O jednom významnom dĺžni v krátkej záhoráckej vete,

Obdivovaná záhoráčtina jedinečná a výnimočná je vskutku kadečím …

ľúbozvučnosťou, spevavosťou, vynaliezavosťou, atď., atď. a ešte aj tým,

že veľa dôležitú rolu neraz zohrávajú rôzne diakritické znamienka

a ich použitím/opomenutím môže sa pozmeniť názor, teda mienka;

povedzme … zaťa na očakávanú návštevu vlastnej (milovanej) svokry

no a neúmyselné použitie dĺžňa znamená, že ich vzťah (asi) nie je dobrý.

Ak namiesto: „Ufam ešče nedošua.“, na ženinu otázku mobilom odpovie:

„Úfam ešče nedošua.“; nevšedne zaujímavým to svojrázne Záhorie je …

Neprítomnosť jediného dĺžňa v záhoráckom slovese „úfam“, teda „dúfam“,

mení jeho prapodstatu na časticu „asi“, na neohybné slovo, skrátka na „ufam“

a tak z bežného, emóciami nezaťaženého konštatovania: „Asi ešte nedošla.“,

vďaka tomu dĺžňu odznela na svokru veta predpojatá: „Dúfam – ešte nedošla.“

Nuž a keďže „ufam“ je z gramatického hľadiska spomínaná častica „asi“,

na rozdiel od slovesa „úfam“ nemá iný tvar ani neurčitok; och, aká prešibaná si!

Ty, Záhoráčtina, veruže kadečím, ešte aj tým, že už i nad jednou hláskou len čiarkou

prefíkane upravíš časticu ako nejedna moderná svokra – ufam – vrásky šminkou …

04.12.2016/05.12.2016

Poznámky:

1/

Lingvistická konzultantka použitých záhoráckych suovíček, slovných spojení, ceuých vetičiek,

Smolinčanka telem aj dušú: Jan(k)a Ovečková (Ing., PhD.), z rodostromu pôvodných „ovečiek“.

2/

Obrázok z vlastných zdrojov