BLOG
Katarína Dimitrova
Katarína Dimitrova
455

Novembrové babie leto

Ak budeš hľadať ubytovanie, hľadaj také, ktoré má kúrenie. Jednoznačná rada kamarátky, ktorá žila v Portugalsku a pozná ho dobre. V novembri je cez deň krásne teplo, noci bývajú chladné.

Univerzita v Coimbre

V lietadle som si do uší vpustila Kottarashky. Občas sa mi podarí zažiť nesúrodú kultúrnu fúziu. Bulharský moderný folk počas letu s maďarskými aerolinkami do Portugalska v spoločnosti ruskej mládeže sa dnes už môže javiť ako nuda. Pousmiala som sa, keď Kottarashky vystriedali Taraf de Haidukos – rumunskí cigáni so svojou nadpozemskou virtuozitou. Do žíl mi vliali potrebnú dávku energie, aby som večer na prvý pokus našla v Porte jednoizbový bytík s dvomi elektrickými radiátormi. Boli potrebné. Vonku síce bolo uprostred novembra krásnych šestnásť stupňov, no v staršom nevykúrenom dome s hrubými kamennými múrmi, sa môj dych dal tušiť vo vzduchu. Mladík, ktorý mi byt prenajímal bol oblečený v tričku a ľahučkej mikine. Vyslovil pochybnosť, či vôbec budem potrebovať kúriť, ale ochotne mi vysvetlil, čo mám kde zapnúť a nastaviť. Celkom obstojnou angličtinou. Tá ma sprevádzala počas celého pobytu a až na pár postarších dám, ňou panovali všetci, ktorých som na ceste stretla. Porozumenie nastalo vždy.

Na cestu som vyrazila z Porta. Smerovala cez Bragu do Vila Real, následne do Coimbry, Tomaru, Fatimy, Sintry, Lisabonu, Evory a späť do Porta. Za osem dní som v novučičkej low costovej Pande najazdila tisíctristodvadsať kilometrov. Znalci áut sa určite pousmejú na mojom zdesení, keď mi prvý krát zhasla pri presune z požičovne k onomu bytíku. V kolóne som zaradila neutrál, stlačila brzdu, pustila spojku a Pandička skapala. V duchu som si zanadávala, že Aha, vraj nové auto! Chlapík, ktorý so mnou kontroloval auto pri vyzdvihnutí spomínal, že ju majú od mája. „Brand new car“. Vyzerám, že seno žeriem tri krát denne? Stlačila som spojku, aby som zaradila jednotku a Panda sama naskočila bez ničoho nič, ani som nestihla zaradiť. No výborne! Asi aj štartér odpečený, už som sa videla, ako sa obhajujem pri vracaní auta, že to tak bolo už od začiatku. Zaumienila som si, že nebudem vyhadzovať rýchlosť, no zvyk je železná košeľa a občas nás dovedie aj k radostným zisteniam, že nie vždy je všetko tak, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Panda mi takto zhasla len počas prvých piatich kilometrov v Porte za dennej prevádzky niekoľkokrát a mne došlo, že to asi bude nejaká cool vychytávka modernej doby. Brácho mi to v telefóne potvrdil a ja som sa po dvoch dňoch v Porte nadšene vydala na roadtrip po Portugalsku.

Prvých štyridsať kilometrov do Bragy stálo bezmála štyri eurá po diaľnici, platené na mieste otrávene živej dáme v búdke. Oceňujem živých ľudí na podobných miestach. Dnes už s úsmevom spomínam na taliansku diaľnicu a môj vtipný výstup s automatom pri platení. V Portugalsku majú hneď niekoľko druhov ciest. Národné sú ako tie naše, medzimestské, prechádzajú dedinami, spájajú vidiek s mestami a opačne, sú však v nepomerne lepšom stave ako naše a ako som mala možnosť zistiť na vlastnej koži, domáci ich využívajú na plné pecky. Sú značené rôzne (IC9,IP23,N17), spôsob sa mi nepodarilo až tak úplne rozkódovať. Potom majú akési národné diaľnice a európske diaľnice. Jedny sú značené písmenom a jedným číslom (A5) a druhé sú značené písmenom a dvomi číslami (A15). Alebo je to aj naopak. Ako kedy. Na jedných môžete platiť na mieste a na druhých to nejde, musíte mať čarovnú skrinku, ktorá vás zaradí do systému, stojí 14,80 a vďaka nej si viete vytvoriť v systéme konto, ktoré splatíte, keď vás systém vyzve. Európske diaľnice fungujú na princípe skriniek. Znamená to, že si vašu značku počas pohybu takouto diaľnicou vyfotia a do vašej skrinky uložia počet prejdených kilometrov a taxu za to, že ste ich využili. Ak skrinku nemáte, nevadí, v systéme sa vaša značka objaví najneskôr do dvoch dní po vyfotení, zaplatiť by ste mali do piatich dní po objavení sa v systéme na ktorejkoľvek pošte. Cestovatelia majú o čom premýšľať a rozhodne to nie je jednoduché ani s navigáciou. Určite je vhodné updateovať staré mapy, aby ste sa neocitali niekde, kde až tak úplne byť nechcete. Ušetrí to nielen peniaze, ale hlavne energiu, ktorú spotrebujete na boj so sebou samým, že prečo vás nenapadlo pred cestou updateovať mapy v navigácii. Mapa, ktorú vám poskytnú v požičovni nemusí byť spása, skôr naopak, môže byť mätúca, keďže používa úplne iné značenia ciest ako použili na návestiach a ktoré sa ani náhodou nezhodujú s cestami v navigačke. Boli momenty, ktoré neprajem ani nášmu najroduvernejšiemu Kapitánovi, ale všetko nakoniec dobre dopadlo a vysomárila som sa z toho značeného zmätku. Niekde uprostred cesty som sa sama seba (myslím dosť oprávnene) pýtala, ako mohli Portugalci svojho času patriť k špičke moreplavcov a objavovať svet, keď majú tak zložitý systém obyčajných ciest na pevnine. Ako sa potom vyznajú na otvorenej vode? A čo ak sa im tam náhodou pritrafí búrka?

Nocľah vo Vila Real bol vynikajúci. Spať pod jednou strechou s originálnou portugalskou rodinou je na nezaplatenie. Dom v tichej zástavbe rodinných domov, blízko diaľnice. V noci, keď sa hluk šíri tichom lepšie a možno aj rýchlejšie, som si naplno uvedomila nevyužitosť tých krásnych diaľnic. Pravdepodobne ich musia zaplatiť turisti. A kúrenie? Nuž, teplovzdušný ohrievačik v izbičke bol. Nech robil čo mohol, nedokázal ju vykúriť. Chlad a zima panovala celému domu a myslím, že hosťovská izba patrila k tým teplejším. Pubertálny chalan v tričku na raňajkách ma len utvrdil v presvedčení, že som zbytočne rozmaznaná a musím zapracovať na svojej otužilosti.

Od druhého dňa som teda používala aj národné cesty. Stretla som sa na nich s mimoriadne efektívnou donucovacou metódou dodržiavania rýchlosti. V dedinách majú povolenú päťdesiatku. Väčšina dedín však pôsobí ako opustené pieskom zaviate americké westernové mestečko v púšti. Pri ich prechode sa mi rozhodne nechcelo výrazne znižovať rýchlosť. Síce som ubrala, ale len na sedemdesiatku, osemdesiatku. Raz alebo dvakrát som si pri vstupe do dediny všimla značku „velocidada controlada“, biely trojuholník s červeným obvodom so semaforom uprostred a spomínaným nápisom. A áno, semafor v prázdnej vyľudnenej dedine bez križovatky mi zasvietil na červeno. Keď sa to stalo asi tretí krát, vnútorne som sa rozhorčila nad dementným systémom a trpko oľutovala nápad využiť národné cesty. V druhej vlne myšlienok pozbavenej emócií som však systém vyhodnotila ako geniálny. Inteligentne nastavené semafory vyhodnocujú rýchlosť áut v obci a podľa toho svieti červená alebo zelená. Ak idem v medziach, nechá ma, ak nie, zastaví ma, aby som si uvedomila, že sa vlastne nemám kam ponáhľať. Stačí, že jedno auto, idúce proti vám prekročí rýchlosť a stojíte. Pár áut ma vyblikalo, pretože som šla rýchlejšie a kvôli mne stáli aj oni. Síce z úplne iných dôvodov, spomalila som a vo výsledku ma to naučilo dodržiavať rýchlosť v obci.

Nocľah v Coimbre mal samostatné kúrenie a v kúpeľni dokonca luxusný radiátor na stene. Keby sa nenachádzal na prízemí, bol by to sen. Keby. Nevadí. Hlavne, že bolo v noci teplejšie.

Nedá mi nespomenúť si na jazdu do Coimbry po výbornej dvojprúdovej neplatenej rýchlostnej ceste národného charakteru. Asi sto kilometrov som absolvovala v tandeme s Toyoťákom, s ktorým sme sa navzájom predbiehali. Starší pán na nákladnom aute podobnom Avii si to švihal stodvadsiatkou v tesnom závese za mnou, tak som spomalila, nech ma predbehne. V najbližšom kopci však Toyoťák spomalil a ja som ho dobehla, predbehla a frčala, čo to dá. On ma na rovinke dobehol a predbiehací manéver sa opakoval. Ďalší kopec, opäť zmena lídra. Asi po tretej výmene usúdil, že mu možno bude stačiť aj stodesiatka, zavesil sa za mňa a frčali sme ako jedno telo, jedno vozidlo. Súčasne sme predbiehali ostatné stroje a mašiny, vyľakaných šoférov. Muselo ich to vyľakať, keď ich obiehala maličká Panda a hneď za ňou nákladná Toyota. Najprv ma to hnevalo, ale po pár kilometroch som v späťákoch kontrolovala, či mi Toyoťák stíha a keď mu to v kopci nešlo, veľmi prirodzene som sa prispôsobovala jeho tempu a zmierňovala tak jeho potenciálny smútok. Až keď nečakane odbočil a zanechal ma na ceste samú malú bezbrannú, uvedomila som si, že som ho mohla dosť štvať a že ma možno chápal presne opačne. Možno si myslel, že ho provokujem a to neustále predbiehanie a dobiehanie ho mohlo dosť vytáčať. Nepredpokladám že by, ale keby náhodou, tak viete, čo mu máte povedať. Bolo mi cťou, pán Toyoťák. Japonská úklona.

Portugalskí vodiči ma vo všeobecnosti veľmi milo prekvapili. Vedia jazdiť dobre, rýchlo a ohľaduplne. Na neprirodzene prázdnej troj prúdovej diaľnici sa uhýbajú, neblikajú ľavým blinkrom ako španieli či taliani, vedia držať tempo a rozhodne im nie je cudzí kolektívny duch. Trúbi sa často, ale podobne ako aj v ostatných južanských krajinách, použitie klaksónu neberú ako kritiku, skôr ako upozornenie. Dorozumievali sme sa často gestami s úsmevom, vždy sme sa dohodli a kritická situácia nenastala ani raz. Pri návrate do Porta som potrebovala vyložiť batožinu z auta a zaparkovala som s blikajúcimi smerovkami na mieste pre taxíky. Odpozorovala som to od domácich. V celom Portugalsku sa tak parkuje na tých najnevhodnejších miestach. Na zastávke električky, tesne pred alebo za semaforom, v zákrute, na mieste pre invalidov, uprostred námestia, pár krát som videla dodávku aj na chodníku. Zapnuté výstražné smerovky oznamujú, že sa vodič mieni v dohľadnej dobe vrátiť a tolerancia takého parkovania sa pohybuje v rozmedzí päť až desať minút. Dokonca ani policajti sa neunúvajú takéto pochybné parkovanie riešiť. Očakáva sa tolerancia k situácii stojaceho jedinca a zároveň sa predpokladá, že on nevhodné státie nebude zbytočne predlžovať. Ešte som ani neotvorila kufor a už ma dvaja taxikári vytrúbili. Nechali si vysvetliť dôvod a bolo po probléme. Slovo som dodržala a na rozlúčku sme si s úsmevom zamávali. Pri ceste do Evory ma trúbením za mnou idúca vodička usmernila, aby som nevošla do jednosmerky. Zastavila, cúvla, mávla mi a nechala ma spokojne cúvnuť a napojiť sa pred ňu do správneho smeru. Mala som chuť ju vybozkávať, no nevyzerala, že by o to stála.

Nocľah vo Fatime nemal chybu. Parkovanie bez problémov, ohrievač, parádna kúpeľňa s maličkými šampónikmi, gélikmi a krémikami, dve hodiny wellnessu v cene. Štvorhviezdičkový hotel je štvorhviezdičkový hotel. Ako hovorí Anderov Piťo : Teľe peňeži! Me poraži! Teľe peňeži!

Ja na to hovorím : Fras to ber!

Len keby sa mi tam nevzbúrila navigačka. Odmietla sa nabíjať a rázom som na portugalské cesty chytila odlišný pohľad. Pohľad skrz značenie, ktoré nemusí až tak úplne korešpondovať s mapou. Ale vysomárila som sa. Do Sintry som dorazila v poludňajších hodinách, ubytovala sa v podkrovnom bytíku s klimatizáciou vedľa Národného paláca a Pandu odparkovala na radu pani domácej v miernom kopčeku medzi tými autami, ktorých majitelia v Sintre len pracujú. Do večera by všetky mali zmiznúť a ja sa budem môcť posunúť bližšie ku vchodu do domčúrika. Evidentne o tej uličke v kopčeku vedeli všetci turisti s požičanými autami, pretože do večera sme sa v tej uličke všetci zišli pri preparkovávaní.

V Lisabone som kvôli parkovaniu krúžila aspoň pol hodinu v okolí Marques de Pombal, kým sa nado mnou nezľutoval jeden pán v hotelovej podzemnej garáži, ktorá bola neďaleko malého apartmánu, kde som mienila pobudnúť dve noci. Nemusel mi pomôcť, ale ochotne tak učinil. Neviete si však predstaviť moje zdesenie po dvoch dňoch ráno, keď som našla zatvorenú bránu parkoviska a na nej nalepený odkaz v portugalčine. Sklamane som pohodila batožinu o bránu a v hlave som si prehrávala situáciu, keď sme sa s pánom dohovárali na parkovaní. Bolo v nej niečo, čo by ma mohlo varovať? Spomínal niečo o čase? Nebolo to až podozrivo jednoduché? Až v druhej vlne som si uvedomila, že to auto je z požičovne a že som si ho požičala bez poistky, pretože si veľmi dobre uvedomujem, že každá požičovňa pracuje so strachom zákazníka a ja sa predsa nebojím, svoje schopnosti poznám a hlavne, nemám prachy na rozhadzovanie. Ani vo sne by ma nenapadlo, že niekto - Nečakaný - môže vstúpiť do môjho krehkého sebavedomia. I nastala prvotná panika. Zanadávala som si ako pravoverný slovenský bača z lazov. V druhotnej panike som zasadla do maličkej kaviarničky vedľa vstupu do garáží. Ochotný majiteľ mi vysvetlil, že pán má dýchacie ťažkosti, že ho dnes ráno hospitalizovali, že sa nemám báť, že na recepcii hotela zaplatím a oni mi auto dajú. Nespomínam si, že by mi niekedy inokedy počas môjho života káva chutila viac. Ešte teraz sa hanbím, že som toho milého pána čo i len krátko, no intenzívne upodozrievala z nekalého jednania. Lisabon je skvelý, apartmán mal klimu a všetko, vrátane počasia, vyšlo na výbornú.

Do Evory vedie krásna národná cesta, len to trochu trvalo, kým som sa vymotala z hlavného mesta. Práve v ten jeden deň sa zatiahlo a dokonca pršalo. Jeden jediný rímsky palác, kvôli ktorému som tam šla, rekonštruovali. Menhiry v daždi žiadna sláva, ostala už len kostnica a tú som nestihla v otváracích hodinách. Tešila som sa na izbu v penzióne. A viete ako to už býva, keď sa raz prestane dariť? Izba nad krčmou, vedľa recepcie, bez centrálneho svetla a s miniatúrnym umývadlom a ešte menším ohrievačom. Každý, kto sa vrátil v noci na izbu, prešiel okolo tej mojej, ale znelo to tak, akoby prešiel cez ňu. Aj napriek tomu, že pršalo, pod oknami mojej izby si všetci štamgasti museli dať fajčiarsku prestávku, ktorá trvala do druhej rána. Ohrievač hrial, ale aby mi nebola zima, musel by hriať aspoň tri dni pred tým, ako som sa ubytovala. Na záver cesty som zinkasovala všetko naraz. Na nálade mi to neubralo a Pandu som v poriadku vrátila krátko po obede nasledujúceho dňa.

Podtrhnuté, sčítané. Chýbal by mi čerstvý pomarančový džús na raňajky, keby mi švagriná nepožičala elektrický citrusový odšťavovač. Chýbal by mi zapekaný toast so šunkou, syrom, rajčinou a listom šalátiku, keby som nebola lenivá a aspoň cez víkendy si nedopriala túto jednoduchú delikatesku. Chýbala by mi dobrá káva, keby som si občas nezašla do kaviarne. Chýba mi parádne počasie šité na mieru pre mňa. Chýba mi architektúra a kachličky (azulejos). Chýba mi pocit portugalskej pohody, ktorá sa v mnohom podobá pohode všetkých juhoeurópskych národov, no má svoje špecifiká a je istým spôsobom sympatickejšia, ako ostatné. Podobne ako ostatné krajiny, vlastná skúsenosť je nutná, aby človek pochopil. Slepé črevo Európy oplýva bohatou kultúrnou rôznorodosťou a každú chvíľu na vás vybalí niečo iné. Raz maurov, potom manuelskú éru, hneď na to zámorské objavy a moreplavcov, templárov a iluminátov, Angličanov, Španielov, Áziu, nosorožcov, konštruktérov a mysliteľov či diktátorov, básnikov a fado, víno a ryby. Všade ryby! Je toho veľa a to veľa má svoje kvality, stáročiami veľakrát preverené. Vrelé cestovateľské odporúčanie.

A čo Vy? Ako ste strávili november? Tešíte sa už na zimu?

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|