O menách a ľuďoch
O pár dní bude výnimočný deň. Deň nového mena. Nové meno a nový rodný list. Za ním pas či karta poistenca. /veľké Ďakujem skvelým ženám na oboch matrikách/.
Možno pre nás, naše mená, nie sú dôležité. Možno sme zvyknutí na prezývky. Nemôžeme vedieť, či je to meno dôležité pre všetkých trans*ľudí, ani prečo vlastne..nie do bodky a dokonale.
Ale možno si my ostatní s trochou snahy a chcenia vieme predstaviť rozličné situácie.
Napríklad to, ako by nám bolo, keby sme v práci museli tráviť osem hodín a ľudia v nej by nás oslovovali iným menom. Napríklad vy ste Peter, ale všetci by Vás volali Anička. Alebo si predstavme, že nastúpime do autobusu. Kvôli zľave sa preukážeme kartou. S menom a fotkou. Na karte bude stáť, že sa voláme Peter a my sami aj budeme vedieť, že ním sme. Vodič nás ale začne presviedčať, že ním nie sme, lebo on nás vníma ako ženu. A my, ak chceme zostať v autobuse , budeme musieť dokazovať. Dokazovať to, kým sme. V tých lepších prípadoch stretneme človeka, ktorý porozumie, v tých horších z autobusu vystúpime. Treba ale rátať aj s prípadmi, kedy sa jednoducho vystúpiť nedá. Aké asi budú naše pocity?
Boli sme nedávno v Prahe. Môj syn cestoval tam na svoje pôvodné ženské meno, späť z nej na mužské. Rozdiel vyzeral asi takto: nastúpili sme do vlaku, sprievodca používal mužský rod a všetko bolo fajn , kým som nevytiahla pas na jeho dievčenské meno. V tej chvíli to vyzeralo tak, že by sme sa najradšej všetci traja ocitli niekde inde. Ticho prerušil nakoniec sprievodca ospravedlňovaním faktu, že ho mal za chalana, kým som nevytiahla pas. Tiež pre Vás začne byť problémom taká banalita, ako to, že čo keď v tom kupé nebudete sami. Budete vysvetľovať, že „vaše dieťa je baba, ale vy ho voláte mužským menom?“ alebo, že je trans*dieťa? alebo ? Cestu z Prahy po Bratislavu sme absolvovali autom s ľuďmi, ktorým môj syn povedal „dobrý, ja som Tomáš“ a v tej chvíli to bolo vyriešené /ak čítate, ešte raz ďakujeme!/. Tak ako keď cestou z BA domov vo vlaku ukázal zľavovú kartu na nové meno. Sprievodca sa mu poďakoval a odišiel. Pre moje trans*dieťa má to malicherné meno takú veľkú moc..
Alebo si predstavme, že prídeme do očnej optiky. Milá pani sa spýta, či okuliare pre mladého pána a vy obaja prikývnete. A všetko je tak super. Do toho momentu, keď vylovíte preukaz poistenca a to meno je dievčenské. Možno sú tie veci banalita, možno sú tie rozdiely nepatrné. Často sa seba samej pýtam, či by mi to vadilo. Neviem. Ale viem s istotou, že hoci sme sa na tej ceste z Prahy a do Prahy „bavili“ v rámci nášho rodinného transhumoru, ktorý využívame, keď sú situácie buď neúnosné alebo len absurdné, prípadne obidvoje, viem, že jeho to zraňuje. Tak ako ho zraňuje to, že musí v škole byť osem hodín niekým kým nie je.
Skúsme si jeden deň. Prehoďme si meno za také, ktoré nebude súhlasiť s tým ako sa cítime. Fungujme tak a používajme rod, ktorý nám nepatrí. Staňme sa sami sebe obhajcom a advokátom vždy, keď nás niekto spochybní. Vždy keď nám niekto povie, že „nie, toto vy teda rozhodne nie ste, lebo on to vie lepšie ako vy“. Hľadať zakaždým silu a odvahu povedať “ Čav, som Tomáš a som trans*človek“, a pritom nevedieť, či príde facka, pochopenie, či výsmech, či horšie… K tomu si prirátajme tie trápne tichá, pokrikovanie. Len jeden deň, a aj tak to nebude dokonalé, lebo kým pre nás by to bola len hra, o ktorej vieme, že za pár hodín skončí a my si vydýchneme, pre iných je to realita a ich každý deň.
Meno je dôležité. Je to to, čo o sebe hovoríme ľuďom ako prvé. Meno má byť to, pričom sa nechcete zavŕtať do zeme. Meno má byť to, pri ktorom vyrastiete, pri ktorom sa budete cítiť sami sebou a hlavne dobre. Nám život ukazuje, že meno, pokiaľ je vybrané správne, vás môže ochrániť pred mnohými situáciami, ktoré dehonestujú a bolia. Keď som sa o tomto blogu bavila so svojím synom, povedal mi: „Vieš mama, keď Koralína stretla kocúra, opýtala sa ho na meno. Povedal jej, že žiadne nemá, lebo mačky, na rozdiel od ľudí, vedia, kým sú. preto mená nepotrebujú.” Tak nejak to asi je, lebo môj syn vie úplne presne, kým je. To meno je preňho dôležité, lebo ľudia, lebo spoločnosť. Lebo už sme takí zvyknutí, že všetko má svoj názov a nesie svoje mená. Že všetko má byť nielen tak ako si prajeme, ale tak, aby sa to zhodovalo s našou predstavou o svete.
Tá poznámka o Karolíne ma znovu posunula k myšlienkam na Prahu. Na ten pocit, na ktorý tak ľahko nezabudnete. Na pocit, keď sa po veľmi dlhom čase zhlboka nadýchnete. Na tú slobodu.. Rozmýšľam tiež nad tým, že keď niekto uvidí moje trans*dieťa a dá mu šancu ho spoznať, vždy je to v poriadku. Je to v poriadku i vtedy, ak ľudia okolo neho dostanú, to čo chcú, či očakávajú-napr. sprievodca, ktorý pri jeho výzore očakáva meno pre mladého muža. No môj syn je stále rovnaký, či ho už niekto vidí ako babu alebo chlapca. V mnohých prípadoch sa to ale tí ľudia nedozvedia. Nedozvedia sa to, aký úžasný je. Že je skvelým synom, aj keď s ním práve trieska puberta. Ani to, ako nádherne hrá na gitare, ani to, aké super sú piesne, čo skladá. Ani to, aké knihy rád číta. Ani to, že z každej dovolenky si nosí fľašu Arizony, pretože ich zbiera. Alebo plastové poháre. To že miluje Hard Rock Cafe rovnako ako ja. To čo ho teší, to čo ho rozosmutnie, to čo ho hnevá. To že neznáša ráno vstávať…
Môj syn o pár dní dostane nové meno, rodný list a tak. To meno mu zapíšu i do prvého občianskeho preukazu. Na to meno mu už budú vystavovať žiacku knižku i vysvedčenia. Bude si naň chodiť vyberať okuliare a do knižnice. Konečne pôjde do knižnice a „mama tie tety sa na mňa musia tak dívať?“ konečne zmizne.. To meno z neho neurobí lepšieho človeka. Ani inakšieho. To mu len uľahčí v mnohých praktických veciach život. To ho len ochráni v mnohých situáciách. Takú veľkú moc môže mať zdanlivá “banalita” pre daného človeka.
Postava Christophera Mccandlessa vo filme Into the Wild žije od svojho úteku pred spoločnosťou pod cudzím menom. Až takmer do svojej smrti funguje ako Alexander Supertramp. Pred koncom filmu hovorí, že všetky veci i ľudia by mali byť nazývaní svojimi skutočnými a pravými menami. Tými, ktoré im prináležia. A svoj posledný odkaz už nepodpisuje ako Alexander, ale ako Christopher. Môj syn dostane o pár dní svoje pravé meno. To moje je Ida.
„Your higher power maybe God or Jesus Christ
It doesn’t really matter much to me
Without each other’s help there ain’t no hope for us
If only we could all just find serenity
It would be nice if we could live as one
When will all this anger, hate and bigotry be gone?“
