Denník N

O.J.Simpson: verdikt, ktorý dodnes šokuje

3. októbra pred 21 rokmi bol O.J.Simpson uznaný za nevinného v prípade vraždy bývalej manželky Nicole Brown Simpson a jej milenca Rona Goldmana. Tento prípad dodnes vzbudzuje záujem a vyvoláva množstvo otázok. Jedna z nich je však kľúčová: ako je možné, že porota oslobodila muža, o ktorého vine existovalo také kvantum priamych aj nepriamych dôkazov?

Prípad, ktorý stále rozdeľuje

Na túto otázku ponúka odpoveď nová dokumentárna miniséria režiséra Ezru Edelmana O.J.: Made in America, ktorá podrobne skúma dva fenomény americkej spoločnosti: rasizmus a šoubiznis. Tento dokument prichádza približne v čase, kedy stanica FX uvádza svoj nový dramatický seriál American crime story: The People vs. O.J.Simpson – veľkolepý televízny projekt s množstvom hviezd v hlavných úlohách (o.i. Cuba Gooding Jr., John Travolta, či David Schwimmer). Vyzerá to skrátka tak, že aj vďaka týmto dvom projektom sa v roku 2016 opäť hovorí o prípade, ktorý pred viac ako 20 rokmi rozdelil USA na dva nezmieriteľné tábory. Na prvý pohľad nenápadnejšia dokumentárna séria však predsa len prináša o čosi celistvejší obraz. Divákom ukazuje komplexný príbeh človeka, ktorý sa z nikoho vypracoval na miláčika národa a následne padol na úplné dno. A počas tejto svojej cesty odhalil tektonické dosky, z ktorých sa skladá americká spoločnosť a ktoré sú neustále v pohybe.

The Juice

Príbeh vzostupu O.J. Simpsona je stelesneným americkým snom – chudobné dieťa v sebe objaví talent a vášeň a vďaka tvrdej práci sa dostane na vrchol. O.J. sa postupne stáva ikonou amerického futbalu, neskôr úspešným hercom a nakoniec vplyvným biznismanom. Je milovaný a obdivovaný tak bielymi, ako aj čiernymi američanmi. A to aj napriek tomu, že počas svojej závratnej kariéry sa nikdy nepostavil na stranu diskriminovanej černošskej menšiny. Podobne, ako to svojho času urobili iní hviezdni atléti Muhammad Ali, Jim Brown, Bill Russell a mnoho ďalších. O.J., alebo skôr The Juice, ako znie jeho prezývka, podľa vlastných slov rasový problém nikdy nevnímal a nerád sa k tejto téme vyjadroval. A to aj napriek tomu, že v USA bolo rasové napätie vždy prítomné. Obzvlášť v 80. rokoch a obzvlášť v L.A., teda v meste, v ktorom sa až do 12.júna roku 1992 Juice tešil všeobecnému obdivu a priazni. V ten deň s najväčšou pravdepodobnosťou brutálne zavraždil svoju bývalú manželku a jej milenca v ich kedysi spoločnom dome. Dôkazy o jeho vine boli také zdrvujúce, že veriť v oslobodzujúci verdikt si trúfol len málokto. Ten však po takmer polročnom procese predsa prišiel a nikto netušil ako je to možné. Asi najmenej samotný Juice.

Polícia vs. ľud

Rozhodnutie poroty v prípade vraždy Nicole Brownovej a Rona Goldmana priamo súvisí s dvoma predchádzajúcimi súdnymi procesmi, ktoré priniesli v tom čase už beztak frustrovanej černošskej komunite v USA hnev a pocit nespravodlivosti. L.A.P.D., teda losangelská polícia bola dlhodobo známa svojou brutalitou voči černošskému a hispánskemu obyvateľstvu mesta. Útoky, bitky, ale i záhadné úmrtia počas vypočúvania boli dlhé roky takmer na dennom poriadku. Narastajúce napätie poprvýkrát vyvrcholilo ešte v roku 1965, kedy sa odohrala udalosť známa ako Wyatt Riots. Išlo o 5 dňové rasové nepokoje, ktoré sa začali obyčajným zatknutím černošského motorkára. Rutinná operácia sa vymkla spod kontroly, čoho výsledkom bolo 4000 nasadených vojakov a 34 mŕtvych.

Wyatt Riots z vtáčej perspektívy
Wyatt Riots z vtáčej perspektívy

Ani tieto udalosti však neoslabili moc polície, ktorá ďalej často bezdôvodne tyranizovala černošských obyvateľov mesta. V roku 1987 spustila nárazovú akciu s názvom Operation Hammer, ktorej cieľom bolo rozbitie drogových gangov. Brutalita tejto akcie desí dodnes. Namiesto dílerských „doupětí“ sa polícia zamerala na domovy černošských a hispánskych rodín, ktoré bez varovania prepadávala v noci a doslova ich demolovala.

Dve udalosti, ktoré načisto vymazali vieru černošskej komunity v spravodlivosť však ešte len mali prísť.

Latasha Harlins 

16. marca 1991 zastrelila Soon Ja Du, predavačka pôvodom z Južnej Kórei, 15 ročné dievča menom Latasha Harlins. Nepochopiteľná vražda jedinou strelou zozadu do hlavy dievčiny tmavej pleti z chudobnej štvrte bola zachytená na bezpečnostnej kamere. Médiami prepieraný prípad sa rýchlo dostal k súdu, od ktorého sa očakával prísny trest pre predavačku. Porota ju nakoniec uznala vinnou a sudcovi odporučila udeliť trest 16 rokov za mrežami. Ten sa však rozhodol inak a žene udelil právoplatný trest 400 hodín komunálnych prác a 500 dolárovú pokutu (!). Rozsudok šokoval nielen Latashinu rodinu, ale celú afroamerickú komunitu. Nielen v LA.

Rodney King

Len 13 dní pred vraždou mladej Latashi mal taxikár Rodney King smolu. V tom čase bol v podmienke za ozbrojenú lúpež a po večeri pri pive s kamarátmi si sadol za volant. Príslušníci polície si všimli, že jeho auto ide prirýchlo a pokúsili sa ho zastaviť. Rodney však s nimi nesúhlasil a rozhodol sa im ujsť. Neúspešne. Po tom, čo po krátkej naháňačke zastavil a vystúpil z auta, ho obkolesilo viac ako 10 policajtov rozhodnutých mu to zrátať. Obuškami ho dobili takmer na smrť. Černošský taxikár vyviazol s 11 zlomeninami lebky, trvalým poškodením mozgu, zlyhaním obličiek a desiatkami ďalších zranení. Až doteraz by na tom nebolo nič zvláštne. Brutálne napadnutie bezmocného muža však zachytila domáca kamera a celoštátny škandál bol na svete. Úrady začali pod tlakom médií konať a štyria hlavní aktéri spomedzi policajtov boli rýchlo obvinení. Po škandalóznom procese však boli aj rýchlo oslobodení a to vo všetkých bodoch obžaloby. Spravodlivosť v očiach verejnosti (najmä černošskej) utrpela ďalšiu vážnu ranu. Takú vážnu, že sa s tým nedokázala zmieriť. Oslobodzujúce verdikty tak v prípade Harlinsovej ako aj Kinga boli rozbuškou pre doteraz najväčšie mestské nepokoje v dejinách USA, tzv. LA Riots, ktoré sa začali bezprostredne po vynesení rozsudku v prípade napadnutého taxikára. Nepokoje trvali 6 dní a zanechali po sebe 55 mŕtvych a viac ako 2000 zranených. Západná metropola USA krvácala. Nepokoje jatrili hlboké rany americkej spoločnosti. V hneve obyvateľov mesta anjelov sa odrážali desiatky, či rovno stovky rokov rasovej diskriminácie a ponižovania.

Zábery brutálneho napadnutia Rodneyho Kinga

O.J.Simpson

Približne o dva mesiace po skončení nepokojov eskalovalo dlhé roky maskované násilie aj vo vzťahu slávneho a obľúbeného športovca O.J.Simpsona a jeho manželky Nicole. Tá ho pred niekoľkými mesiacmi opustila, pretože mala strach o vlastný život. Dlhoročné psychické i fyzické násilie zo strany manžela už pre ňu bolo neznesiteľné. Na pokoji jej nepridával ani fakt, že ešte aj jej najbližšia rodina bola na strane Juicea, ktorý pre ňu dlhé roky znamenal prísun peňazí a vplyvu. Po rokoch útrap sa však rozhodla definitívne postaviť na vlastné nohy a našla si mladého priateľa Rona. 12. Júna 1992 ich oboch našli brutálne dobodaných pred Nicoliným domom, v ktorom v tom čase stále spali jej a Simpsonove deti.

Vyšetrovanie ukázalo, že krv Nicole i Rona sa našla v Simpsonovom aute, jeho krv zas na mieste činu. Simpson nemal žiadne alibi a s každým ďalším dňom bolo čoraz jasnejšie, že klame. Postupne sa od neho odvracali aj dlhoroční priatelia, pretože tí, ktorí nemali klapky na očiach museli vidieť, že tu niečo nesedí.

A teraz prichádza asi najviac paradoxná časť celého tohto smutného príbehu. 3. októbra 1995 sa O.J.Simpson spolu so svojou armádou právnikov postavil pred porotu a sudcu, aby si vypočul rozsudok. V ten deň bol v Los Angeles v pohotovosti asi každý policajt – všetci mali ešte v čerstvej pamäti nepokoje spred troch rokov. A zároveň existovala, na základe predložených dôkazov, vysoká pravdepodobnosť, že O.J.Simpson – ikona, ku ktorej mnohí chudobní afroameričania vzhliadali – bude uznaný za vinného z vraždy dvoch belochov z vyššej spoločnosti. Opak bol však pravdou. Porota, ktorú tvorilo 10 občanov tmavej (z toho jeden hispánec) a 2 bielej pleti, oslobodila O.J.Simpsona zo všetkých obvinení.

O.J.Simpson sa po verdikte obracia na porotu s víťazným gestom
O.J.Simpson sa po verdikte obracia na porotu s víťazným gestom

Keď sa režisér filmu O.J.: Made in America Ezra Edelman pýta jednej z porotkýň (teraz už staručkej pani) v tomto prípade, či ich rozsudok bol odplatou za Rodneyho Kinga, tá prikývne.

Rozdelená krajina  

Príbeh O.J.Simpsona je (okrem iného) príbehom o rozdelenej krajine a rozdelenom meste. Príbehom o diskriminácii a rasizme, na ktoré doplatili mnohé nevinné obete. Príbehom desaťročia trvajúcej a oprávnenej frustrácie čierneho obyvateľstva USA. Frustrácie, ktorá z času na čas prerástla do otvorených nepokojov a ktorej vyvrcholením bolo v istom zmysle aj oslobodenie O.J.Simpsona. Muža, ktorý sa počas svojho života nikdy nepostavil na stranu tej utláčanej menšiny, ktorá za ním stála a podporovala ho, keď to potreboval najviac. Muža, ktorý bol celý život stelesnením úspechu a o ktorom jeden z jeho najbližších priateľov povedal, že to bol „čierny muž v bielom svete.“ Muža, ktorému sa vďaka osobnej charizme počas celého života darilo vykrútiť sa z každého problému. Vrátane dvojnásobnej chladnokrvnej vraždy.

USA je dodnes rozdelenou krajinou, v ktorej vládnu sociálne a rasové predsudky. A to i napriek tomu, že v bielom dome už ôsmy rok sedí Barack Obama – prvý čierny prezident tejto krajiny. Jednou z najstrašnejších štatistík posledných rokov je počet políciou zabitých neozbrojených černochov v USA. V roku 2015 to bolo až 102 nevinných obetí.

Predsudky a vzájomné neporozumenie obyvateľov USA v súčasnosti odzrkadľuje aj úspech prezidentského kandidáta Donalda Trumpa, ktorý na svojich mítingoch otvorene hovorí o časoch, kedy v USA panovala rasová segregácia ako o „good old days.“ Pri sledovaní záberov, ako jeho priaznivci počas prejavov svojho favorita napádajú okoloidúcich tmavej pleti, človeka mimovoľne napadne otázka kam USA kráča.

Nebol to proces storočia

To, o čom mnohí na začiatku hovorili ako o procese storočia, sa po rokoch javí „iba“ ako proces o jednom meste. A ten sa skončil neslávne. Zo všetkých rasových neprávostí, ktoré sa v Los Angeles odohrali, vyšiel ako víťaz jeden veľmi bohatý chlapík, ktorý si mohol dovoliť tých najlepších a najdrahších právnikov.

Víťazstvo to však bolo len krátkodobé. Juice sa po vynesení oslobodzujúceho rozsudku chcel vrátiť k svojmu starému spôsobu života, ktorý sa skladal prevažne zo žúrov v jeho honosnom sídle s miestnou smotánkou, či z golfových turnajov pre najbohatších. Návrat mu však nevyšiel podľa predstáv. Navzdory právoplatnému rozsudku bol stále považovaný za vraha. Verejnosť i najbližší priatelia sa od neho postupne odvracali, až bolo jasné, že v Los Angeles – meste, ktoré k nemu bolo vždy vrúcne – viac nie je vítaný. Nasledovali roky v exile – v Miami, či Las Vegas. O.J. sa postupne stal akousi putovnou atrakciou – bizarnou karikatúrou samého seba, obklopenou pochybnými existenciami, pre ktorých bol stále hrdinom.

Pád na dno pokračoval. V roku 2008 bol O.J. odsúdený za lúpežné prepadnutie zberateľa pamätných predmetov celebrít. Juice si podľa vlastných slov chcel zobrať späť to, čo mu patrilo. Súd nesúhlasil a poslal ho do väzenia, v ktorom je dodnes. Jeho fotografie z posledných rokov ho ukazujú ako starnúceho, zlomeného muža.

Ako muža, ktorý omnoho viac stelesňuje americkú tragédiu, než americký sen.

Teraz najčítanejšie

Peter Barnáš

Vyštudoval scenáristiku a žurnalistiku. Píše, číta a pozoruje. Na tomto blogu ukladá to, čo ho zaujalo. A mohlo by zaujať aj iných.