O mladom slovenskom umení
Môj brat pôsobí v jednom hudobno-vzdelávacom telese, nezaháľajú ani cez sviatky, predvčerom bola skúška. Išla som sa pozrieť. Objavilo sa tam viac ľudí. A to sa mi páči. Prečo by sa len kapely mali pripravovať a nacvičovať si? Nech sa aj publikum pripravuje a nacvičuje.
Okolo pol tretej v noci, keď už sme teda mali všetci dostatočne ponacvičované, zamierili sme pomaly domov, k mamám, medovníčkom a šnicélkám. Vykračujúc tichou ulicou hovorím:
„Brat môj, krv mojej krvi, zadala som si názov vašej kapely do vyhľadávača a prvý odkaz, čo vyskočí, je váš profil na Bandzone, kde máte poslednú aktualizáciu z augusta. Uváž, bisťu, to nie je z marketingového hľadiska veľmi strategické.“
Nato mi on povie, že správu Bandzone má na starosti bubeník.
Prečo to nehodiť na bubeníka, že.
„Na druhej strane,“ poznamenám, „kto asi tak na tú stránku chodí?“
„Veď to!“ pritaká. „Predstavujem si, ako v nejakej škole cez prestávku príde jeden žiak za druhým a hovorí – ty, počuj, včera som našiel úplne super kapelu na Bandzone, úplne neznámu, ale jak lusk, daj tomu rok, dva, a bude to veľká vec, za to ti ručím. Nato mu druhý žiak odpovie – to znie výborne, pošli odkaz, chodím na Bandzone každý deň, ale už dlhšie ma nič nezaujalo.“
Prečítala som si teraz zborník víťazných prác literárnej súťaže Poviedka 2016. Kládla som si otázku, či o tom vôbec niečo písať. Ale áno! Musíme venovať trochu pozornosti novým kapelám, musíme sa pozastaviť nad tvorbou začínajúcich autorov. Prečo? Pretože oni sú budúcnosť.
Môj mozog bol sčasti vytlačený vanilkovými rožtekmi, píšem strašne pomaly – o tom, ako sa mi nechce, radšej ani nezačínam.
Keď sme pri začínajúcich autoroch, spomeňme rovno I. Dobrakovovú, ktorá so svojou poviedkou Šváby skončila na druhom mieste. Dobrakovovej už vyšli asi štyri knihy. A prihlási sa do takejto súťaže? Nie je to hlúpe? Pýtala som sa organizátorov, povedali, že nie.
Tu nasledovalo niekoľko ostrovtipných výpadov proti Dobrakovovej, ale napomenul ma čitateľ, tak som to vymazala. Napomínajte ma, to je dobre. Nemôžem každého rovno popraviť. Takže – ak to nie je hlúpe Dobrakovovej ani organizátorom, asi je všetko v poriadku. Okej.
V súvislosti s pochybnosťami ohľadom laureátov spomeňme ešte klebetu, ktorú som po vyhlásení výsledkov našla na sociálnych sieťach – ktosi upozorňoval na fakt, že jedna ocenená chodí s predsedom poroty. Nato odpísal predseda poroty, že to síce áno, ale súťaž bola anonymná a doma si povedali, že sa o tom nebudú rozprávať, a naozaj sa o tom vôbec nerozprávali. Predstavujem si obdobnú situáciu, akurát by to bola slovenská politika, povedzme nejaký tender. „To ja som nevedel, že to je moj bratranec, vobec sme sa o tom nebavili.“ Ja tiež neviem. Ale povedala by som, že toto zbytočne znechucuje ešte aj tú hŕstku ľudí, ktorá sa o súťaž vôbec zaujíma.
Teraz niečo k poviedkam.
Dáme úryvok?
Dajme. Celý prvý odstavec, úvodné riadky textu Rodostrom:
Odrezané ruky vída Fedor často. Ak nie celé ruky, tak aspoň prsty, najčastejšie palce. Akoby si učni nevedeli dávať pozor, ani na sté napomenutie si nedokážu zapamätať, že pri cirkulárke musí byť človek opatrný a palec, i keď sa od ostatných prstov zdanlivo dištancuje, tiež patrí k ruke, je jej právoplatnou súčasťou, bez ktorej by len ťažko mohli plnohodnotne masturbovať. Fedorov otec im to neustále pripomína.
Napísala to R. Komžíková, nájdete ju tam na fotke, je krásna, zamilujete sa, do nej aj do textu, predseda si dobre vybral. Ja by som ju v pohode posadila aj vyššie než na tretiu priečku. Porotu podľa mňa zmiatol humor, humor často mätie, ani Nobelovu cenu nikdy nedostal nikto vtipný, literatúra je veľmi vážna záležitosť. Podobnou logickou operáciou udelíme prvé miesto tomu najzložitejšiemu textu, lebo zložité je asi kvalitné. A strieborná medaila pre kompozične dobré, ale obsahovo beznádejne nudné Šváby. Škoda!
Poviedky sú v zbierke radené abecedne podľa mena autora, takže Dobrakovovú máte za sebou ako prvú. Nasleduje príspevok N. Hochholczerovej, ktorá naopak pôsobí kompozične trochu rozkolísane, ale radi jej to odpustíte – pre chvíle, ako je táto:
Boli sme sa raz s jedným chlapcom skryť za mesto, do vysokej trávy, pod skalu, ktorá sa volala Janko, obklopovala ju iba mierne zvlnená zem, sem-tam strom, divá slivka alebo šípkový ker, tam som cestou v autobuse videla srnčie stádo. Ľúbila som vtedy iného, ale ten ma nechcel, tak čo, ostal mi chlapec a ťažké kamene skotúľané z Janka. Ľahla som si na zem, on vedľa mňa. Neskôr mi hovoril, ako je mu dobre so mnou, aj mne bolo, so srnčími stopami pod chrbtom, s poslednou poľnou cestičkou, ktorú sme nechali za sebou v diaľke. Chcela som tam maľovať, ale jeho nie, iba krajinu, slnko; pálilo konce tráv a vyťahovalo z nich farbu ako roky z ľudských vlasov. Tak aj na teba teraz myslím, ako by ti iné slnko svietilo v rukách, čižmy by ti spadli z nôh, vlna stredozemného mora by ti narazila na hrudný kôš; živá voda.
Svieže! Ppči svieže! Inde ma trhalo, čo by som zredigovala, ale aj tak, páčilo sa mi. Všetky štyri ženy (tzn. všetky ženy okrem Dobrakovovej) tu predvádzajú pekné veci, a pritom každá inú poetiku – hocičo od týchto štyroch, keby mali publikovať, by som si kúpila úplne bez debát.
Aj sú všetky štyri pekné.
Čo mám s tou krásou?
Neviem.
Samuel, Samuel!
Snažím sa aktivovať závity svojich vanilkových rožtekov a dopísať to, ale myšlienky mám inde. Ale inde – to je predsa práve tam, v izbici s Rodanou, ktorá si v spánku ľahostajne vyhŕňa sukňu až po chrbát, v obývačke sedím na gauči medzi Martou a jej mužom, pozeráme na akvárium, kamže sa tie rybky strácajú? S Fedorovou malou sestrou sa priväzujem k lipe, s Nicol bežím za smreky, cikáme na suchú zem, tečie nám to do sandálikov, yes yes yes.
Muži tiež OK, ale ženy ma skrátka potešili viac.
Čo sa týka prípadnej ďalšej tvorby laureátov, dúfam, že nezostanú pri krátkych formátoch. Súhlasím s názorom, ktorý sa kedysi, pred mnohými rokmi, to ste ešte neboli na svete, objavil v jednom českom literárnom časopise, že nám tá nadprodukcia poviedok veľmi nesvedčí, bolo by načase pustiť sa do niečoho väčšieho. Problém je, pravda, stále ten istý – či skutočne máme o čom. Ale ja som optimista.
Pre svoju vlastnú radosť spomeniem ešte milé prekvapenie, ktoré ma postretlo asi pred dvoma mesiacmi pri upratovaní. Triedila som knihy vo svojej starej detskej izbe. Ktovie, do akého veku má tak človek detskú izbu, zamyslela som sa. Kým tam nezačne upratovať hračky aj po deťoch, povedal Samuel. Takže moja izba bude moja detská trebárs až do deväťdesiatky, ak si dám pozor. Moje, moje hračky a ničie iné. Pri tejto príležitosti som našla dva zborníky z minulých, prehistorických ročníkov Poviedky. S veľkou chuťou som si prečítala vlastný text; som dobrá, LOL. Ale o to nejde. V roku 2001 bol medzi ocenenými jeden s názvom Štrk od autora menom Tomáš Horváth.
Je to OHROMNÉ.
Love it.
Získal len prémiu. Bol to silný ročník. Nájdete tam veľa mien, ktoré sa medzičasom stali trvalou súčasťou našich literárnych besiedok. Vidíte, ako tie vety skladám, už by som mala ísť. Ísť by som chcela takto: takto.
Štrk je jednoducho vynikajúci, neverila som vlastným očiam. Jediné, čo (meiner Meinung nach) pokrivkáva, je záver – úplne rovnako ako vo svojej poviedke v tomto ročníku víťazná Dominika Madro snažil sa Tomáš Horváth vtisnúť príbehu nejaký jasný zmysel, vysvetliť, uzavrieť, s dôrazom, päsťou, lebo to predsa čitateľ chce, nie? Určite chce, ale nemusí byť všetko Aristoteles, a ani Mona Lisa by nás už možno dávno nebavila, keby sme vedeli, na koho sa to usmieva.
Takže – kauzy okolo vyhodnocovania si nevšímajme, väčšina poviedok stojí za to a súťaž navyše skutočne generuje autorov s budúcnosťou. Nezmeškajme to.
Zatát.
P.S.: Častica ktovie sa oddeľuje čiarkou? Kto vie? Mne to teda nie je jasné ani podľa slovníkov, ani podľa jazykovej poradne.
P.S.: Vážnym záujemcom môžem Štrk oskenovať. (Môžem? Lebo keď to je len pre súkromné potreby, neporušujem tým autorské práva? Jakub?? Dúfajme.)
P.S.: Ďakujem Lukášovi za pohotové pripomienky, po ktorých som text zásadne revidovala. Od Dobrakovovej si objednám nejaké knihy a uvidím.
P.S.: Uvedomujem si, že mi to tu upadá. Pri ďalšom článku sa posnažím viac. S najväčšou pravdepodobnosťou to bude recenzia na Exit Zuzany Šmatlákovej.
