O politickej korektnosti a skutočnom obmedzovaní slobody prejavu a politickej plurality

O politickej korektnosti sa v posledných štyroch rokoch natoľko rozšírila diskusia, že je podľa mňa potrebné tento pojem rozobrať a rozdeliť na aspoň tri fenomény. Čo sa začalo ako čiastočne oprávnená kritika pravice pred dvadsiatimi rokmi, sa premenilo na pojem, ktorý sa používa v toľkých rozdielnych konotáciách, že dnes už nemá správne epistemologické použitie a najčastejšie sa zneužíva ako označenie nejakého údajného organizovaného potláčania slobody prejavu ľavicovo orientovanými ľuďmi.

Ten prvý, pôvodný fenomén, naozajstná politická korektnosť, označuje kultúrny zvyk v sociálnej triede žurnalistov, odbornej diskusie a politikov, ktorý sa zhodli na určitom kódexe slušnosti, v ktorom by nepoužívali označenia, ktoré by mohli uraziť určitú skupinu voličov, či na základe rasy, príjmovej alebo sociálnej príslušnosti a jej súčasťou tiež bolo, do verejnej diskusie nevnášať súkromný život a osobné útoky a urážky. Táto politická korektnosť je podľa mňa žiadaná vec a vo väčšine médií už neexistuje a jej rozpad spôsobil a rovnako tak sa aj najlepšie ukázal v zvolení krajnepravicových politikov, ako Donald Trump, otvorene hlásajúcich diskrimináciu a násilie proti určitým skupinám. Táto politická korektnosť existuje preto, lebo používanie a vyslovovanie rasových alebo iných urážok je spojené s dejinami skutočného násilia. Táto politická korektnosť nie je ľavicová ani pravicová, pretože do nej patrí aj antisemitizmus, antiamerikanizmus a predsudky voči ľuďom podľa ich príjmov a vzdelania.

Druhý fenomén, ktorý bol najmä používaný, ale nie výlučne, ako pravicový argument, je podľa mňa oprávnená kritika toho, kedy slušnosť a takt zabraňuje otvorenej a úprimnej diskusii o problémoch. Je to vtedy, keď rasisti sa boja vysloviť svoje názory a cítia sa byť ohrození, čo len prispieva rasizmu a tým pádom neexistuje diskusia o predsudkoch, alebo keď sa rasizmom označuje niečo, čo ním nie je, keď sa tieto pojmy nepresne používajú. A je to vtedy, keď určitá rasová, etnická, náboženská alebo iná skupina je podrobená menšej kritike ako ostatné. Dôležité je ale si uvedomiť, že toto nie je ľavicový fenomén, ale používa sa, podľa mňa, ešte vo väčšej miere aj zámerne v pravici. Keď sa kritizuje okupačná politika určitých národov, Turecka, Izraela, používa sa toto isté prvilégium k umlčaniu kritiky a označenia kritiky nenávistnou rečou. Sloboda prejavu avšak ani dnes nie je bez hraníc a nenávistná reč je stále nezákonná. Je rozdiel medzi kritikou, urážkou a vyzývaním k násiliu. Netreba zabúdať, že islamský terorizmus tiež začína v nenávistnej reči. Môžeme mať diskusiu o tom, či nenávistnú reč legalizovať alebo nie, ale zatiaľ tento zákon máme. Táto politická korektnosť avšak je len kultúrny a sociálny fenomén a nie je nič organizované a inštitucionalizované a nemôže byť, podľa mňa, považované ako obmedzovanie slobody prejavu.

Tu sa dostávame k tretej politickej korektnosti, tej, ktorá v poslednom čase najviac prichádza do diskusie a ktorá je, podľa mňa, výmysel a paranoidná fantázia. A tým je to, že existuje tendencia, ktorá chce určitú reč kriminalizovať a obmedzuje slobodu prejavu. V drvivej väčšine prípadov sa týmto argumentom chcú skryť ľudia s naozajstnou fóbiou a protiústavnými názormi, ako napr. že moslimovia by nemali mať právo na azyl, nemali by mať právo postaviť si mešitu, že Rómovia by mali byť podrobení násilnej sterilizácii. Vo svojej pre mňa nepochopiteľnej logike, si myslia, že označiť týchto ľudí za rasistov, xenofóbov a hádať sa s nimi, plne v medziach slobody prejavu, je v nejakej miere ich obmedzením slobody prejavu. A potom nezabudnú pridať fantáziu o tom, že ich názory chce niekto zakázať. Takáto politická korektnosť, ktorá obmedzuje niekoho slobodu prejavu, neexistuje. Čo existuje, sú prípady diskriminácie na základe takýchto názorov, avšak v mnohých prípadoch opodstatnenej, keď sa jedná o bezpečnostné zložky, ktoré sa majú riadiť podľa zákonov, ktoré sú nekompatibilné s takýmito názormi. Existujú prípady, kedy sú ľudia prepustení za svoje názory, avšak toto nie je obmedzené ani nie je vo väčšine prípadov kvôli krajnepravicovým názorom, ale ide oboma smermi a rozhodne k nim nedochádza v tej miere, akej sú prezentované.

Politická korektnosť, v ktorej je sociálnou normou, neakceptovať protiústavné názory v zmysle, že proti nim budeme v diskusii bojovať a v ktorej je aj agresívne vyjadrenie názorov, čo je legálne (!!!), je podľa mňa nevyhnutná k tomu, zabrániť šíreniu takýchto nebezpečných prúdov. Toto nemá nič spoločné s protestnými voličmi, toto sú ľudia, ktorí sú naozaj presvedčení o tom, že je správne niekomu obmedzovať slobodu na základe hocičoho. Netreba zabudnúť, že stačí veľmi málo k tomu, aby sa takéto názory stali naozajstnými zákonmi. Máme tu Trumpa, ktorý sa pravdepodobne stane kandidátom GOP na prezidenta USA, ktorý okrem iného úplne vážne povedal, že by sme mali rodiny teroristov pozabíjať, že všetci moslimovia by mali byť vyhostení z USA, nemal by im byť povolený pohyb. Takíto voliči sú naozajstní rasisti, nikto im nechce obmedzovať slobodu, ale dúfam, že aspoň nebudeme chcieť s nimi viesť vládu alebo hlasovať za ich zákony. K tejto téme len to, že sa to netýka malej skupiny ľudí, ale takýmito myšlienkami sú nakazení už aj rešpektované pravicové strany a politici, ako napr. Ted Cruz, ktorý tvrdí, že by sme mali moslimov sledovať a nasadiť v moslimských štvrtiach milície alebo iní, ktorí tvrdia, že máme právo podľa práva hostiteľa niekomu odmietnuť azyl podľa príslušnosti k hociakej skupine.

K tejto politickej korektnosti patrí aj to, s takýmito ľuďmi a stranami nekooperovať politicky a už vôbec nie im nedávať zadarmo reklamu a nadmerný priestor v médiách, ako sa tak stalo v USA v tejto sezóne. Že nemôžete v televízii nadávať, použiť rasistické názvy a vyzývať k násiliu. V úspechu tejto novej krajnepravicovej vlny nesú najväčší podiel viny médiá. Čo dnes môžeme aspoň spraviť, je, že máme právo na rovnakú agresivitu ako oni a že by vždy mal byť niekto, kto oponuje takýmto názorom.

Čo sa týka skutočného obmedzovania slobody prejavu, trend v posledných rokoch v legálnom obmedzovaní slobody prejavu avšak smeruje práve do opačného politického smeru. Dôkazom toho je zákaz komunistických symbolov a komunistickej strany v Poľsku, na Ukrajine a v Južnej Kórei a omnoho nepriateľskejšia atmosféra voči takýmto názorom vo Východnom bloku. Keď ste rasista, plačete, keď sa s vami niekto bez urážok, aj keď agresívne háda a oprávnene vás za neho označí, avšak keď ste komunista alebo len čisto ľavičiar, pripravte sa na tonu vyhrážok, urážok a verbálneho násilia. Hlavne preto ma udivuje tento argument politickej korektnosti, keď práve najviac verbálnej agresivity smeruje z opačného tábora a keď existujú politické strany a symboly, ktoré sú zakázané. Jedným z prejavov tejto opačnej politickej korektnosti, obhajoby krajnej pravice médiami a nepriateľstva voči ľavicovým a krajneľavicovým názorom je, že v skoro každej krajine existuje nerovnováha v politickej pluralite do pravicovej strany. V Poľsku a na Ukrajine neexistuje žiadna ľavicová strana v parlamente, v Rakúsku (60 % v prieskumoch – OVP, FPO a Neos), Francúzsku, Holandsku (70 % – PVV, VVD, CDA, D66), Veľkej Británii (55 %), Írsku (60 %), Švédsku (60 % – ak prirátame Švédskych Demokratov), Kolumbii (70 %), Brazílii (57 %), Mexiku (60 % podľa toho, kam zasadíte PRI, podľa mňa v posledných rokoch stredopravá) je už roky verejná mienka a politická pluralita v nerovnováhe v smere do pravice práve zničením politickej korektnosti len v jednom smere a obhajovaním a propagáciou krajnepravicových názorov a voličov.  O tejto chýbajúcej pluralite médiá mlčia.

Zdroje