Denník N

O čechoslovakizme sa dá diskutovať aj v ére samostatnosti

O každom pojme, koncepcii, názore, či politicko-ideovej doktríne sa dá sporiť z dvoch úplne rozdielnych pozícií. Skoro vždy existujú minimálne dva pohľady na rovnakú vec a v postmodernej spoločnosti počet náhľadov výrazne stúpol.

O každom pojme, koncepcii, názore, či politicko-ideovej doktríne sa dá sporiť z dvoch úplne rozdielnych pozícií. Skoro vždy existujú minimálne dva pohľady na rovnakú vec a v postmodernej spoločnosti počet náhľadov výrazne stúpol.

dererDostalo sa mi do rúk doteraz nepublikované dielo Ivana Dérera, nachádzajúceho sa donedávna iba v archíve pod názvom K diskusii o čechoslovakizme. Dérer ho napísal ešte v marci 1968 ako 84 ročný dôchodca a v podstate skoro zabudnutý bývalý významný politik. Aktuálne ho vydáva občianske združenie Communio Minerva a skutočne sa jedná o veľmi zaujímavú prácu slovenského intelektuála, v podstate skalného obhajcu a ideológa čechoslovakizmu.

Pre koncepciu politického čechoslovakizmu je tiež príznačné, ako túto politickú doktrínu vnímali české a slovenské elity, a ako sa koncepcia unitárneho štátu zneužívala na politické zápasy a v konečnom dôsledku aj na rozbitie ČSR v rokoch 1938-39 (a tiež ČSFR v roku 1993). Už pre samotný pojem „čechoslovakizmus“ je pritom signifikantné, že má na dvoch brehoch rieky Moravy výrazne rozdielnu konotáciu.

Kým český výklad vníma čechoslovakizmus prevažne ako politicko-kultúrnu koncepciu, vychádzajúcu z predstavy o existencii československého národa, ako obranného mechanizmu proti nacionalistickým tendenciám zo strany Nemcov a Maďarov, teda aj ako základnú tézu národného oslobodenia Čechov a Slovákov, zhmotnenú do spoločného štátu, niektoré slovenské politické kruhy už od vzniku spoločného štátu túto koncepciu vnímali skôr ako popieranie svojbytnosti slovenského národa zo strany Čechov.

Tento názor paradoxne zastávali aj vyslovene ideologicky nepriateľské politické zoskupenia, na jednej strane HSĽS, na druhej strane slovenskí komunisti a reminiscenciu sme si odžili aj začiatkom 90. rokov 20. storočia, teda v čase rozdelenia ČSFR. Napriek rozpadu federácie sa však stále natískajú mnohé politologické otázky.

Napríklad, či je stále možné založiť štátnosť na politickej identite, ktorá premosťuje národné identity? Čo má byť tým stmeľujúcim faktorom? Majú to byť ekonomicko-strategické, kultúrne, či politické faktory? Môže už aj samotná demokracia a občianska participácia zaručiť spolužitie viacerých národov a národností v jednom politickom telese?

Tieto otázky si položili aj zostavovatelia publikácie (Roman Jančiga a Tomáš Jahelka ), ktorých cieľom bolo bez predsudkov zrekonštruovať pravý obsah myšlienkového smeru, ktorého najväčšími propagátormi boli aj Slováci M. R. Štefánik, Milan Hodža, Vavro Šrobár a aj samotný Ivan Dérer, ktorý zostal asi najdlhšie verný myšlienkovému odkazu prezidenta T. G. Masaryka a koncepcii čechoslovakizmu.

Svojho postoja sa nevzdal ešte ani v roku 1968, kedy sa na Slovensku začalo otvorene diskutovať o československej federácii. Kritici mu dokonca vyčítali, že v jeho názoroch sa dá jasne identifikovať absolútne odmietnutie federácie. Dérer sa však bránil slovami, že už v októbri 1946 v spise Košický program a nová ústava, presne definoval územno-správne členenie obnovenej republiky.

Navrhoval vytvoriť jednu ústrednú vládu a dve národné zemské vlády s vlastnými kompetenciami, pričom argumentoval, že pri požiadavkách striktného federatívneho usporiadania, by si svoj nárok mohli uplatňovať aj národnostné menšiny, čo po revizionistických skúsenostiach s početnou maďarskou národnostnou menšinou, vnímal ako možný štátotvorný problém.

Po februári 1948 však Dérer upadol v nemilosť komunistov a jeho spis a aj celé kompletné dielo sa dostalo na zakázaný zoznam. Nebolo to však po prvýkrát. Dérer bol perzekvovaný troma neslobodnými režimami, jeho publikačnú a politickú činnosť mu znemožňovala uhorská vláda, stal sa politickým väzňom nacistického Nemecka a aj komunistického Československa

Kto bol Ivan Dérer?

V predslove publikácie je táto osobnosť čitateľovi predstavená slovami jedného zo zostavovateľov. Roman Jančiga načrtol obraz jeho politickej kariéry, ktorá bola ako sínusoida, od začiatkov až po jeho život v ústraní. Začiatky jeho politickej aktivity siahajú už do obdobia posledných rokov Rakúsko-Uhorska, ale výraznejšie sa začal politicky angažovať až počas prvej svetovej vojny, keď nadväzuje spolu s Milanom Hodžoma a Vavrom Šrobárom kontakty s českým domácim odbojom a aktívne sa podieľa na prípravách vzniku československého štátu.

Dérer sa práve vďaka týmto kontaktom dostal do centra slovenského emancipačného pohybu, čoho vyvrcholením bolo prijatie Martinskej deklarácie. Počas celej svojej aktívnej kariéry presadzoval myšlienku československej jednoty, bol skalným prívržencom unitárneho štátu a výrazným odporcom slovenského autonomizmu, čím sa celkom prirodzene dostával do ostrých konfliktov s predstaviteľmi HSĽS.

Svoje presvedčenie o československej jednote si legitimizoval historickými súvislosťami a odkazmi na veľkomoravskú tradíciu a aj na slovenské národného obrodenie, hlavne na osvetovú a literárnu činnosť slovenských evanjelikov, pôsobiacich tiež v duchu československej vzájomnosti. Samozrejme jeho postoje neboli postavené len na historizujúcich princípoch.

V samotnej idei čechoslovakizmu videl politický nástroj, ktorým sa Slováci pozdvihli na štátotvorný národ a zároveň bol presvedčený, že jedine táto koncepcia môže v blízkej budúcnosti čeliť zahraničným rizikám v podobe maďarského revizionizmu a nemeckého pangermanizmu. Dérer sa totižto správne domnieval, že oslabením Československa sa Slovensko môže veľmi ľahko stať prostriedkom na odškodňovanie územných nárokov Maďarska.

„Len československý kurz na Slovensku spôsobil, že snahy nepriateľov nemali úspech. Akonáhle ten kurz následkom zahraničných udalostí padnul a uskutočnila sa tzv. slovenská autonómia, padla i čs. štátna myšlienka, radikáli a separatisti sa dostali definitívne na vrch a ich hlučná menšina spolu so starými nenávistníkmi všetkého československého previedli odtrhnutie Slovenska od československého štátu“.

Čechoslovakizmus však vnímal aj ako podstatný demokratizačný, kultúrny a osvetový proces, ktorý zásadne zmenil charakter Slovenska. Budovanie štátu nazýval kultúrnou revolúciou, v ktorej sa vlastne zrodilo moderné Slovensko. Ostro vystupoval proti názorom, že československá myšlienka vznikla iba v Čechách, že ju vymysleli Česi, a že sa stala nástrojom pražskej vlády, aby českí kapitalisti mohli vykorisťovať Slovensko ekonomicky a intelektuáli zase kolonizovať kultúrne.

Aj preto sa dostával do konfliktu s autonomistami, ktorých vinil s podnecovania nenávisti a z klamlivej propagandy, v ktorej sa podľa neho proti demokratizačnému občianskemu princípu používali klero-nacionalistické argumenty. Dérer vo svojej štúdii píše: „Skoro každá obec na Slovensku mala katolíckeho farára, obyčajne veľmi agilného agitátora, ktorý na politicky neskúsené masy vykonával stály, nepretržitý, každodenný vplyv, oveľa účinnejší, ako nejaký vzdialený, raz do roka alebo ešte zriedkavejšie sa objavivší politický agent inej strany“.

Hoci na prvotný štát môžeme nazerať ako na vyslovene centralistický unitárny štát, a to aj napriek existencii ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, Dérer ho vnímal ako nutnosť v záujme vyšších cieľov. Porozumenie pre autonomistické hnutie stratil pravdepodobne úplne po vstupe HSĽS do pražskej vlády v januári 1927, keď centrálna vláda ustúpila požiadavkám autonomistov a zaviedla nové administratívne členenie ČSR (1928). Republika bola rozdelená na 4 územno-správne jednotky: Čechy, Morava a Sliezsko, Slovensko, Podkarpatská Rus, pričom Slovensko sa stalo jedným politicko-administratívnym celkom.

Keďže autonomisti sa ani s týmto krokom neuspokojili, Dérer sa stal ich tvrdým kritikom. Ostro argumentoval aj proti útokom na českú inteligenciu a českých štátnych zamestnancov pôsobiacich aj v tých najodľahlejších kútov Slovenska. Prisudzoval im štatút rovnocenných občanov, ktorých činnosť prinášala verejno-spoločenský prospech pre budovanie štátnosti, najmä v tých oblastiach, v ktorých Slovensko absentovalo nielen kapacitne, ale aj kvalitatívne.

Ako pamätník týchto konfliktov Dérer spomína: „Najprv to vymýšľali, resp. zveličovali maďarónski a iní farári a dobroprajci, potom tú lživú kampaň desať rokov organizoval a systematicky rozširoval Tuka a po ňom tú šľachetnú úlohu prevzali a verne plnili jeho adepti presne podľa metód ich majstra. A pretože ľudia sú ochotní uveriť najnepravdepodobnejšej správe skôr ako správe pravdivej, a pretože propaganda stále rástla a šírila sa, vždy viac a viac ľudí, i inak dobromyseľných, pomaly uverilo nepravdivým správam celkom bona fide. Naposledy tomu uverili i celkom seriózni ľudia na Slovensku. Uplatnilo sa tu Goebbelsovo heslo: stokrát opakovaná lož stáva sa pravdou! Tak sa rozširovala a udržovala správa, že českí vojaci rozbili Kristovu sochu, že zbili poctivých veriacich, že zo škôl vyhodili kríž, že českí učitelia pomenovali slovenčinu hatmatilkou alebo inak sa jej posmievali, že nechcú vyučovať podľa slovenských šlabikárov, ale používajú české učebnice“.

V Čechoch na Slovensku Dérer v podstate videl akúsi predĺženú ruku samotnej centrálnej politickej jednotnosti, keďže bezpochyby práve toto obyvateľstvo bolo verné demokratickým ideálom československej štátnosti. Dérer píše: „Akonáhle Čechov vyhnali zo Slovenska, toto stratilo demokratickú oporu a premenilo sa na klerikofašistický štát. Vyhnali ich nie len preto, aby na ich miesta mohli posadiť svoje častokrát nekvalifikované sily, ale i z toho dôvodu, že obete ľudáckeho besnenia boli naskrz demokratické elementy, ktoré by pri fašizovaní Slovenska boli len prekážali“.

Po vzniku samostatného slovenského štátu bol Dérer ľudáckym režimom zbavený slovenského občianstva a bol mu zhabaný všetok majetok, ktorý sa nachádzal na území Slovenska. V roku 1944 bol gestapom zatknutý za účasť v protinacistickom odboji a nasledovalo jeho internovanie v koncentračnom tábore Terezín. K politickej aktivite sa ešte nakrátko vrátil po druhej svetovej vojne. Zostal verný politickej koncepcii čechoslovakizmu, ktorej opodstatnenosť na Slovensku malo podľa neho legitimizovať aj SNP. Podľa Dérera 20 rokov čechoslovakizmu zanechalo silnú stopu v pamäti ľudí.

„Slovenské národné povstanie, ako akcia obsahujúca celý národný život, mala ďaleko väčší mravný cieľ, než snáď priniesť na malej čiastke ohromnej bojovnej fronty taktické alebo strategické výhody. Slováci, svojím tragickým odhodlaním previesť národné povstanie, prihlásili sa v historickej chvíli zase k československej jednote. Nesporné je, že povstanie malo slúžiť k znovuzjednoteniu toho, čo Hitlerovo násilie surovo rozdvojilo. Povstaním mali dva národné celky prísť bližšie k sebe a nie oddialiť sa“.

Obdobie od konca druhej svetovej vojny do komunistického puču z februára 1948 je posledným obdobím Dérerovej aktívnej politickej kariéry. Za túto krátku dobu sa ako právny expert podieľal na tvorbe novej ústavy, napomáhal vzniku novej nekomunistickej ľavicovej strany na Slovensku (Strana práce) a pôsobil ako prezident Najvyššieho súdu v Brne.

Komunisti mu však nezabudli jeho kritické postoje voči ich prvorepublikovej politickej činnosti. Výsledkom bol politicky motivovaný súdny proces, v ktorom bol Dérer obvinený z trestného činu neoznámenia velezrady a odsúdený na tri a pol ročný trest odňatia slobody. Zároveň mu bol uložený trest prepadnutia osobného majetku. Jeho publikačná činnosť zostala aj po roku 1968 väčšinou vo forme archívnych strojopisových hárkov.

derer2
Z archívu: Památník národního pisemnictví Praha zdroj: https://www.facebook.com/communiominerva/timeline

Text K diskusii o čechoslovakizme, ktorý dostal aj knižnú podobu je akousi apologetikou autorovho názoru a aj jeho výkonného pôsobenia v koaličných vládach 1. ČSR. Miestami pôsobí ako obhajoba krajne čechoslovakistických prúdov, no Dérer na ich obhajobu ponúka objektívne argumenty. S určitosťou je možné vyhlásiť, že jeho text je historickým prameňom, ktorý môže napomôcť k pochopeniu procesov, ktoré formovali myšlienku čechoslovakizmu a aj samotné kreovanie štátnosti.

Zostavovatelia publikácie k Dérerovmu textu pridali aj príspevky súčasných spoločenských vedcov, ktorých texty sa dotýkajú otázky československých vzťahov a čechoslovakizmu. Súčasťou publikácie sú tak aj texty, ktorých autormi sú politológ Tomáša Jahelka, historik Ivan Kamenec, politológ Pavol Hardoš, právnik Marián Kropaj a ekonóm Tomáš Hellebrandt.

Keďže vydavateľská činnosť občianskeho združenia Communio Minerva má nekomerčný charakter, aj táto publikácia vznikla na základe verejnej finančnej zbierky. Bude vydaná v náklade 200 ks a potom bezplatne distribuovaná na katedry histórie a politológie vysokých škôl v SR a ČR, ďalej historikom, politológom a tým, ktorí sa problematike slovenského spoločenského diania a jeho minulosti dlhodobo venujú a majú oň záujem. V blízkom čase bude pravdepodobne v elektronickej podobe sprístupnená aj na voľné stiahnutie na webovom sídle občianskeho združenia www.cominerva.com.

Teraz najčítanejšie