O extrémizme a štátnej bezpečnosti

Pod kategóriou „extrémizmus“ neexistuje žiadna pevne stanovená a vedecky legimitizovaná rada kritérií, naopak približne je tento pojem chápaný ako každá ideológia, ktorá je inherentne „násilná“ a smeruje k zvrhnutiu existujúceho poriadku, avšak v skutočnosti je to každá ideológia, ktorá je týmito organizáciami označená za „extrémistickú“ a ktorá je ohrozením pre vládnucu ideológiu. Súčasná ideológia štátnej bezpečnosti je pevne založená na presvedčení, že oni samotní žiadnu ideológiu nemajú, že podľa ideológie sa riadia len extrémisti a že predstavujú potenciálne „ohrozenie pre spoločnosť“. Dôvody k tomu možno hľadať v tom, že ako celá spoločnosť, aj tieto organizácie sú hierarchické a sú založené približne na rovnakých princípoch ako celá ostatná triedna spoločnosť. Ideológie, štruktúry a rozhodnutia v týchto organizáciách sú postavené na diktatoriálnom a autoritatívnom princípe a fungujú inherentne nedemokraticky. Pracujúci v týchto organizáciách sa nachádzajú v podobnej situácii, ako šéfovia a iní, sú ešte stále vykorisťovaní a pod priamou kontrolou vládnucej triedy, avšak na rozdiel od ostatku pracujúcej triedy poberajú podstatné privilégiá a sú najsilnejšie zo všetkých ideologicky indoktrinovaní. Niekedy je až udivujúce, ako krehká je kontrola nad týmito ľuďmi zo strany vládnucej triedy a častokrát sú tí, ktorí sú najviac utlačovaní. Tieto štruktúry sú založené z veľkej časti na udržaní ideologického pokrytectva a kontrole mysle jednotlivých pracujúcich týchto organizácií, kde na jednej strane ich činnosť má hlavnú funkciu v udržaní vládnucej triedy pri moci a na druhej väčšina z nich je presvedčená o tom, že ochraňuje slobodu a demokraciu. Ak sa pracujúci v týchto podporných štruktúrach emancipujú, spoznajú svoju naozajstnú funkciu a vzbúria sa, celý systém by sa teoreticky mohol rýchlo rozpadnúť.

Extrémizmus v populárnom chápaní, v oficiálnej ideológii a aj v realite pracovania štátnych bezpečnostných zložiek je delený na ľavicový a pravicový, pričom na obe zložky venujú približne rovnaký priestor a pozornosť. Toto delenie a kategorizácia skupín, ktoré do tohto extrémizmu zapadajú, svedčia o principiálnych chybách tejto ideológie. Pre extrémizmus je potrebná „pripravenosť k násiliu“ a dejiny násilia v tejto ideologickej skupine, pričom od začiatku je úplne vylúčené, že by mohlo existovať také niečo ako stredový extrémizmus, či ideológie, ktoré do tejto teórie nezapadajú. „Násilie“ je v tomto chápaní rovnako široký a veľmi úzky pojem. Široký je preto, lebo sú do neho vkladané aj veľmi problematické interpretácie a len také trestné činy ako poškodzovanie majetku a úzky je preto, lebo sa pod ním myslí len fyzické násilie a len násilie individuí, nie inštitucionálne, sociálne či štátne. Tieto bezpečnostné zložky sú štrukturálne neschopné bojovať proti takému extrémizmu a násiliu, ktoré sa pretvaruje za mainstream a inú ideológiu a ktorý prichádza až vtedy, keď tieto ideológie prevezmú štátne štruktúry. Najväčšia chyba leží asi v tom, že sa úplne zabúda na ideológiu samotných týchto organizácii, jej členov a vôbec sa ani len nepripúšťa a nereflektuje, či tieto organizácie ideológie majú.

Pôvod tohto fenoménu možno zjednodušene a symbolicky hľadať vo vzniku a doterajšom fungovaní organizácií ako je FBI a CIA a podobné organizácie ako napríklad v Nemecku po druhej svetovej vojne. Tieto organizácie mali od svojho počiatku veľmi jasne vymedzenú, striktnú a politicky jednotvárnu ideológiu. Zjednodušene by mohla táto ideológia byť nazvaná antikomunizmus. Táto ideológia si, paradoxne, protirečila s chápaním politickej plurality v demokracii a od svojho počiatku akceptovala viac jeden politický smer než druhý. Ako ideológia je veľmi jasne naklonená doprava, pričom vo svojich dejinách nemala problém a častokrát otvorene vítala a tolerovala krajnepravicovú aj protiústavnú ideológiu vo vlastných radoch a spolupracovala s a podporovala fašistickú ideológiu alebo ju podceňovala.

Dopady tejto veľkej chyby a tragédie možno vidieť až dodnes, kedy jasne protiústavné a krajnepravicové ideológie ignoruje, nesleduje, ale naopak mnohí jej členovia sú k týmto ideológiám naklonení, ako bolo prednedávnom už aj oficiálne priznané v správe Guardianu a mnohých iných, ktoré označujú FBI ako „Trumpland“. Tento problém ale nie je limitovaný len na USA alebo tú jednu agentúru, možno ju vidieť skoro v každej západnej krajine. Napríklad v Nemecku Verfassungsschutz sleduje v jednom spolkovom štáte celú stranu Die Linke, ktorú veľmi neodborne klasifikujú ako krajneľavicovú a sú prípady, kedy osobám so spojeniami s krajneľavicovými skupinami zamedzia vstup do štátnych inštitúcií, zatiaľ čo s AfD, stranou, ktorá má otvorene protiústavný program, zjavne nemajú problém alebo ju ignorujú. Rovnaká situácia vládne v Rakúsku, kde je veľká časť bezpečnostných zložiek naklonená krajnepravicovej FPÖ. Preto vidno v médiách a v kultúrnych a štátnych inštitúciách snahy tieto zjavne krajnepravicové hnutia preklasifikovať na „pravicový populizmus“, aby sa pripravili na eventuálne štátne prebratie týchto ideológií a zabránili vnútornej reštrukturalizácii, ktorá by bola nutná, keby ideológie vo vlastných radoch museli klasifikovať ako protústavné.

Problém je v samotnej filozofii a kritériách, ktorými určujú, ktoré ideológie sú nebezpečné pre súčasný štátny poriadok a ktoré preto treba obmedzovať a sledovať. Tento problém vidno najlepšie na samotnej ideológii týchto organizácií a to je antikomunizmus. Antikomunizmus, ako každá ideológia, nie je vo svojej podstate nebezpečný. Ako každá ideológia je ale postavený na sociálnom konformizme a predstavuje spojenie presvedčení a hodnôt, ktoré určujú pohľad a epistemologický aj ontologický pohľad na svet, ktorý je totálny. Je ale špecifický v tom, že to nie je pozitívna ideológia, ako názov napovedá, ale postavená na opozíci voči niečomu a v tejto oblasti v minulosti predstavoval takmer úplnú koalíciu všetkých ideológií, ktoré proti tomuto zriadeniu, či skôr predstave zriadenia, boli v opozícii. Tiež je špecifický v tom, že je skoro úplne založený na fikcionálnom a nediferencovanom pojme „komunizmu“. „Komunizmus“ v antikomunizme je úplne niečo iné ako komunizmus u Marxa, Bucharina či iných. Je iný, pretože je v realite neexistujúci, vznikol až so vznikom tohto antikomunizmu.

Aby moja analýza antikomunizmu nebola rovnako nediferencovaná, začnem už tu kategorizáciou na racionálny a iracionálny antikomunizmus. Ten racionálny je založený čisto na obmedzenom racionálnom argumente minulých režimov, sovietskom experimente a súčasne pozná diferenciácie medzi teoretikmi, ale tvrdí, že na základe týchto skúseností tejto ideológii neverí. Vo väčšine prípadov, ktoré som ja zažil, tento racionálny je skoro vždy doplnený tým iracionálnym až inými. Musíte odpustiť to, že toto budú len špekulácie, keďže neviem o sociologickej štúdii, ktorá by sa týmto problémom zaoberala. V oboch antikomunizmoch je tento pojem ale taký, ktorý zhŕňa dokopy všetky prúdy, ktoré existovali v komunizme a dáva im jednu nálepku, ignorujúc popritom, že tieto prúdy reálne stáli v smrteľnom nepriateľstve voči sebe. To by bolo ako keby dať dokopy konzervatívcov, ktorí na začiatku podporovali Hitlera v Nemecku a označiť ich za fašistov alebo podobné. Preto je podľa mňa tento pojem porovnateľný so stalinistickým pojmom „fašizmu“, ktorý v minulom režime znamenal hocijakého pravicového oponenta vládnucej ideológie a ktorý bol použitý komicky (alebo tragicky) k označeniu Berlínskeho múru ako „antifašistického ochranného múru“. Tiež je porovnateľný s pojmom „kulak“ a s nacistickým pojmom „židovstva“, ktorý tiež nerobí žiadne rozdiely medzi jednotlivými Židmi a je skôr fikcionálnou kategóriou. Táto fikcionálna kategória komunizmu sa bohužiaľ nesie s ním od samotného počiatku, od roku 1919, kedy boli anarchisti označení za komunistov a všetci ľavicoví aktivisti od socialistov až k anarchistom boli potrestaní za teroristické útoky niektorých anarchistov, nerozumejúc, že terorizmus bol endemický pre Bucharina a nie Marxa. V iracionálnom (pričom racionálny aj iracionálny môže existovať naraz v jednej osobe a organizácii) komunizme by som ďalej navrhoval rozdelenie na pravicový a krajnepravicový. Tento rozdiel je ťažké určiť, vzhľadom na súčasné zmätenie okolo týchto pojmov, avšak ja by som skúsil toto ukázať na historických príkladoch. Vzhľadom na dejiny antikomunizmu, je nesporné, že tieto dva tábory spolupracovali a v tých inštanciách, kedy dochádzalo k jasnému podporovaniu a zločinom zo strany fašistických či iných krajnepravicových vlád a organizácií, by som hovoril o krajnepravicovom antikomunizme. Ďalej treba rozlišovať medzi ideologickým a represívnym antikomunizmom, pričom jeden sa snaží len antikomunizmus vymedziť v ideologickom boji, pričom druhý sa ho súčasne snaží aktívne potlačiť. Podkategóriou v represívnom antikomunizme môžeme označiť obmedzovací, násilný a genocídny. Pod obmedzovacím možno chápať všetko od sledovania až po materiálny či iný boj, pod násilným legálne a ilegálne metódy ako uväznenie a pod genocídnym najextrémnejšiu podobu, snahu o fyzické vyhladenie celej tejto skupiny v jednej krajine či priestore. Odpoveďou antikomunistov by mohlo byť, že tieto genocídy boli vykonané ako reakcia a k ochrane spoločnosti (slobodnej asi ťažko, keďže išlo o fašistické diktatúry), no táto legitimácia je nebezpečne blízko pri tej stalinistickej, ktorá tvrdila, že kulaci, fašisti a zločinci boli ohrozenie pre spoločnosť a „socializmus“.

Smutná pravda je však, že aj v oficiálnych kruhoch a v rámci bezpečnostných zložiek štátu antikomunizmus nabral často formu genocídneho antikomunizmu. Práve preto je veľmi ťažké rozlíšiť a skutočne vymedziť niektoré osoby do tých dvoch kategórií, ale spravodlivé by bolo tvrdiť, že celá organizácia nesie určitú spoluvinu za tieto zločiny. A tiež, že samotní ľudia, zodpovední za tieto genocídy, sú ešte stále členmi týchto organizácií. Dôvodov, prečo by som túto extrémnu formu genocídneho antikomunizmu prirovnal k stalinizmu je viacero. Ako spomenuté, bol založený na vytvorení fikcionálnej kategórie komunistov, predchádzali mu všetky ostatné štádiá a tiež bol vykonaný z centier štátnej moci. Súčasní genocídni antikomunisti tiež podobne ako stalinisti tieto genocídy popierajú alebo ako je moje pozorovanie, ešte vo väčšej miere, ich obhajujú a nepopierajú, že v nich boli zabití členovia skutočnej, nie fikcionálnej kategórie.

K argumentom týkajúcim sa Marxa a Bucharina a o „inherentne násilnej“ podstate týchto ideológií.

Problém spočíva v ideológii o extrémizme, keďže násilie znova definujú v širokom a úzkom chápaní a tiež to vyplýva z ich vlastného ideologického chápania a jazyka, keď prezentujú ako dôkazy ich interpretácie nejasné implikácie z citácií častokrát vytrhnutné z kontextu. O Bucharinovi je jasné, že podporoval a obhajoval akty terorizmu. U Marxa k tomu tiež dochádzalo v podobe obrany štátneho teroru ako takého, no konanie Čeky a nástupníckych organizácií nebolo to, čo by mohlo byť k tomu prirovnané a návrhy genocídy jednoducho nie sú u neho dané. Navyše očakávať, že marxisti automaticky súhlasia so všetkým, čo Marx navrhoval, je nespravodlivé. Ďalej tu nemáme zmienky o tom, tieto štandardy aplikovať k iným ideológiám. Ak chceme ako inherentne násilné kvalifikovať každý ideológiu, ktorá môže viesť k individuálnemu násiliu alebo ktorou sa môže násilie ospravedlniť, musíme odmietnuť úplne každú ideológiu. Či je genocída logické Áno, ale nie jediná, nie správna, nie etická. Bola vôbec spomenutá v nejakej inštancii pred Stalinom? Nie, ešte aj počas jeho vlády až dodnes bola zamlčaná pre stranu aj pre obyvateľstvo. U Marxa nenájdete ani zmienku o tom, čo bola realita Sovietskeho zväzu, len ak ju silou mocou chcete niekde vidieť. Opäť, pozrite sa na dejiny antikomunizmu. Genocída komunistov je rovnako logický, no oproti väčšine komunistov ju väčšina antikomunistov dodnes ospravedlňuje. Ja by som dokonca tvrdil, že aj v prípade nacizmu nie je Holokaust inherentnou súčasťou tej ideológie v historickej podobe, ale že bol najmä výsledkom autokratickej stavby toho režimu.

Tento fenomén, kedy v každom texte s marxistickou ideológiou vidia alebo chcú vidieť násilie a „terorizmus“ či „genocídu“, by som nazval interpretačným pesimizmom a svojvôľou. Keby rovnako mali interpretovať všetky ostatné ideologické texty až na väčšinu konzervatívnych a liberálnych, tiež by ich mali zadefinovať do „extrémistickej“ kategórie.

Dôkazy pre „násilnosť“ týchto skupín sú pre vládnucu ideológiu také niečo, ako hádzanie dlaždíc na demonštráciách autonómnymi (pričom častokrát toto zovšeobecnia na celú „scénu“) alebo také nevinné prejavy ako grafiti (ako bolo nedávno s pomaľovaním CDU). A potom vo všetkých textoch týchto skupín násilne interpretujú „pripravenosť k násiliu“, ktorá sa ukazuje v otvorenej prezentácii programu. Chcete počuť o pripravenosti k násiliu, pripravenosti k násilnému zvrhnutiu vlády? Stačí sa pozrieť na Matoviča a spol. a ich kandelábre a do basy. V praxi je väčšina komunistov práve v mojom ponímaní oveľa citlivejšia na osobné prejavy násilia než väčšina ideológií, hlavne ak ide o verbálne násilie a obhajovanie štrukturálneho násilia. Samozrejme, myslíte si, že samozrejme budem obhajovať sám seba a „svojich“. Tak sa zoznámte s tými ľuďmi. Ja vám otvorene hovorím, že v osobnom kontakte a osobných rozhovoroch by ste zmenili názor. Pravdou je práve opak, komunisti sú jediná veľká ideologická skupina, proti ktorej je na Slovensku rutinne vykonávané verbálne násilie a vyhrážky fyzického násilia. Je asi najpravdepodobnejšie, dostať vyhrážku smrti z ideologických dôvodov ako komunista. Chcete dôkazy, stačí si spraviť zbežné rešerše na internete a medzi ľuďmi. Štátne zložky zjavne toto násilie nezaujíma. A médiá naproti tomu obhajujú fašistov a stavajú sa na stranu „mierového riešenia“, čiže diskusie, zatiaľ čo si neuvedomujú, že toto môže byť realizované, ak otvoria dvere všetkým ideológiám a že väčšina fašistov svoje presvedčenie pravdepodobne nezmení, aj keď budú konfrontovaní s ich úplnou bezobsahovosťou. Ale to hovorí aj najviac o irelevantnosti týchto krajneľavicových skupín, keď sa musím skláňať k takejto lamentácii o štátnu ochranu. A potom všetky kapitalistické médiá sa vrhajú k ochrane neonacistov proti neexistujúcim pokusom o zakázaní a obmedzovaní slobody prejavu, zatiaľ čo ich vlastné vyzývanie k násiliu má voľný beh.

Správanie sa štátnych zložiek a kultúrnych inštitúcií je rozhodne jedným z dôležitých faktorov, ktoré umožnili súčasnej krajnej pravici stať sa najväčšími politickými hnutiami na západe v tom, že úplne ignorovali ich reálne násilie, zatiaľ čo sa zameriavali na „pripravenosť k násiliu“ u komunistov. Možno sú tieto obvinenia častokrát nespravodlivé, keďže s nárastom týchto hnutí neprišiel rast vo financovaní, ale určite existujú organizácie a veľa prípadov, kedy protiústavné ideológie ignorovali vo vlastných radoch alebo v spoločnosti. Naproti tomu existujú indície a podozrenia z prípadov, kedy spravodajské služby zabránili vstupu nových politických entít do parlamentných volieb, ako v prípade politickej strany SEN na Slovensku.

Dôkazy k tomu, ako sú štátne organizácie ideologické, možno nájsť vo Wikileaks, ktorých zakladateľ označuje americké ministerstvo zahraničných vecí ako ideologicky jednotvárne a indoktrinované miesto „sovietskeho typu“ a Snowden podobne hovorí o NSA. Jedno čo si o nich myslíte, faktom je, že v týchto organizáciách vládne autocenzúra a zákaz čítania samotných leakov Wikileaks a že sú objektívne ideologické a aktívne využívajú moc definícií, častokrát k cieľu zabíjania tých, ktorých zhodnotia ako „combatants“ a vojny proti krajinám, ktoré zhodnotia ako „illegitimate“.

V interpretácii textov z inej ideológie a vôbec v interpretácii svetových udalostí nie sú schopní opustiť svoje ideologické presvedčenie a zaujať stanovisko cudzej ideológie a tak sú, dovolil by som si tvrdiť podľa mojich skúseností, viac ideologicky indoktrinovaní a nepripravení porozumieť než komunisti, z ktorých väčšina má ako jedna z mála skupín túto schopnosť. Pre ideologickú reflekciu a metódy, ktorými možno dospieť k úspešnej komunikácii medzi ideológiami, ako partikularizácii a v teórii podľa Karla Mannheima v knihe Ideológia a Utópia.

Ak by malo byť s antikomunizmom narábané v dnešnej spoločnosti a vo vlastných štátnych bezpečnostných zložkách tak ako s komunizmom, tak by mali byť všetci prirovnaní k jeho genocídnej forme a rovnako by mal byť ostrakizovaný z verejného priestoru a pravdepodobne by zo zamestnancov týchto služieb veľa členov nezostalo na svojich pozíciách. Môj alternatívny návrh pre filozofiu zaoberajúcu sa ochranou spoločnosti by bolo priznať, že každá ideológia je schopná prerásť do genocídnej formy, že ideológia je nevyhnutná pre hocijakú sociálnu skupinu a spoločnosť, ktorá má za cieľ či určuje sociálne, morálne pravidlá a ktorá má právne či súkromné zákony so sankciami. Preto je aj nevyhnutná pre štátne zriadenie. Konzekvenciou toho by bola proporcionálna reprezentácia ideológií aj v týchto samotných organizáciách a vytvorenie skutočnej spoločenskej diskusie medzi týmito ideológiami. Iný návrh by bol túto reprezentáciu obmedziť na kultúrne a iné spoločenské inštitúcie a v tých štátnych hranice zriadiť na hraniciach ústavy.

Preto je buď potrebné úplne revidovať celú ideológiu týchto zložiek, alebo priznať ich skutočnú straníckosť a funkciu a to je ochránenie štátnej ideológie a spoločnosti len od jednej (keďže v ich samotných radoch sú členovia aj skupiny konajúce otvorene, neotvorene, alebo aj oficiálne, v mene iných protiústavných ideológií) a to od marxistickej ideológie. Jediným vysvetlením tohto by mohlo byť, že tieto organizácie v skutočnosti slúžia k udržaniu a ochrane vládnucej triedy pri moci.

Zdroje:

The Wikileaks Files: The World According to US Empire, Verso, London, 2015. s. 1-11, 307-311