O malých kráľovstvách okolo nás
Som u kaderníčky. Jej kráľovstvom je kamrlík na prízemí jedného z tých vysokých petržalských panelákov. Je prázdninový deň, zanedlho bude horúco, ale tu na prízemí je príjemný chládok. Nikto iný okrem nás dvoch tu nie je.
Obe mlčíme. Nie sme tie ukecané typy, ktoré potrebujú pri strihaní kvákať o dovolenke a deťoch, aj preto tu chodím rada. Už nevzdychá nad mojím vlasmi, len sa opýta: Tak, ako vždy?
Obe teda mlčíme a počúvame rádio. Verejnoprávne. Je len o málo mladšia, asi preto má moje spomienky a vkus. Kým mi nacapkáva hliníkové prúžky na vlasy, Eagles sa rozhodli zastaviť na noc v Hoteli Kalifornia. Popri hľadaní Atlantídy mi ponúkne čaj a ja ho prijmem.
O niekoľko pesničiek neskôr sa pokúšam napasovať do lavórika. Dnes to vyšlo na prvý pokus. Dokonca aj voda zo sprchy má hneď správnu teplotu. Niekoľko minút som uväznená V stínu kapradiny a v neprirodzenej polohe pozorovateľa hviezd.
Strihanie vlasov nesprevádza hudba, ale poludňajšie správy. Hlboký hlásateľov hlas mi silno pripomína detstvo, ale to hádam nemôže byť ten spred tridsiatich rokov. Alebo áno?
Keď začujeme správu o tom, ako nutne musia v parlamente vymeniť koberce, obe sa na seba s úsmevom pozrieme vediac, že svet sa dočista zbláznil.
♦
Som v potravinách. Pulty sú plné pečiva, ale u mňa zakaždým zvíťazia staré dobré rožky. Teda nie staré, ale dobré určite. Vonku je už pekelne horúco, ale tu, okolo jogurtov, skutočne mrazí. Chodím pomedzi stojany s tovarom a zase neviem, čo navariť. Nakoniec mi v košíku pristane len tých šesť rožkov.
Kým stojím v rade, stane sa zo mňa rukojemník. Z reproduktora znie príšernosť, z ktorej identifikujem, že žijeme len raz, preto všetci ruky hore. Ani náhodou, veď kto by potom za mňa vyberal na pás moje rožky?
Kedysi bývala pokladňa kráľovstvom žien, no to už dávno neplatí. V mojom rade je pokladníkom postarší pán. Možno ho už nikde inde nechceli a možno len chce byť medzi ľuďmi. Je zhovorčivý, s každým zákazníkom prehodí slovko-dve. Hneď vidno, že to nie sú vety z manuálu zaliateho do fólie, ktorý každý zamestnanec vyfasuje ku kase.
Ja však dnes nie som veľmi zhovorčivá. Mám len svojich šesť kusov pečiva a dosť.
„Šesťkrát šesť, tridsať šesť. Ľahká to aritmetika,“ podáva mi veselo výdavok.
Ani neviem, čo ma na tom tak nečakane rozosmialo.
♦
Som v autobuse. Je plný spotených ľudí, odkiaľsi kamsi idú. Vonku už vládne hysterická tridsiatka, no dnu našťastie funguje klimatizácia. Aj vodič je fajn, netýra nás žiadnou veselou hudbou.
Pretláčam sa prednými dverami dovnútra, ale dostanem sa len k prvému dvojsedadlu. Kraľuje mu veľký dlhovlasý chlap v kockovanej košeli bez rukávov. Vyzerá ako rocková hviezda, iba tie rozpustené vlasy sú už viac sivé ako čierne.
Chlap pridŕža vedľa seba na sedadle ročné dieťa. Neodvážim sa tipovať, či je to syn alebo vnuk. Nikde nevidím ani žiadny kočiar. Po chvíli vyberá z tašky plastovú fľašku a napája smädné chlapča. Medvede na fľaši zakrýva masívnymi prstami, ktoré sa nedajú získať v kancelárii.
Keď pristúpi žena s päť-šesťročným dievčatkom, zhodí tašku k nohám, vezme dieťa na kolená a pustí ich k sebe. My ostatní dospelí si naďalej odfukujeme ofiny z čiel a želáme si skorý koniec cesty.
Vtom sa malé chlapča začne hlasno smiať. Dievčina mu robí opičky a oboch to teší. Ten smiech je nákazlivý. My, dospelí, si na desať minúť prestaneme ofukovať ofiny a čerpáme z toho prameňa do zásoby. Desať minút najkrajšej hudby.
Škoda, že už musím vystúpiť.
