O čo asi (ne)ide v Macedónsku

„Vojna? Tuka?!? Vojnata beše pred 20 godini!“

 

Posledné týždne sa téma západného Balkánu opäť dostáva na stránky slovenských novín. No opäť sú informácii o tamojšom dianí značne skreslené. Naposledy som bol mediálnymi polopravdami (tak ako zo strany samozvanej „alternatívy“ aj od médií hlavného prúdu) týkajúcimi sa diania vo FYROM (Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko) konfrontovaný pred troma rokmi.

 

Pripravoval som na svoju tretiu účasť na jaskyniarskej expedícii v horách stredného Macedónska.  Weby slovenských médií tri dni pred mojim odchodom zaplavili správy o občianskej vojne v Macedónsku a Skopje (hlavnom meste) v plameňoch. Nebolo mi všetko jedno, veď v Skopje sme mali prenocovať a presadnúť do terénneho auta. Mojím blízkym nebol môj osud ľahostajný už vôbec. Prosili ma, aby som nešiel. Že či mi nestačí riskovať život na poli vedy či potrebujem provokovať Zubatú ešte aj po ceste. Skutočne mi nasadili chrobáka do hlavy a ja som nevedel či svoju účasť neodrieknuť. Nakoniec zvíťazil znásobený adrenalín.

 

Po celodňovom presune Srbskom sme podvečer dorazili na severné predmestie hlavného mesta FYROMu. Stojí tu štvrť „núdzových domov“ postavených po ničivom zemetrasení v roku 1963. V jednom z nich býva kamarát-jaskyniar Ivan, prezývaný podľa svojho priezviska Žežo. Šedivejúci pánko vyzerá skôr ako Angličan ako „ukážkový“ Macedónec. Aj jeho auto je typicky anglické – Land Rover Defender 130. Ale teráska pod čerešňou je typicky balkánska. Kým sa víta so staršími jaskyniarmi ja načúvam či z centra nepočuť explózie. Ale predmestský pokoj vyrušuje len hluk starých áut pod nohami mladých Balkáncov. Keď Žežo donesie kávu a rakiju, opýtam sa ho:

„Ivan, a kde je vojna? U nás, na Slovensku sa píše, že v Skopje je vojna. Len ja nič nepočujem ani nevidím.“ Macedónec zdvihne obočie tak, že mu až slamený klobúk poskočí na hlave: „Vojna? Tuka?!? Vojnata beše pred 20 godini!“ Teda: „Vojna? Tu?!? Vojna tu bola, pre 20 rokmi!“ Preto som mohol napísať z Kindle takýto status:

Ešte v ten večer som bol s ostatnými účastníkmi expedície skontrolovať situáciu v srdci Skopje – na gýčovo pseudoantickom Námestí Macedónska pri soche Alexandra Veľkého. Nič čo by pripomínalo, že by sa ku vojne schyľovalo.

 

Kritické myslenie a žurnalistika

 

Že o čom mal byť ten príbeh? O tom, že je nutné myslieť kriticky. Ak nemá človek „svojho Žeža“ v konfliktnej krajine, treba siahnuť po miestnej tlači. V dobe internetu nič nemožné. Jazykovú bariéru dokáže do dostačujúcej miery preklenúť strojový preklad Google Translate. Staršie generácie, alebo my, ktorí sme sa rozhodli učiť sa slovanské jazyky, si balkánsku tlač môžeme prečítať vďaka podobnosti ruskej azbuky s miestnymi verziami cyrilík. Písmo je znakom toho, čie noviny to čítame. Albánci píšu latinkou tak ako my a bežný Slovan nemá z textu nič. Naopak, slovanskí Macedónci vydávajú noviny v cyrilike. A po jej prečítaní je obsah zrejmý.

 

Keď sa teda odohral útok v Kumanove na kosovsko-srbsko-macedónskom pohraničí, otvoril som si stránku macedónske Denníku. Písali o streľbe na severe krajiny, no za víkend zverejnili asi 5 článkov, ktoré by spojené svojou dĺžkou neprekonali jediný z celého radu správ, ktoré v rovnakom čase vychŕlili slovenské spravodajské weby. Takže keď domácim médiám stojí situácia za v priemere 8 viet na článok, tak asi o nič veľké neide? Myslím, že ak by takáto situácia nastala v Kolárove a bunka maďarských militantných nacionalistov by útočila na území Slovenska  a znamenalo by to skutočne odtrhnutie juhu krajiny, naše média by neostali skúpe na slovo.

 

Dnes som bol upozornený na článok z Aktualít  z jesene minulého roka.  Aj vtedy som si overil čo na to Macedónci, a tí dokonca ani riadok. Preto som zašiel na oficiálny facebook Kosova. Moja albánčina stačí na objednanie si jedla, ale kľúčové slovo „Iliridu“ ešte prečítať viem. A tam nič. Nakoniec sa ukázalo, že federatívnu republiku vyhlásil pomätený dedo niekde na okraji Skopje. Podľa tohto vzorca, ale napríklad môže písať Scottish Herald, že Slováci chcú vystúpenie z NATO na základe protestov pár desiatok ľudí.

 

Pozadie

Pred troma rokmi, pred rokom, pred týždňom, sa snažili naši novinári podať vysvetlenie situácie. Dostali sa po roky 1998-99, teda po eskaláciu etnického napätie v Kosove, exodus kosovských Albáncov a bombardovaciu kampaň NATO voči Juhoslávii. Veľmi si cením, že si za to pamätajú alebo vedia narábať s google a kľúčovými slovami. Každý kto však v živote siahol po knihe hovoriacej o dejinách Balkánu musel krútiť hlavou.

 

Počiatok moderných problémov na Balkáne siaha do druhej polovice 19. storočia, kedy sa zvyškoch rozpadávajúcej sa Osmanskej ríše začali tvoriť národné kniežatstvá. Jedno z nich, Bulharsko, dostalo v San Stefane a na Berlínskom kongrese v roku 1878 po Turecko – Ruskej vojne rozsiahle územia na juh a západ od jeho dnešných hraníc.  Na územie Macedónie si okrem Osmanov si robili nároky aj Gréci. Veď Bulharsko tak malo prístup ku Iónskemu a Egejskému moru a zo Soluna sa stalo hraničné mesto. A Alexander Macedónsky bol podľa ich tradície Grék. V roku podpisu v mierovej dohody zo San Stefana sa v dnes kosovskom Pizrene stretlo 48 albánskych begov, aby zjednotili „národ troch písem a náboženstiev“  (katolícki Albánci na severe krajiny používali latinku, pravoslávni na východe cyriliku a moslimovia arabské písmo) v Ústave a formulovali aj územné ciele Veľkého Albánska, ktoré zahrnuli aj územie dnešného Macedónska. Prizrenská liga sa zaobišla bez kvapky krvi, na rozdiel od zvyšku Európy. Výsledkom Veľko-(pridaj Srbsko, Bulharsko, Grécko, Albánsko) snáh vvšak boli dve balkánskej vojny pred viac ako 100 rokmi a dá sa povedať, že aj Veľká (prvá svetová) vojna. Srbsko ako víťazná dohodová mocnosť dostalo do vienku vznikajúceho kráľovstva južných Slovanov aj Macedónsko.

Kým boli národy Juhoslávie po druhej svetovej vojne pod maršalom Titom brané ako rovnocenné bol pokoj. Keď ale dodnes milovaný vodca (jeho portréty visia v domácnostiach od Vardaru po Triglav, jeho menom sa volajú hlavné ulice a námestia a Juhoslovania radi spomínajú, ako sa oni za komunizmu – na rozdiel od ostaných obyvateľov Východu – mali dobre a boli slobodní)  zomrel a bol nahradený srbským nacionalistom, nastali problémy, ktoré viedli ku juhoslovanským vojnám a sú zdrojom nezhôd dodnes.

 

Rozpad Juhoslávie znamenal pre Macedónsko sériu ťažkostí. Síce nie vojnových, lebo väčšina Macedóncov padlých v občianskej vojne zahynula pri páde vojenského lietadla, ale medzinárodných. Najskôr si jeho susedia spomenuli na sto rokov staré územné nároky. Jednanie s Bulharskom boli ešte okorenené sporom o macedónsky jazyk. Ten Bulhari považujú za nárečie bulharčiny. Grécko protestovalo proti názvu krajiny, keďže je totožný s názvom jeho historickej provincie, a vydupalo si, že krajina s hlavným mestom Skopje bola do OSN prijatá ako FYROM, po slovensky BJRM – Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko.

 

Takže dnes sa bežne stane, že na jaskyniarskom kongrese vám Bulhari povedia, že Macedónsko je ich. Na to protestuje Grék, že každý z dejepisu vie, že Alexander Macedónsky bol vlastne grécky. No a Albánci sa bijú do hrudí, že Alexander bol synom Ilírky a to ho robí členom trojice najslávnejších Albáncov. Spolu so sv. Matkou Terezou z Kalkaty (narodenou v Skopje) a Skanderbegom (katolíckym šľachticom, národným hrdinom, ktorý sedí na koni v strede Tirany oproti mešite Edhema Bega).

Kto chce na Balkáne vojnu?

Nikto. Teda nie nikto bežný. Síce oba póly slovenských médií so mnou protirečia, no oni pôsobia, že sa osobou zo západného Balkánu rozprávali maximálne o počte kopčekov zmrzliny či prílohe do kebabu do ruky.

Kosovskí Albánci, ktorých pisálkovia obviňujú z podnecovania nepokojov chcú už konečne pokoj od vojen. Za posledných 100 rokov ich už mali dosť. V každej skupine sa nájde istá štatistická odchylka, ktorá nie je celkovo v poriadku. Ako máme na Slovensku skupinku pár desiatok občanov bučiacu na prezidenta s transparentmi, že prezident Ruska je ich prezident, tak aj v Kosove je pár bláznivých nacionalistov. Môj rozhovor s kosovským Albáncom je tu.

Nejeden hetjslovák mi na margo môjho blogu o Kosove vyčítal, že mám iné skúsenosti ako píšu ich správy „vojačikovia vracajúci metále„. No ja sa nepostavím na mihalnice preto, že ja som videl KFORs strážiacich srbského patriarchu pred Kosovcami a nie naopak. Keď chcú niečo vojačikovia vrátiť, tak nech je to žold. Ten bol za misie, kde boli dobrovoľne, nie z nariadenia, celkom vysoký.

Mimochodom, KFOR a hejtslováci. Tým je najväčším tŕňom v päte Camp Bondsteel „druhá najväčšia základňa USA v Európe“. Tak po prvé: je to základňa NATO, z cesty medzi hranicami s Macedónskom a Frezijeom je vidno grécku a arménsku časť. V KFOR mala Ruská federácia viac jednotiek ako USA. Po Veľkej Británii nasadila najviac vojakov. Po druhé: veľkú časť civilného personálu základne predstavujú kumánovskí Albánci. Keď sa osvedčia, tak ich NATO berie na základne v Afganistanu a Iraku a ľahko tak živia svoje rodiny doma. Nikto nie je tak hlúpy hrýzť ruku, ktorá ho chová. Po tretie: Albánsko aj Macedónsko chcú do EÚ. Ak by provokovali vojnu, tak sa ta nikdy nedostanú.

Do tretice hejtslovákom. Na internetovom rozhlase hovoril pán, ktorý mal pôsobiť ako ochranca Srbov na Bosne a Kosove v rámci OSN, že okrem iného strážil aj hraničný prechod Bajram Curri, kade mali utekať utečenci z Kosova. Tento pán tvrdil zo smiechom, že „zabudli prísť“. O minútu neskôr tvrdí, že albánska mafia spolčená s UČK odoberala orgány utečencom v tomto tábore. Chcem sa opýtať, prečo by albánskeho tábora utekali Srbi. O tom, že orgány boli odoberané Albáncom píše austrálsky chirurg, ktorý tieto zákroky robil z donútenia Craig Jurisevic vo svojej knihe Blood on My Hands.

Odporúčam milému čitateľovi siahnuť po knižke o dejinách Balkánu napríklad od Mishu Glennyho, či od kolektívu českých autorov vydanej v Nakladatelství Lidové noviny. Nemálo o San Stefane povie aj kniha od pána Holeca Cobrugovci na Slovensku. Po prečítaní potom pohľad na dianie na Balkáne a správy o ňom možno bude iný.

A keď nestačí, tak pohľad na fotku z dnešných protestov proti skorumpovanej vláde postačí: ak sa Macedónci a Albánci nenávidia, prečo na demonštrácii zväzujú vlajky dokopy? Kde sú dnes bystrušky a perlorodky z novin?

 

upravené 18.05. 2015 o 20:30