Denník N

O cestách a ľuďoch alebo Vo vlaku spoznáš priateľa

romantika cestou domov z Veternej krajiny
romantika cestou domov z Veternej krajiny

Celý život sa zmietam medzi dvomi životnými postojmi, jedným, že ľudia sú superko, a druhým, že im veď viete čo. Vždy, keď sa už-už prikláňam k jednému alebo druhému, niečo ma zrazu začne presviedčať o opačnom. Tak sa vo vetre dojmov trepocem niekde v strede, kde „ľudia sú plní príbehov“. A cesty ma v tom vždy utvrdia.

Cesty. Vôbec nejdem dramatizovať, myslím len moje cesty do školy. A teraz všetci zívnu, že veď to všetci poznáme, preplnené rýchliky z Bratislavy do Košíc a späť, ale ja cestujem trochu ďalej, a medzi dĺžkou cesty a minipoviedkami zo života je priama úmera. Alebo možno trepem, veď minipoviedky sa mi diali každý deň aj cestou na strednú.

~~~Hamburg~~~

Mrzneme spolu s ďalšími krajankami na autobusovej stanici a čakáme na náš spoj. Aký je Hamburg veľký, taký je multikultúrny. Baby idú kúpiť čaj a mňa nechávajú strážiť kufre.

Stojím tam sama tak štyri sekundy  a hneď za mnou príde jedna multikultúrna teta s multikultúrnou šatkou na hlave, lámavou nemčinou sa ma pýta, či hovorím anglicky (aj keď ona nie) a či to tuto príde autobus do Flensburgu? Po mojom utvrdení si ide zavolať, ale zdá sa, že nie ona, lebo mi zrazu podáva telefón, povedzte to prosím môjmu synovi, aj to, kedy príde ten autobus, a jej prosebné oči ma v tej stotine sekundy presvedčia, že jej musím pomôcť. Haló? Ehm, autobus príde do Flensburgu o 16.55, hovorím v angličtine, hm, dám vám späť vašu mamu, chlap na druhom konci mi odpovedá, takisto v angličtine, ale ja už ho nepočúvam, lebo mi začína pracovať mozog: Čože?! Akože syn matke nerozumie, či čo? A v tom prídu baby naspäť aj s čajom a ja stále nerozumiem účelu toho hovoru (a doteraz nie). Keď príde autobus, teta mi v ňom s vďačným úsmevom drží miesto.

nemecké stanice a multi-kulti v obrazoch
nemecké stanice a multi-kulti v obrazoch

~~~Bratislava~~~

Mám hodinu a pol čas do ďalšieho spoja. Vonku je v ten deň na jeseň neobvykle teplo, a preto namiesto prívetivého staničného bufetu zvolím čakanie radšej pred stanicou, tam, kde stoja taxíky a trúbia na šoférov, ktorí taxíky nie sú a zaberajú im miesto. Pohodlne si sedím na kvetináči, tvárim sa, že všetkých ignorujem a popritom sledujem okolie. Aj mi pod nos ktosi nastrčí ruky, že pár centov či čo, keď ale zistí, že nepočúvam, mávne nado mnou rukou a ide preč (už nad vami žobrák niekedy mávol rukou?).

Ale to, že nielen ignorujem, ale aj sledujem, si musel všimnúť tmavší manželský(?) pár, a asi usúdil, že som vhodný človek: Pani, pani, budete tu ešte dlho? Postražite nam, prosim vas, tašky? My sa tuto hneď vratime po ne. Ani neviem, čo za ľudomil sa to vo mne prebudil a povedal Jasné. Až potom sa pozriem, kto ma to vlastne oslovil, a začnem rozmýšľať: Prečo vlastne idú obaja preč? Prečo majú roztrhané tepláky? Prečo tu nechali päť igelitiek? A moja fantázia takisto nesklame: Čo ak sú tam drogy/bomba/odvrhnuté dieťa?

capture20161027215043456

Tak tam chvíľu sedím a predstavujem si absurdnú situáciu, ako príde niekto s úmyslom ukradnúť tých päť igelitiek, a ja sa, ako z filmu, postavím a zrevem: Prestaň, ja tu strážim tieto tašky! V tomto bode mojej bujnej mysle sa ale obaja vlastníci vracajú a ďakujú mi a berú si svoje tašky. A ja sa o chvíľu poberám na vlak. V staničnej hale vidím zase len tak bez dozoru ležať tých päť igelitiek. Tak ja už fakt neviem. Ale možno aj tam im to niekto strážil.

~~~ Praha → Hamburg ~~~

Po tom, ako 1) nasadnem do vedľajšieho kupé, 2) pán mi vytrepe môj stokilový kufor nad hlavu, 3) zistím, že som si pomýlila miestenku, 4) spolucestujúci mi kufor zase strepe naspäť (a stále sa milo usmieva, alebo to bol kŕč v krížoch?), sa ocitám v (už správnom) kupé s akýmsi pánom v ležérnom bielom tričku a mladou slečnou. Cestou sa všetci traja rozprávame, oni dvaja ale viac, pretože mňa baví počúvať a navyše nevládzem rozprávať, lebo som spala len dve hodiny.

Baba sa so mnou rozpráva po slovensky, zisťujem, že je z Ukrajiny, z hraníc, a jej sestra študovala v Prahe, takže obidve vedia aj po česky, a hoci v práci majú medzinárodný tím a hovoria anglicky, žije v Hamburgu, a preto chce zdokonaliť svoju nemčinu. A ja hovorím, že som zo Slovenska a študujem Čínštinu v Dánsku, a že som síce cez leto robila v Rakúsku, ale tiež by som potrebovala moju nemčinu zdokonaliť, a že aj tak mi je ale najviac ľúto, že sa už nevenujem francúzštine. A pán v bielom tričku, dobrodruh z Floridy cestujúci po Európe, sa na nás pozerá s otvorenými ústami a konštatuje, že That is amazing! a že on má len základy španielčiny.

Nikdy som si to neuvedomila, a Anastazia (Ukrajinka) určite tiež nie, veď tie jazyky sa akosi učíš odmala, a v tom mi začne zapínať, prečo tí leniví Američania vedia len svoj jazyk, keď to zrazu dobrodruh v bielom povie nahlas: Viete, vy to tu máte všade okolo seba, v Európe je toľko štátov a každý má svoj jazyk. Keď chceš ísť pracovať do Nemecka, naučíš sa nemecky, keď do Anglicka, naučíš sa anglicky, keď do Švajčiarska, naučíš sa francúzsky, ale ako si Američan vyberie, aký jazyk sa má učiť? A hlavne, načo?

capture20161027215706244
A koľko miest človek popri tom cestovaní uvidí, že? Ja som Prahu videla až takto

~~~Berlín → Bratislava~~~

V lietadle si ku mne prisadá mladá multikultúrka. Vyzerá vystrašene a nevinne, úplne ako nejaká kladná vedľajšia postava z tureckej telenovely. Hovorí mi, že letí prvý raz, a že bola s kamarátkou na výlete v Berlíne, ale teraz musí ísť naspať sama, lebo si kúpila zlú letenku  a pol dňa čakala na letisku. Po pristátí sa ma pýta, či viem, ako sa dostať na hlavnú stanicu a kde je tu, prosím, autobusová zastávka? Tak jej hovorím, že tam idem tiež, a že môžeme ísť spolu, a ak som niekedy videla niekomu padať kameň zo srdca, bolo to vtedy.

Kúpim jej lístok, lebo jej, neborkej, chýba 10 centov, nastúpime do autobusu a rozprávame sa. O tom, ako sa jej tu páči na Erazme, aké je štúdium v „Banska Bystrika“ a či nemala veľký kultúrny šok. Na všetko hovorí, že je to tu pekné a dobré a že sa jej tu páči, pripomína slušne vychované dieťa, ktoré sa vždy poďakuje a po dojedení pochváli jedlo.

Autobus stojí v zápche, takže cesta letisko – Hlavná stanica trvá dlhšie ako cesta Berlín – Bratislava, a za ten čas mám pocit, ako keby sme sa už dlho poznali. Ľudia na nás zazerajú, neviem, či preto, že je moslimka, alebo preto, že sedíme a oni stoja, alebo preto, lebo im je v preplnenom autobuse horúco, alebo preto, lebo je to ich každodenný výraz tváre. Opiera sa o okno, klipkajú jej oči a prosí ma, aby som ju zobudila, keď budeme na hlavnej stanici. Keď konečne vystúpime, ešte jej ukážem, kade má ísť,  je to hneď tu, choď za davom, potom si dobre pozri nástupište, lúčime sa objatím, želáme si šťastnú cestu a vieme, že sa už nikdy neuvidíme.

 

Cesty sú plné ľudí, ľudia sú plní príbehov.

Teraz najčítanejšie