O anómii zákona

Knihy Homo Sacer a Stav výnimočnosti od talianskeho filozofa Giorgia Agambena popisujú dejinný základ a reálny pôvod právneho poriadku a právnej moci, suverenity a normy výnimočného stavu. Obe tieto základné právne koncepty sú úzko späté, akoby strany jednej mince či jedného listu papiera a nemožno odstrihnúť jednu stranu bez toho, že by sa odstrihla druhá strana. Rovnako sú obe tieto koncepty späté s predzákonným stavom, so stavom, ktorý sa podľa rôznych autorov nazýva prirodzený stav, predcivilizačný, predracionálny alebo reinkarnovaný či vychádzajúci z výnimočného stavu. Tento anomický stav (nómos = zákon), alebo anómia, je základom a srdcom každého zákona.

Pôvod tohto paradoxu Agamben ukazuje na dejinnom exkurze v starovekom Ríme, Grécku, stredoveku a novovekom republikánskom poriadku. Pôvod suverenity ukazuje na rímskej inštitúcii homo sacer, sväté telo alebo svätý život, ktorý je pravým opakom modernej predstavy o svätosti života. Tento pohanský koncept homo sacer, ktorý bol súčasne právnou normou, popisuje život, ktorý je zakázané obetovať, ale povolené zabiť. Z latinského sacrus, ktoré polysemicky znamená súčasne svätý, zasvätený, a prekliatý a nedotknuteľný, vzniká neskôr sakrilég aj sacrosanctus a dnešné rozdelené či obmedzené pochopenie svätosti. Podobne ako v indickom kastovom systéme, v tejto rímskej právnej norme, v home sacer, čiže v človeku, ktorý je určený ako svätý a prináležajúci bohom, ktorého je zakázané obetovať, ale je povolené zabiť, vzniká pôvod jednak zákonného paradoxu a jej konštitučného začiatku a inak suverenity. Tým, že je niekto z právneho poriadku, vtedy zo spoločnosti vylúčený, je právny poriadok konštituovaný a súčasne je svojou svätosťou inkludovaný späť do poriadku. Suverenita touto inštitúciou vzniká preto, lebo suverén ako kráľ z moci bohov vládne nad svojimi poddanými ako nad potenciálnymi homines sacri. Táto právomoc je rozšírením vitae necisques potestas, moci otca nad synom, ktorá je moc nad životom a smrťou, teda oprávnením zabiť. Súčasne je suverenita základom právneho poriadku a stelesnením jednak suverénnej právnej moci, čistého násilia a inak právneho rámca, tým, že určí, čo je v priestore právneho poriadku, zatiaľ čo sama je vylúčená z právneho poriadku, mimo neho. Stelesnením je práve paradoxne v tom, že antický právny poriadok a jazyk telo v dnešnom zmysle nepoznali, v gréčtine pre neho slovo neexistuje, existuje len slovo pre telo po smrti, čo znamená, že až vtedy bola chápaná ako entita alebo naopak život a telo bolo chápané ako jedno. S tým súvisí tiež ďalší čudný rímsky rituál spájaný s pochovávaním voskových figurín. Tieto mali jednak slúžiť na pochovanie človeka alebo života, ktorý zložil bojový sľub smrti, no nezomrel a preto muselo byť jeho skutočné „ja“ pochované. Podobne sa oslavy a obrady pri smrti suveréna konali nie pri pochovaní jeho tela, ale pri pochovaní voskovej figuríny, skutočného svätého života suveréna.

Koncept suverénnosti ako zdroja a súčasne stavu, z ktorého právo vychádza a ktorý je aj neustále prítomný v právnom poriadku, je práve koncept suverénnej moci panovníka, nómos basileus, žijúceho zákona. Toto telo, alebo život, potom prechádza smrťou do nového žijúceho zákona. Suverénna moc, ktorá je moc nad životom a smrťou poddaných, je súčasne moc, ktorá určuje hranice a výnimku zákona, tým, že určí, čo k zákonu nepatrí, určí, čo k nemu patrí a súčasne to, čo k nemu nepatrí, integruje do poriadku práve exkludovaním. Spojenia medzi suverénnosťou a homo sacer nastávajú aj v neskorších časoch a v iných kultúrach, a to na mieste vyhnania, vylúčenia zo spoločnosti. V germánskej kultúre koncept wargus, v preklade vlk, ktorý neskôr prechádza do konceptu vlkolaka, napol vlka a napol človeka, niekoho, kto sá nerozoznateľne nachádza na hranici oboch svetov. Tento koncept vlkolaka neskôr vo francúzskej kultúre pod bisclavet nachádza svoju reprezentáciu v suverénovi alebo v tyranovi, tomu, kto spája prírodu a kultúru, vnútrajšok a vonkajšok.

V novoveku a s príchodom radikálne nového výrobného systému, zmenených výrobných vzťahov a s občianskymi revolúciami, ktoré vytvoria republikánske ústavné poriadky, dodnes dominujúce západný a celý svet, prichádza k dvojitej zmene v suverenite a tiež k zmene v ľuďoch a v koncepte, ktoré dovtedy boli homines sacri. Táto zmena sa najradikálnejšie ukazuje vo Francúzskej revolúcii, konkrétne v slávnej Všeobecnej deklarácii ľudských a občianskych práv. Tento dokument ukazuje rozporuplnosť a súčasne pokrytectvo liberálneho kapitalizmu a jeho právneho poriadku, v ktorých neskôr dôjde k vzniku neskoršieho rozšíreného používania stavu výnimočnosti, biopolitiky a napokon vyústi do národného socializmu. Po prvý krát sú ľudia v pozitívnom zmysle pôvodom právneho poriadku, ich práva a existencia ako právnych subjektov sa odvíja od ich narodenia. Súčasne ale tento právny poriadok existuje v spoločnosti a základným suverénom nie sú ľudia, ale národ, etymologicky odvodený od nascere, ktorý nie je odvodený od narodenia, ale sociálnych a kultúrnych noriem. Do tejto spoločnosti ale nepatria všetci ľudia narodení na území štátu, ani všetci ľudia patriaci do kultúry a spoločnosti štátu, ale v tejto dobe len muži, zatiaľ čo volebné právo majú len „aktívni občania“, čiže muži s určitým majetkom. Tento súčasný základ na ius soli a jus sanguinis, na výnimke a súčasnej všeobecnosti a nejasnom vzťahu ľudských a občianskych práv vytvára väčšinu neskoršieho problematického vývoja. Pôvodom právnej subjektivity už nie je svätý život, ale aj vďaka Descartovského dualizmu nahý život, teda čistá skutková podstata tela, biologického života. Základom tohto nahého života je narodenie a sexualita. Tento biologický, najsúkromnejší priestor, sa stáva hlavným dejiskom práva a problémov so suverenitou. Právny poriadok človeka a národa nachádza v utečencovi človeka, ktorý sa stáva novým vylúčeným, ktorého nemožno začleniť a súčasne popiera logiku a ochromuje celý právny aparát. Utečenec, ktorý je okradnutý o svoju národnú identitu, no napriek tomu vie preukázať svoje narodenie svojou holou existenciou ukazuje túto obrovskú dieru v poriadku a jeho nahý život sa stáva jedným z hlavných dejiskov suverénnych rozhodnutí zo strany štátnej moci.

Na začiatku 20. storočia a najmä v medzivojnovom období sa otvára táto téma o suverenite, živote a smrti na predmete diskusie o eutanázii. Tu sa Karl Binding snaží pri právnej definícii a vysporiadaní sa so samovraždou určiť, prečo nekonštituje vraždu a trestný čin. S ustanovením, ktoré človeka pokladá ako suveréna nad svojim vlastným nahým životom znova vracia starý homo sacer do života, teda život, ktorý je dovolené zabiť. Priestor suverenity a teda novej anómii zákona, sa ukazuje v biopolitike vo vedeckej komunite a štátnej moci, keď sa tento koncept suverenity prenesie na druhých ľudí. Dochádza k zavedeniu kategórie „neživotahodného života“ u ľudí, ktorí svojou stratou právnej subjektivity stratili suverenitu nad vlastným životom a ich život pre spoločnosť stráca „hodnotu“. Napriek tomu, že Binding uvádza, že k povoleniu zabitiu týchto životov neexistuje žiadne odôvodnenie a že teda eutanázia má byť povolená len so súhlasom „chorého“, táto polemika prakticky otvára dvere neskoršej praktike dovedenej do extrémov v národnesocialistickom Nemecku. Špecifický rozdiel medzi touto modernou formou homa sacera a tou starovekou je, že v tej modernej je jej predmetom nahý život, ktorý je súčasťou každého človeka a občana. Nacistický program od 1940 k eutanázii týchto nových homines sacri, až 70 tisíc, práve sleduje starovekú logiku suverenity v podobe modernej biopolitiky. Suverénom v modernej dobe je teda podľa Agambena ten, ktorý rozhoduje o hodnote či nehodnote života, lekár, vedec, právnik či politik.

Presne takto, v logike hodnoty, ktorá je striktne hospodárska, bola vedená a argumentovaná rasová politika nacistického a jeho klientských a spriatelených režimov. „Bilancia žijúcich hodnôt ľudu“ a starostlivosť o „biologické telo národa“, spolu s lekárom, ktorý je ekonómom národa, predstavujú len extrémne konzekventné domyslenie ekonomizmu a druhej časti osvietenského konceptu suverenity v národe. Nacistickí intelektuáli a spolutvoritelia politiky ako Fischer a Verschuer toto presne takto formulovali, rasu ako nič iné než genetické dedenie a štát ako starajúci sa o „zdravie národa“ a „udržiavanie ľudu“, a politiku ako „tvarovanie života ľudu (Völker)“. Tento predmet politiky, nahý život a štát ako suverén nad ním, spolu s nerozoznateľnosťou života a politiky, tvorí základ totalitarizmu a je v priamej kontinuite a tradícii západného právneho poriadku a osvietenstva.

Podobne dochádza k znovuoživeniu homo sacer v telách VP (Versuchsperson), ľuďoch, na ktorých bolo povolené robiť pokusy (a teda zabiť) a ktorí častokrát slúžili len k tomu, zaznamenať určité fyziologické reakcie. Podobné vedecké pokusy, dôkaz o tom, keď racionalizmus prechádza do extrému a do svojej konzekventnej pozície, boli organizované nielen v nacistickom Nemecku, ale aj v USA na väzňoch, odsúdených k smrti (podobných tým v staroveku už obetovaných alebo právne už mŕtvym ľuďom), kde sa tento morálny a právnický problém riešil vytvorením formulára k súhlasu a ďalšiemu absurdnému použitiu „slobodnej voľby“.

Vo Francúzsku po vojne došlo potom k vytvoreniu novej kategórie kómy a k otvoreniu problému suverenity na inej úrovni. Neurofyziológovia Mollaret a Goulon vedľa klasickej kómy, coma vigile (porucha relacionálnych životných funkcií nie je úplná) a coma carus (porucha vegetatívnych životných funkcií) zavádzajú aj coma dépassé, ultrakóma, kedy dochádza k zlyhaniu oboch funkcií, no človek nie je ešte stále právne a lekársky mŕtvy. Tento stav, keď vďaka reanimačným technikám ešte fungujú niektoré vegetatívne funkcie, je stav mimo života a mimo smrti, na nerozoznateľnej hranici medzi nimi. Tento objav modernej suverenity, ktorá ukázala, aký nepresný koncept smrti dodnes máme a ako málo skutočne o nej vieme, si vyžiadala zmenu oficiálnej definície smrti, ktorá ju dovtedy určovala na prestaní srdcovej a dýchacej funkcie, ju teraz definovala na prestaní mozgovej aktivity. Táto definícia však spôsobila ďalší paradox, kedy je niekto považovaný za mŕtveho, napriek tomu, že dýcha alebo má ešte udržiavaný krvný obeh. Rozdiel medzi týmito dvoma udalosťami „smrti“ v extrémnych prípadoch môže byť až niekoľko dní. Tento nedefinovateľný priestor, nie medzi, ale mimo života a smrti, pripomína stav výnimočnosti a nahý život, v reanimačnom priestore, v ktorom je plne človekom kontrolovaný. Tiež otvára znova prípad života, ktoré je dovolené zabiť, lebo rozhodnutia o týchto životoch častokrát pripadajú politickým či iným suverénnym entitám.

Agamben svoju analýzu rôznych javov a právnych konceptov uzatvára táborom, konkrétne koncentračným táborom NS časov (nepliecť s ničiacimi tábormi), ktoré mali svoju praktickú a právnu tradíciu už v minulých desaťročiach v USA a vo Veľkej Británii a právne sú príkladom stavu výnimočnosti a súčasne suverénnej a anomickej moci štátu. Vychádzajúc z pruského inštitútu „ochrannej väzby“ v prípade ohrozenia štátnej bezpečnosti a použité, podobne ako stav výnimočnosti, počas Weimarskej republiky ešte pred nástupom NSDAP, tento právny koncept je ďalším z príkladov výnimky, ktorá sa stáva normou a ktorá ukazuje pôvodnú aj v práve stále prežívajúcu predprávnu, alebo anomickú silu. Podobne ako celá vláda NSDAP, ku ktorej došlo a v podstate bola z legálneho hľadiska jeden dlhý výnimočný stav (podľa článku ústavy 48, ktorá dovoľuje prezidentovi na neurčitý čas zrušiť platnosť osobnej slobody, slobody prejavu a zhromažďovania, nedotknuteľnosti bydliska a listového tajomstva), je koncentračný tábor ďalší príklad výnimočného stavu. V tomto priestore, v ktorom je štátu ponechané suverénne právo nad právnym konaním, bol možný vznik potom celej mašinérie, ktorá dala vzniku povojnový poriadok. Koncentračný tábor je zároveň ďalší príklad inkluzívnej výnimky a príklad toho, keď sa život a právo zlievajú a nie je možné rozlišovať medzi skutkovou podstatou a právom, medzi quaestio iuris a quaestio facti. Carl Schmitt, jeden z nacistických juristov, potom pojem „rasy“ argumentuje v tej línii, že podobne ako iné právnické pojmy ako „dobré mravy“, „stav núdze“, „verejná bezpečnosť a poriadok“ je neurčitý a naviazaný na prax, na určitú časť suverenity, ktorá prináleží štátnej moci, keď tieto normy presadzuje. Táto suverenita, je, ako už bolo viackrát spomínané, ale radikálne anomická v tom, že sama žiadnej norme nepodlieha. Podobne aj vodca a celý vodcovský koncept je len znovuoživenie pôvodného konceptu suveréna, vodca je ako nómos basileus, „stelesnený zákon“ – nómos empsychón.

Nacistická skúsenosť preto viac než kvôli nejakej morálnej nevyhnutnosti zlyhala v dôsledku dovedenia základných protikladov moderného právneho poriadku do konzekvencií, protikladov, ktoré vznikli z toho, že prenáša koncepty suverenity do právnej reality nezlúčiteľnej so starovekou praxou, zatiaľ čo do svojich základných konceptov ľudských práv, demokracie a rovnosti vnáša výnimky, ktoré tieto koncepty hrozia zvrhnúť. Zachrániť osvietenský projekt možno len ak jeho zlom s predchádzajúcou právnou paradigmou prejde konzekventne celým základom tohto poriadku, vtedy, ak sa konzekventne realizuje základ spoločenskej organizácie vo fakte človeka a opustí sa jej základ v národe a ak sa konzekventne realizuje sľub rovnosti garantovaním rovných výrobných a vlastníckych vzťahov.

Zdroje:

Agamben, Giorgio: Homo sacer. Die souveräne Macht und das nackte Leben, Suhrkamp, Frankfurt am Main, 2002 (Orig. 1995)