Novinári, nedojte prosím emócie.
Čo to znamená? V článku za všetky príklady použijem len jedno slovné spojenie – „pripútaný na invalidný vozíček“. Z tohto slovného spojenia má väčšina našincov doslova koprivku.
Toto slovné spojenie totiž v podvedomí človeka evokuje totálnu bezmocnosť. Neznesiteľnú záťaž. Niečo, čo pomaly bráni v živote. Vedome to tak možno nie je, ale podvedomie je mnohokrát silnejšie, ako vedomie.
Slovo vozíček je zbytočná zdrobnelina, veď ani vy si ráno nepoviete „Dnes prší, obujem si tieto topánočky“ (Teda dúfam, no …) Nešťastne zvolené zdrobneliny sú téma na samostatnú diskusiu, preto vozíček nechávam možno deťom do 5 rokov, ktoré budú neskôr používať klasický invalidný vozík, no zatiaľ by sa v ňom stratili.
Poďme sa venovať výrazu „byť pripútaný na vozík“. Chápem, pre zdravého človeka je používanie vozíka neskutočne obmedzujúce. Samozrejme, ono to ani nie je radosť, lebo veď človek sa v bežnom paneláku akých sú v našich končinách tisíce dostane možno tak do vestibulu pred poštové schránky, ak vôbec … Takže zo strany chodiaceho človeka je vozík obrovská zmena. V skutočnosti je to, ako Janko Riapoš hovorí vo svojej knihe, „zmena spôsobu presunu“.
A teraz sa na vec pozrime z iného uhla pohľadu.
Ste po úraze, všetkým a vám tiež je jasné, že chodiť už nebudete. Ležíte na posteli, vo všetkom, aj v tých najintímnejších „veciach“ sa MUSÍTE spoľahnúť na ochotu a čas svojho okolia. Von sa veľmi nedostanete, lebo veď vozík ešte nemáte, alebo keď aj máte, zo začiatku vám nedovolia zábrany. Na dlhý čas sa možno dostanete do NRC (Národné rehabilitačné centrum) v Kováčovej, kde vás za tie mesiace naučia ako sa dostať do vozíka, ako sa z neho dostať do postele, ako použiť toaletu, ako toto, ako tamto. A vy časom zistíte, že vozík vás vlastne oslobodzuje. Že to, že sa doň môžete posadiť, je v tomto stave vlastne vaša výhra.
Použijem vlastný príklad. Kto číta/l môj blog vie, že som tri mesiace strašila v nemocnici. Sestričky nemali čas na to, aby sa zaoberali mojou hygienou, preto som si vlasy mohla umyť len keď som o to požiadala mamu, lebo sama som sa do kúpeľne na druhom konci oddelenia presunúť nemohla. Potom ma preložili na iné oddelenie, kde už som si chôdzu na krátke vzdialenosti užívala. Chodítko do kúpeľne a vozík na preväzy – to boli neskutočne vzácne dary!!! Poviem vám, prvýkrát pod sprchou, revala som od šťastia ako malé decko!!!
Preto prosím novinárov, ktorí sa chcú svojej práci venovať seriózne a nepotrebujú k svojej práci pocit, že „čím horšie, tým lepšie“, namiesto hore uvedenej „srdcervúcej“ hlášky použite inú. Je ich dosť – „používa invalidný vozík“, prípadne „pohybuje sa na vozíku“.
