O rastlinných a iných spoločenstvách
Rozprávanie o interakciách rôznych rastlinných druhov medzi sebou, o ich koexistovaní a o tom, ako v určitých podmienkach spoločenstvo ako celok nie je schopné pretrvať, ale presadzujú sa iba silné individuality alebo skupinky jedincov, často geneticky či inak spriaznené.
K tomuto článku ma inšpiroval rozhovor, ktorý som viedol počas botanickej exkurzie pre asi 40 vedcov zo všetkých kútov sveta, ktorý objavovali krásy a jedinečnosti Slovenska v rámci medzinárodnej konferencie IAVS organizovanej českými kolegami z Masarykovej univerzity v Brne.
Kráčali sme po mokrých žulových kameňoch z Poľského hrebeňa Velickou dolinou, bolo po daždi, miestami sa ukazovala modrá obloha a s kolegyňou Susan K. Wiser, američankou pôsobiacou na Novom Zélande, sme sa rozprávali o modeli rozloženia vegetácie („pattern“) vo vysokohorskom prostredí.
Podobne ako aj v iných častiach sveta, aj v našich pohoriach je evidentná stupňovitosť vegetácie, ktorá je daná najmä klimatickými rozdielnosťami, ktoré sú ďalej determinované variabilitou v geologickom substráte podmieňujúcom typy pôd, dĺžkou trvania a rozmiestnením snehovej pokrývky či expozíciou voči vetru a mierou oslnenia (orientáciou voči konkrétnej svetovej strane).
Zoskupenia rastlín, ktoré sú v „ideálnych“ podmienkach tvorené jednotlivými populáciami rôznych rastlinných druhov, tu na základe určitých vzťahov – konkurencie a selekcie, nielen medzi sebou navzájom, ale aj medzi rôznymi druhmi a okolím zároveň [často aj s výraznou mierou náhodných interakcií (povedzme šťastia)], žijú spolu v akejsi dynamickej rovnováhe v určitom čase a priestore. Týmto zoskupeniam rastlín hovoríme rastlinné spoločenstvá, a podobné ekvivalenty môžeme nájsť aj u živočíchov a samozrejme i ľudí.
Rozsah tolerancie druhu k určitému ekologickému faktoru (alebo komplexu viacerých faktorov) v spojení s konkurenčnou schopnosťou iných druhov určuje, na akých rôznych stanovištiach sa môže konkrétny druh vyskytovať.
Takto nachádzame veľmi variabilné zoskupenia rastlín na stanovištiach akými sú prameniská, vetru vystavené hrebene, horské sedlá, bývalé pasienky, či sutiny. Geologický substrát a s tým spojené rôzne vlastnosti pôd prejavujúce sa rozmanitým obsahom prvkov či živín hrajú významnú úlohu v tom, aké druhy rastlín na nich nájdeme.
Tieto všeobecné pravidlá platia iba do určitej miery, povedzme dovtedy, kým podmienky nie sú natoľko extrémne, aby výrazným spôsobom limitovali existenciu samotného života v danom prostredí.
A tu sa dostávame k podstate nášho rozhovoru so Susan. Návštevníkovi našich hôr a lesov neunikne skutočnosť, že od určitých nadmorských výšok sa vegetácia pokrývajúca povrch pôdy či skál, stáva menej a menej súvislou, relatívne zapojené lesy dubovo-hrabové, bukové a smrekové v podhorskom a horskom stupni, ktoré sú vyššie vystriedané kosodrevinou a nakoniec alpínskymi lúkami, postupne prechádzajú do mozaiky skál, sutín a nelesnej vegetácie. Tomuto vegetačnému stupňu, v ktorom nepriaznivé klimatické podmienky neumožňujú vývoj súvislej vegetačnej pokrývky, hovoríme subniválny. Keďže stupeň niválny v Karpatoch nemáme, je to najvyšší vegetačný stupeň pre naše pohoria, ktorý sa vyskytuje iba vo Vysokých Tatrách v nadmorských výškach nad ca 2300 m. Táto vegetácia je v najvyšších častiach hôr tvorená už len jednotlivými druhmi, prípadne jedincami či rôzne veľkými populáciami týchto vytrvalcov. Zároveň aj nároky rastlín na určitý geologický substrát či pôdnu reakciu a množstvo živín prestávajú zohrávať úlohu, konkurenčné prostredie prestáva byť výrazné a jediné na čom záleží, je prežitie.
Na príhodných miestach môžeme tak vedľa seba nájsť druhy typické pre horniny vykazujúce kyslú reakciu, na ktorých sa tvoria na živiny chudobné pôdy, s druhmi, ktoré v nižších polohách nájdeme výlučne na bázickom, čiže vápenatom substráte, ktorý sa vyznačuje živnejšími pôdami.
V tých najvyšších polohách však už spoločenstvá nemajú taký vzhľad, ako v menej nehostinných podmienkach, nevytvárajú zapojené porasty, aké sme spomínali vyššie. Ide viac-menej len o jednotlivé druhy, ktoré sa na príhodných stanovištiach dokážu udržať a prežiť bez toho, aby mohli vytvoriť rozsiahlejší kompaktný porast. Podmienky sú tak extrémne, že tí jedinci či skupiny jedincov, ktoré tú prežívajú, sa zväčša nemusia starať o svoju konkurenciu, lebo tá je tu obmedzená na minimum, jediné o čo ide, je dokázať prežiť v tých náročných podmienkach a priviesť na svet potomstvo, ktoré zabezpečí prenos génov do ďalšej generácie. Často vidíme vedľa seba rásť druhy, ktoré by si za normálnych okolností konkurovali, neprehliadnuteľné je výrazné zastúpenie machorastov a najmä lišajníkov, nápadné a veľké kvety vytvárajú kontrast so sivým svetom skál, kameňov a sutín.
Môžeme tu vidieť paralelu s ľudskou spoločnosťou. Kým žijeme v relatívne komfortných podmienkach, aj napriek tomu, že život v nich nemusí byť najľahší, pokiaľ máme základné potreby naplnené: práca, bývanie, kariéra, voľný čas …, môžeme sa snažiť byť dobrými susedmi, pomáhať si, môžeme sa snažiť vytvoriť demokratický či iný systém, v ktorom môžu koexistovať rôzne názorové prúdy, skupiny či komunity. Ako náhle sa nám podmienky zhoršia, prvá prirodzená reakcia je chrániť si, čo nám podľa nášho presvedčenia patrí, na čo máme právo: na prostriedky, komfort, zdroje… a vtedy sa zväčša prejavia naše prirodzené vlastnosti, zväčša pudovo motivované, kedy je bližšia košeľa ako kabát a spoločnosť v tom ponímaní, ako ju poznáme z relatívne pokojných či ideálnych časov, sa prejaví v inom svetle, ukážu sa základné rozdielnosti, často aj absencia ochoty a snahy sa dohodnúť s tými, čo nezdieľajú náš názor. Spoločnosť sa začína fragmentovať, izolujú sa v nej menšie skupiny, ktoré si rozumejú do tej miery, že nepotrebujú ostatných zo svojho spoločenstva, a snažia sa takto prežiť časy extrémnych podmienok. V určitých prípadoch však môžeme vidieť aj extrémne protiklady, kedy ľudia v dôsledku snahy „prežiť“ musia spolupracovať do nevyhnutnej miery napríklad aj tam, kde by za normálnych okolností nikdy nespolupracovali.
Okolnosti nás nútia sa prispôsobovať a meniť isté návyky s cieľom pretrvať či už vedome alebo podvedome. V okolitej prírode, keďže sme jej neoddeliteľnou súčasťou, môžeme nachádzať mnohé paralely nášho bytia, čo videli resp. stále vidia mnohé komunity či spoločnosti žijúce v užšom vzťahu k prostrediu v ktorom vyrastali. … „Listen to the earth instead of building things on it all the time,…” hovorí Dan v knihe Neither Wolf Nor Dog.
