Nový román Umberta Eca by pokojne mohol byť aj učebnicou žurnalistiky

Správa o novom románe Umberta Eca s názvom Nulté číslo ma úprimne potešila. Ešte väčším prekvapením však bol rozsah knihy, pretože o Ecovi je známe nielen to, že je plodným autorom so širokým záberom, ale aj to, že jeho knihy, romány nevynímajúc, sú často veľké opusy s bohatým obsahom.

Niektorými sa dokonca musíte prehrýzať dlhé dni, pričom dôvodom nie je ani tak Ecova nedostupnosť a nezrozumiteľnosť, ako skôr prebujnený text s odkazmi na rôzne historické a kultúrne pramene. Osobne sa mi pri čítaní jeho románov a esejí vždy potvrdilo, že dôležité je nevzdať sa, vydržať, spomaliť a text si skôr užívať, ako keby išlo o osobný rozhovor s milým, rešpektovaným a erudovaným intelektuálom.

To, že Eco dokázal vtesnať román do cca 180 strán textu, prekvapilo mnohých jeho fanúšikov. Sám autor v tejto súvislosti priznáva, že od začiatku bolo jeho snahou napísať  knihu v menšom rozsahu, pretože Nulté číslo je jeho najmenej erudovaný román, a on sa vždy snaží formu prispôsobiť obsahu, opisovanej dobe a téme.

Na vysvetlenie v rozhovore pre denník l’Humanité dodáva, že kým napríklad Meno ruže formou zodpovedalo stredovekému rozprávaniu a Ostrov včerajšieho dňa mal košatú barokovú príchuť, dej románu Nulté číslo odohrávajúci sa v súčasnosti a novinárskom prostredí, musel mať prirodzene suchý a žurnalistický štýl.

Ecove romány majú vždy premyslené postavy a nikdy im nechýba rozprávač. V románe Nulté číslo táto funkcia prischla príležitostnému novinárovi a spisovateľovi. Narátorom je doktor Colonna, päťdesiatnik, ktorý sa celý život živil iba slovom. Bol prekladateľom, recenzentom, ghostwriterom a novinárom, snívajúcim o tom, že raz príde jeho čas a on napíše slávnu knihu.

Ponuka na napísanie takejto knihy prichádza už v úvode románu, no Colonna má byť opäť len v pozícii píšuceho ducha v pozadí, pretože na obálke má zasvietiť meno niekoho iného. Táto obeta mu má však priniesť zaujímavý finančný zisk, no a keďže Colonna sa sebakriticky považuje skôr za lúzera, so životnou skúsenosťou, že čím viac toho človek vie a robí, tým menej sa mu zrejme v živote skutočne niečo podarilo, ponuku neodmietne.

Dostáva sa tak do stredobodu divnej hry s nejasným koncom. Jeho úlohou je napísať knihu, ktorá bude mapovať nadchádzajúce udalosti, súvisiace so vznikom nového mienkotvorného denníka. Noviny budú mať príznačný názov Zajtra, má za nimi stáť vplyvný finančný žralok, ktorý si paradoxne vydávanie mienkotvorného denníka ani nepraje.

Redakcia má totižto iba imitovať prácu na prípravách, jej hlavnou úlohou je sústredenie sa na zostavenie ukážkových nultých čísel, s tak prekvapivo pravdivými a šokujúco neuveriteľnými odhaleniami, že všetky dotknuté a vplyvné osoby si budú priať definitívny koniec denníka už v jeho zárodku. Politici následne zatlačia na správnych miestach a finančné skupiny sa s majiteľom denníka Zajtra podelia o svoje zisky.

Na tvorbe nultých čísel pracuje malá redakcia skrachovancov pod vedením šéfredaktora Simeia. Pod jeho taktovkou sa začne odvíjať príbeh, ktorý by sa pokojne mohol stať akousi učebnicou žurnalistiky, pretože až nekompromisne cynicky popisuje praktiky a metódy modernej žurnalistiky, a to aj napriek tomu, že dej románu sa odohráva v roku 1992, teda ešte pred vekom internetu a online médií. Napriek tomu, mnohé Ecom popisované symptómy sú patologickými príznakmi aj súčasnej žurnalistiky.

Eco sa už niekoľko desaťročí venuje tlači a médiám. Píše kritické články a eseje. Zapojil sa do mnohých polemík, no asi až román Nulté číslo mu poskytol adekvátny priestor, aby vtipným spôsobom poukázal na krízu tlače a podpriemernosť mnohých novinárov.

Kríza tlače sa dá podľa Eca vystopovať až ku vzniku televízie (prehĺbila sa vznikom internetu), pretože práve televízia dokázala o udalosti informovať okamžite, kým denná tlač bola odsúdené popisovať už len včerajšok. Osudom denníkov sa tak stalo podobať sa na týždenníky, počkať si, ako sa situácia vyvinie a potom predpovedať, čo by sa mohlo stať zajtra, alebo keby bolo keby.

Denníky prirodzene navýšili počet strán, pridali komentáre, reportáže, špeciálne prílohy a analýzy, ktoré vznikajú dlhší čas a ťažia zo svojho odstupu od tej najaktuálnejšej prítomnosti. Podľa Eca tieto moderné denníky akoby prejudikujú budúcnosť, komentáre sú skôr domnienkami o tom, čoho spúšťačom by mohla byť konkrétna udalosť.

Keďže denníky často popisujú to, čo sa už stalo, zo svojho hendikepu sa snažia vyrobiť výhodu a adresátom je predstavované „ZAJTRA“ tak, akoby vyšlo a vyzeralo, keby vyšlo včera. Pritom sa mnohé médiá ani nesnažia prezentovať svoj otvorený názor, strachujú sa o nálepku nezávislosti, a preto alibisticky zabaľujú svoje kritické tvrdenia do úvodzoviek oslovených respondentov alebo svedkov udalostí.

Eco samozrejme v knihe popisuje tieto metódy a dáva im vtipný rozmer cez konkrétne denné porady redakcie. Ani v tomto románe si však neodpustil zabŕdnutie do mechanizmov spúšťajúcich konšpiračné teórie. Poslúžil mu na to príbeh o talianskom fašistickom diktátorovi. Mussolini vraj druhú svetovú vojnu prežil, zachránil sa útekom do Argentíny a po vojne mal poslúžiť ako symbol boja proti sovietizácii Európy.

Reportáž o veľkom sprisahaní pripravuje ďalší člen redakcie Braggadocio, ktorý sa snaží odhaliť päťdesiatročnú históriu politických konšpirácií, do ktorých sú zainteresované slobodomurárske lóže, neofašisti, vojenskí veteráni, Vatikán, talianska pravica, USA, CIA a iné tajné služby. Eco na tomto príklade verne načrtol, ako sa aj s využitím a zneužitím verejne známych a overiteľných informácií, dajú do ľudí zasievať pochybnosti.

Aj odhaľovaná šokujúca pravda o Mussolinim pôsobí až priveľmi dôveryhodne. Je za tým však práve majstrovstvo autora – konšpirátora. Prosto všetko do všetkého zapadá, pretože ak sa niekde objavia agenti CIA a slobodomurári, nie je dôvod, aby to do seba nezapadalo. Autor sa však s čitateľmi nonšalantne zahráva, dúfajúc, že každý súdny čitateľ pochopí, že tak nepravdepodobný popis udalostí mohol vzniknúť len ako dobre premyslený vtip.

Eco už aj v predchádzajúcich románoch dokázal, že do jeho intelektuálnej výbavy patrí aj zmysel pre humor, v tomto románe však na mnohých miestach humorom priam srší. Napríklad v situácií, keď je Colonna poslucháčom Braggadociových šokujúcich odhalení o druhom živote Mussoliniho v Argentíne.

Spomenie si na vtip o Hitlerovi, ktorý si podľa niektorých konšpirácií tiež užíval starobu na juhoamerickom kontinente. Neonacisti ho tiež prehovárajú, aby sa vrátil na scénu a znova dobyl svet, on sa však zdráha, dlho váha, lebo už aj on má svoje roky, ale nakoniec povie no tak dobre, ale tentoraz budeme… naozaj zlí, však?

Eco neváha ironizovať ani na adresu recenzentov, veď „kto už číta knihy recenzované v novinách, obyčajne ani samotný autor recenzie, a ďalej cynicky dodáva: a ktovie, či si knižku prečítal pán spisovateľ, lebo keď sa tak pozrieme na niektoré opusy, občas by človek povedal, že skôr veru ani nie“.

Za seba hovorím, že knihu som namojdušu prečítal a spokojnosť vyjadrujem aj nad grafickým spracovaním slovenského vydania. O obálku sa postaral podľa mňa veľmi talentovaný grafik Dodo Dobrík (skoro už dvorný tvorca obálok vydavateľstva Slovart), ktorý knihu zabalil do imitácie novinovej strany nultého čísla denníka „Zajtra“.

fotografiu som si požičal priamo od autora obálky

Umberto Eco: Nulté číslo, Vydavateľstvo: Slovart, 2015, Preklad: Stanislav Vallo