O aukčných súťažiach o najnižšiu cenu,
čo prinášajú priveľa stresu a blenu …
Aukčné súťaže o extrémnu, „najnižšiu cenu“
celkom vždy prinášajú priveľa stresu a blenu,
zvlášť v takých prečudesných prípadoch,
ktoré už v samotných základoch
úplne nivočia princíp efektívnosti,
hoci navonok v celej spoločnosti
navodzujú význam hospodárnosti.
A ony pričasto vedú k márnotratnosti. )-:
To keď súťaží sa, povedzme, povedzme „o knihy“.
Zadávateľ zvyčajne ušetrí len drobné eurá či centy,
no za tú nevšednú súťaž štát vyplatí slušný paušál
a to IT subjektu, ktorý sa o ňu elektronicky (po)staral,
samozrejme tiež za mesačný servis, predtým softvér …
ale to isto iste ešte nie je všetko, tomu ver!
Zaplatí sa aj za vynaložené úsilie objednávateľa,
aj za absolútne zbytočné mrhanie času učiteľa!
Za toto všetko zaplatíme teda my všetci,
aby s tým EKS-kom pýšili sa podaktorí politici
a najväčší úžitok mali (ako inak) IT spriaznení
nuž a žiadny či takmer nulový priamo zúčastnení.
Niekedy je tá aukčná súťaž už aj trpko-úsmevná,
to keď len jedného jediného „súťažiaceho“ má …
Pretože ten, ešte pred aukciou, súťaží aj sám so sebou …
čo je ďalší z neuveriteľne „sofistikovaných paradoxov“.
V priebehu samotnej aukcie možno totiž ceny výhradne len a len znižovať
a keď niekto chce potenciálneho konkurenta už na začiatku „odrovnať“ …
Stáva sa totiž, že zjavne dampingová je už predpokladaná cena zadávateľa,
nuž a víťazstvo nad takou cenou nie je žiadnym triumfom, znamená však veľa
ďalších starostí, ako tú vynaloženú námahu inými férovými aktivitami dotovať,
aby v konečnom dôsledku ten spriaznený majiteľ IT firmy mohol sa usmievať …
16.06.2017
