Denník N

O ničom

Zaujalo ma vyjadrenie premiéra tejto krajiny, že učitelia „robia nič“ či „Učitelia nič nerobia pre tento štát.“ Ako rozumiem tomuto tvrdeniu?
Ak si pán premiér myslia, že nič nerobíme, tak to podľa mňa znamená, že:
a) nerobíme nič zlé,
b) nič nehovoríme o tom, čo robíme,
c) nič nežiadame.
Ináč povedané, fungujeme tak bezproblémovo, až to vyzerá, že nič nerobíme a snáď ani neexistujeme.
A pritom mnohí robíme toľko, že nestíhame ani hovoriť o tom, čo všetko robíme, nieto ešte žiadať za svoju prácu a na svoju prácu prostriedky, ktoré oprávnene potrebujeme. A robíme my veru všeličo možné i priam nemožné, aby sme sa vynašli a fungovali.
Nuž, tak teraz, keď štrajkujeme, je čas hovoriť o „ničom“.
Sme ako vzduch?
Keď som bola žiačkou prvého stupňa základnej školy, hodina o vzduchu bola pre mňa silným a fascinujúcim zážitkom. Čistý vzduch oko nevidí. Len vietor pripomenie, že vzduch tu je. A smog, smrad a nedostatok kyslíka pripomenú, že bez vzduchu sa žiť nedá. Ako ľahko človek zabudne na vzduch okolo seba. Ako ľahko človek prehliada to, bez čoho sa nedá žiť.
Z istého uhla pohľadu mi nevadí, ak „niekto vidí“, že ja, učiteľka, nič nerobím.
To, čo je z môjho pohľadu v mojej práci najdôležitejšie, nie je totiž objektívne merateľné nejakým prístrojom. To, čo je pre jednu skupinu ľudí najdôležitejšie, je nielen v dobe komunizmu alebo konzumizmu pre inú skupinu, žiaľ, bezcenné. Cieľom vzdelávania totiž nie je chodiaca encyklopédia ani chodiaci pracovný nástroj, prípadne nemysliaci manipulovateľný volič alebo rastúca množina chudobných odkázaných na sociálny balíček, ale dobrý, samostatný, zodpovedný, čestný, odvážny, rozhľadený človek, ktorý vie niečo o sebe aj o svete okolo seba, teda taký človek, ktorý je ako dobrý vzduch.
Dívať sa a vidieť sú dve odlišné úrovne. Ak sa viacerí dívajú na to isté, neznamená to, že vidia to isté. Dokonca je možné, že niekto vidí nič napriek tomu, že nie je slepý. Učím fyziku. Robíme so žiakmi pokusy. Na stole prebieha pokus a úlohou žiakov je dívať sa a popísať to, čo vidia. Pokus treba opakovať viackrát. Niektorí si všimnú to podstatné hneď na prvý raz, niektorí zbadajú a povedia svoje AHA! až pri piatom či ôsmom opakovaní pokusu. Popísať pozorované vlastnými slovami je pre žiakov veľmi náročná úloha. Kým si ujasníme, prediskutujeme, napíšeme, čo sme videli, zvoní na prestávku. A keď je následne súčasťou kontrolného testu popis experimentu, niektorí diváci napíšu nič. A ja, učiteľ, často keď len tak unavene večer sedím a zdanlivo nič nerobím, premýšľam o tom, ako zaujať či motivovať daného konkrétneho žiaka, či aké symbolické okuliare mu ponúknuť, aby videl niečo a mohol sa tešiť z vlastných objavov.

Jana Camara
Gymnázium Metodova, Bratislava

Teraz najčítanejšie