Denník N

O princípoch obyčajnej atmosféry

Tomu, kto vidí svoju atmosféru, prestíž už nehrozí. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci.

 

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom.
Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok.
Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry, jedna (Emma, ročník 2013) má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, druhá (Manon, ročník 2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm.
Ale tu sme si našli priestor, vnímať.

Obyčajná atmosféra…

…je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme.
Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru.
Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát.
Tomu, kto vidí svoju atmosféru, prestíž už nehrozí. Len prestížne vnímanie.
Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci.

30.8. Sŕkajú

Dievky sŕkajú horúcu čokoládu z čínskeho čajového setu. V nadšení z tých neznámych šáločiek, len nezvyčajne utlmenom, týmto tichom, si prilepujú omrvinky zo sladkého pannetone na prsty. Tak cítia odchod augusta pod sivou oblohou. Ani presne neviem ako vieme, že koniec práve začína.

Večer sa nevedia dohodnúť, ktorá mi bude prvá bozkávať nohy.
Emma pýta chleba s kanadským prízvukom, to má od pekárky, včera pozerali Kohúta zo Svätého Viktora. V septembri to bude ‚pabík‘, z francúzskeho pain + chlebík. A potom asi vyrastie a o pečive bude hovoriť bez emócií.
Kým skáčem, sedí mi nenápadne po turecky naproti, aby som jej nezmizla, a obzerá si svoju gigantickú papriku. Keď na ňu náhodou pozriem, zdvihne tiež pohľad a rozosmeje ma zrnkami, ktorými má nevedome posiatu celú tvár. V rozpakoch z môjho smiechu začne „mňamkať“. Niekedy znie život s nesamostatnými jednotkami ako banálny kopec anekdôt o džemoch a prebalovaní. Ale to len kým sa vás netýka. Potom už znie iba ako pomalý a lepkavý čas múdrenia. Všetkých prítomných.

Malá sestra si nechá od veľkej nasúvať krikľavé žabky, zapínať gombíky a na noc plienku, a potom jej ona za odmenu odhŕňa ofinu tak, že jej ju všetku vmetie do očí. Láskavá, materinská láska.
Vždy som vedela, že nie som nijako materinská. A vždy, keď si niečo takéto dopriavajú navzájom, alebo ostatným členom detskej izby, cítim sa celkom blažene. Odkiaľ to asi majú, možno to niekde videli, možno som to ja tak netušiac niekde tiež skopírovala…

30.9. Krákajú

Pri svitaní sa Manon nakláňa na vrchu 100-ročného schodiska, aby cez zábradlie plné ruží zbadala, kto to ide hlučne okolo a kýva a kričí „ajaajjj!!“, aby ho nezmeškala. To je jej ahoj, ktoré vodič traktora nepočuje, a po slovensky nerozumie. V aute potom kráka. A pred škôlkou výska od radosti, keď hrmí školský autobus. Hudba ju obšťastňuje.
Ráno sú rodičia všade. Páni na koňoch a tenká hmla alebo opar akoby nezaostrenej vinice.
Roky predtým som si nikoho nevšimla, staré ulice boli prázdne, ale teraz to poznám celé, všetci sú vonku presne o 8:30.

Na obed po škôlke pohltali praženicu, a rajčiny, a viničové broskyne. Emma za vrchom stola na svojej bielej starobylej stoličke kýva „aurevoir“ (dovidenia) všetkým traktorom, čo zvážajú hrozno po pahorkoch v diaľke, a keď odídu kričí „encore, encore“ (ešte).

Keď už je tu ticho a tma, Manon je s Nicom opretá o sedačku a učia sa pískať. Ako malí fagani na lúke, len majú čisté rifle.

30.10. Híkajú

Hodnosť matky som si nepredstavovávala, rozmýšľam, keď nájdem Manon v kúte, kde drží svoju bábiku, postojačky, nasilu. Očakávala som ale iné situácie, napríklad, že raz natrafím na niekoho zablúdeného z minulosti a budem sa baviť na jeho doširoka otvorených ústach. Chcela som pozorovávať fascinovaných ľudí. Nekontrolovateľne nadšených zo zázrakov, ktoré pohlcujú ovzdušie.
Nemohla som ale ani dúfať, že nejde o nič absurdné. Že tieto 2 veci sú úplne kompatibilné! Že sem takí ľudia prichádzajú každú chvíľu, do pôrodných sál.

Dnes ich mám 2, na programe každodenný deň. Máme pocit, že ich vízie ešte nikto nikdy nepočul a každé ráno je nové.

 

Foto logo: Mária Bruneau

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: