sme mali pri Telemark kanáli. Slúžil od konca 19 st. ako pomoc pri preprave ľudí a tovaru. Má 105 km, prevýšenie 72 m, 28 plavebných komôr, stavalo ho 500 ľudí 5 rokov. Všetky komory sú ovládané ručne a dodnes patrí k obľúbeným turistickým cieľom. Zastavili sme sa tiež v meste Skien. 
Pekné nábrežie, dominantný kostol. Čas nás tlačil. Poslednou zastávkou bolo mesto Larvik, ktoré som si vydupala kvôli moru. Nikdy som nebola pri mori na dovolenke. Videla som ho iba raz – v Poľsku Baltské – a tu opäť :D A neoľutovala som, utekala som celú cestu od parkoviska až kým som sa nedotkla mora. Pre mňa silný a dojímavý zážitok. Taký zažívam iba v horách a takto pri mori. 
Neskutočné. Bola to bodka za celým týždňom, čerešnička na torte. Pre mňa. Potom nás už čakalo uzatvoriť kruh a vrátiť sa na začiatok – do Sandefjord. Zuz našla úžasný kemp pri brehu mora, samotného fjordu. Síce tam silno fúkalo, ale zima nebola. Všetko tam fungovalo na kódy – wc, sprchy i kuchyňa. Dokonca sme mali aj elektrickú prípojku. Splašili sme opustený gril, vyúdili pol kempu, ale napokon sme si vychutnali posledné klobásy a nezameniteľný losos. Kokoos :D Pofotili sme posledné fotky, pomeditovali, oddýchli. A už sme zažili znova i tmu, keďže sme boli dole na juhu krajiny.
Transfer NOR – PLN – SVK
Stany nám vďaka vetru krásne vyschli. Bolo jasno, tak sme si dali na čas a najprv sme dali prednosť hygiene až potom skladaniu príbytkov. To bola chyba, z ničoho nič sa spustil malý dážď, ktorý ale stačil na to aby nám stany opäť namokli. Ostalo dúfať, že ich váha neprekročí váhu povolenej váhy batožiny. 
Na letisku sme si krátili čas fotením makro záberov všetkého čo nás napadlo. Ale najviac hlúpy nápad som mala ja. Keď som ostatné uhlie, zápalky a pepo nechala na letisku pri koši s nápisom, nech si niekto vezme na svoju gril party. O bože. Som rada, že som na slobode a nevyšetrujú ma za ohrozovanie, výtržníctvo, terorizmus. Marcel s Usom sa opäť postarali o zabalenie guče batožiny, s váhou to vyšlo znamenito – 22,7 kg. Yes. O 1:00 p.m. sme odleteli z tejto krásnej krajiny, kde by sa každý jeden z nás chcel ešte určite vrátiť. Bolo nám jasné, že tých 7 dní bolo málo. Potrebovali sme viac aby sme mohli vidieť aj sever krajiny a komerčné záležitosti – rôzne vyhliadky prepchaté turistami, stojace ale za návštevu. Celý čas sme dúfali, že uvidíme losa alebo soba. Bohužiaľ, ani jedno. Iba so značkami „daj prednosť ovci“ sme nepočítali. Ovca mama a jahňa sú vypustené na jar do hôr s gps na krku. Majiteľ si ich sleduje a v septembri sa po ne vráti aby ich potom zabil a mäso zjedol – Nóri milujú jahňacinu a baraninu. Nerozumejú našej kultúre riešiť výrobky z ovčieho mlieka. Občas mi tieto osamotené ovce ležiace kade tade po ceste, či skákajúce pod kolesá áut pripomínali psov v Rumunsku. Nevyzerali vôbec šťastne, napriek tomu, že boli vlastne slobodné a uprostred prírody. Nórsko vo mne zachovalo pokojný dojem. Je to nekonečná obrovská skala s malým pohybom ľudí, s najviac elektromobilmi na svete – mestá sú potom tiché a nesmrdia. Všade čisto, príroda tam hrá prvé husle. Napriek všetkému na mňa ale Nórsko zapôsobilo aj neosobne a veľmi chladne. Možno kvôli rázovitej krajine, možno kvôli ľuďom, ktorých bolo málo a málo sa smiali. Ktovie. Každopádne, verím, že sa tu ešte ukážem. Za nami bolo neuveriteľných 1920 km a ešte neuveriteľnejšia kopa fantastických zážitkov ;)
Z letiska do centra Katowíc nás odviezol šmelinársky taxikár. Hlavne, že doviezol. Batožinu sme si nechali v skrinkách na vlakovej stanici a vybrali sme sa nájsť vhodnú reštauráciu. Dnes už všetci vieme, že cestu na stanicu sme si mali lepšie pamätať…. 
Centrum Katowíc bolo väčšie než som čakala. Poľské mestá ma vždy vezmú do úžasu. Dýcha z nich atmosféra a história. 
Najedli sme sa v hipsterskej reštaurácii, kde pripravovali pečený zemiak s hocičím, na čo si človek spomenul. Neviem, ako ostatní, ja som bola spokojná nad mieru. Bolo horúco, času do polnoci ďaleko, pýtalo si to pivo – konečne lacné pivo a obhliadku mesta a iných objektov :D Prezreli sme si ulice mesta, dali zmrzlinu, nakukli do kostolov. Na jednom z námestí sme sa ustatí usadili, podali hlásenia mamám a pripili si oroseným pšeničným na úžasný týždeň za nami. A bolo nám tak dobre, že sme tam sedeli dlho do večera, počítali sme pivá i zičdogov, sumarizovali zážitky a niektorí mali oči aj vzadu a stihli sledovať aj všeličo iné :D Čas zbehol zrazu prirýchlo. Bolo sa treba pobrať ďalej. Po veci a na Polski bus domov. Niekomu sa vybil mobil sám, niektorí mu pomohli sami. Zrazu nikto nevedel kadiaľ. Dnes už viem, že sme sa celý čas točili dokola. Kde nie je rozum, tam je mapa, no keď nie je mobil, nie je ani mapa, čiže nie je nič iba ľudia naokolo. 
Kým sme našli stanicu, rozdelili sme sa na dva tábory a to sa tiež nemalo stať. Kým sme sa zasa našli, autobus už bol na pol ceste do BA. Marcel, ako najzodpovednejší a s najviac percentami na baterke kúpil lístky na iný bus. No čuduj sa svete, na ďalší deň :D 
Tak znova. 3:35 a.m. sme konečne sedeli v Polski buse smerom do Viedne (opäť nechápem ako sme išli, lebo keď som otvorila raz oči, boli sme aj v Krakove a potom aj v Brne – kto má zmysel pre orientáciu na mape, pochopí, že to je maximálne bez logiky). Ešte v ten večer som zavtipkovala, že by sme mohli ísť do Viedne. Zrazu sme boli na ceste. A odtiaľ sme ešte museli vyriešiť vlak. 30.07.2017 o 2:00 p.m. som otvárala dvere petržalského bytu a zrazu bolo všetko ako pred týždňom :D Všetko dokopy ma stálo 607€. Na to, že Nórsko, tak sa to dá považovať za lowcost trip.
Nórsko nás scelilo, lepšie sme sa spoznali, stali sa z nás ešte lepší kamaráti a prvotné obavy boli samozrejme zbytočné. Do konca roka sme spravili plánov ešte dosť, no už putovačky po našej domovine, lebo je tiež nádherná. Spoznali sme ešte pár ďalších a zaujímavých ľudí. Bolo sa prečo tešiť na ďalšie spoločne trávené chvíle, hodiny, dni, víkendy alebo týždne. A o tom možno zasa niekedy nabudúce ;)
