O Refluxe a o tom, aká som nešťastná

Asi budem v tomto prípade dosť subjektívna.

Knihu som rozčítala bez väčších očakávaní, azda aj preto ma sprvoti milo prekvapila. Dobre sa to čítalo. Akurát mi po nejakých štyridsiatich stranách zrazu napadlo, že už nič nepríde. Že mám pred sebou ešte dvesto ďalších, a nič ma vlastne nečaká.

Potom som na tri týždne odcestovala ďaleko, preďaleko, úplne mimo kontinent, a kniha zostala doma, nechýbala mi, bola som bez nej úplne šťastná. Doma som sa k nej vrátila a dočítala ju napokon celkom rýchlo. Ale nie že by ma to bavilo. Predovšetkým sa mi neodbytne vtierala otázka, ktorá sa predo mnou vynorila už po tých úvodných stranách: Prečo mi to hovorí? Ja viem, že to je základ celej literatúry, táto neformulovaná dohoda medzi čitateľom a autorom, tento predpoklad, že mi má čo povedať, a moja ochota si to vypočuť. A predsa sa mi to vracalo: Čo ja s tým?

Okrem toho ešte jedna vec ma primäla k úvahám – asi trikrát som si počas čítania povedala (tak, ako keď človek mávne rukou), nič to, už len dočítam a potom tu mám Ballu.

To je možno trochu širší problém.

Keď som včera v noci publikovala ten ostatný článok, rozoberajúci zanedbané korektúry v Refluxe, zavalila ma vlna ťažoby. Za to, v akom stave tie knihy vychádzajú, za to, že sa tu autori a kritici potľapkávajú po ramenách, a na tie očividne obrovské nedostatky sa nehľadí. Recenzia Matúša Mikšíka na Kompaníkovej Na sútoku v Glosolálii 3/2016? To je facka slovenskej literatúre. A niekto, očividne dokonca zamestnaný v jazykovednom ústave, dostáva zaplatené za korektúry, ktoré vôbec, vôbec neurobí, a ja tu potom sedím a v dobrej vôli to po ňom opravujem – aké smiešne! Darmo, darmo!

Pritom, vráťme sa kúsok, vyšla som na balkón, vzduch mrazil, hovorím si – navážam sa do Hladíka a zaslúži si to, ale treba priznať, že nie je jediný zodpovedný. Dalo by sa o tom diskutovať, ja by som tiež vedela poskytnúť nejeden dobrý argument na obranu autorov, no cítim, že je vo mne hlboko zakorenená predstava spisovateľa ako niekoho, kto dbá na jazyk po všetkých stránkach, kto ho používa uvedomelo, a gramatika? To je úplná samozrejmosť.

„Ako to, že nepočujeme deti?“ strhla sa a s rukami vystrčenými pred seba akoby to boli nejaké násadce na žlté rukavice zo spevnenej gumy, kráčala do spálne.

Chýba čiarka, pravda. Ale aj keby tam bola. Čo to je za strašnú vetu? To je metafora, tie násadce? Toto napíše autorka ovenčená všetkými možnými cenami (a ďalší dvaja ľudia ju na to neupozornia)?

„To nemyslíš vážne, že si im dala 30 eur!“
„Dala som toľko, koľko si vypýtali za tú prácu. Určite som bola jediná, kto im vôbec dal prácu.“
„Evička, plávaj prosím ťa do svojej izby, nech sa na teba dnes už nemusím pozerať.“

Nový realizmus?

Kepplovej sa chvíľami niečo podarí veľmi pekne. Možno ešte odcitujem úryvky z krčmy U Mariána, tam sa dajú nájsť literárne kvalitné momenty. Ale pripadá mi to vlastne veľmi málo. Ak aj vie Kepplová celkom slušne písať (nechávam tu otáznik), má skutočne o čom? Vie si poradiť s témou? To, že vieme písať, ešte neznamená, že by sme určite mali.

Tie reči, v recenziách na jej knihy aj v rozhovoroch s Kepplovou, koľko ľudí sa nachádza v pocitoch jej postáv, pretože tiež žili v zahraničí, prípadne sa tiež snažili po návrate odtiaľ začleniť do svojej zrazu cudzej rodnej dediny, ma nedojímajú. Ak toto berieme ako dôkaz, že ide o dobrú literatúru, potom by sme tam museli prihodiť veľmi, veeeľmi veľa ďalších vecí, pretože veľmi, veeeľmi veľa žien sa trebárs neodškriepiteľne nachádza v románoch Táne Keleovej-Vasilkovej, a to je len jeden príklad, dalo by sa nájsť celé MORE.

Daj mi viac. Daj mi kurva o dosť viac než toto.

Stále sa mi vybavuje Rakúsova poznámka z knihy Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou: „Priemerná báseň, povedal klasik tvrdú pravdu, nestojí na rozdiel od priemerného vedeckého diela za nič.“

Potom si pripomínam, že treba nájsť mieru, nesmiem byť príliš prísna, nemôžem stále čakať ohňostroje, a je v poriadku, keby aj Kepplová bola priemerná, pretože potrebujeme priemer, aby sme na jeho pozadí o to istejšie zachytili nespornú kvalitu. (Prvá myšlienka: Balla. Ale neprikladajme priveľký význam prvým myšlienkam. Ktovie, čo nám podvedomie podsúva! To tu diškurujem sama so sebou, aby som nevyzerala, že príliš adorujem Ballu. Ináč výpovednej sile prvých myšlienok verím.)

Všetko sú to silné slová.
Možno dozrel čas.

Prekvapovalo ma, že Kepplová ešte stále rieši univerzitu a nejaké svoje nezrelé internátne romániky. Ako keby ste stretli starého známeho presne na tom istom mieste ako pred piatimi rokmi. A videli, že sa ešte stále snaží zaviazať si šnúrky. Na topánkach, ktoré nevychodil, lebo sa za tých päť rokov vôbec nikam nepohol. Ale dobre, povedzme, že máme všetci svoje témy, ktorých sa držíme; a dej sa potom vrátil domov, takže miesto života v zahraničí sa nám tu dostáva do popredia pokus o zaradenie sa po návrate.

Kepplová v jednom staršom rozhovore na otázku o autenticite zaznamenaných zážitkov odpovedá, že čitateľ by nemal vyzvedať, či je kniha autobiografická („je slušné nepátrať po tom“), veď napokon, čo je pravda v literatúre? Rozumiem. Na druhej strane, pýtať sa nemusím, aj tak vidím, že úplná fikcia to rozhodne nie je. (Vráťte sa k tomu krátkemu dialógu hore.) A keď som si dnes ráno prečítala tri novinové rozhovory s Kepplovou (z rokov 2011, 2014 a 2016), dozvedela som sa úplne to isté ako z Refluxu, akurát ma to nestihlo začať nudiť a bolo to omnoho lepšie zredigované. Mám skrátka pocit, že som za desať minút dostala to isté, čo mi predtým servírovala na 240 stranách.

Krivdím?
Aspoň som upozornila, že budem subjektívna.

Možno mám trochu problém s tým, čo sama spomenula, že jej ktosi vytýkal – nízka miera beletrizácie. Často mi to pripadalo ako hrubý zápis jej príhod a zážitkov. Zhoršuje sa to v poslednej tretine. Prečo zhoršuje? Pretože toto pre mňa nie je (dobrá) literatúra. Nemá to štýl. Kepplová mohla byť vecná, mohla sa rozhodnúť pre takmer dokumentárnu polohu, ale to neurobila. Nerozhodla sa pre nič. Možno sa nad tým ani nepozastavila.

Teraz som ostrá.
Dobre.
Pripomeňme si, že čítať sa to rozhodne dá, a navyše kritika knihu oceňuje, dokonca bola nominovaná na najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie (nebudem to komentovať), a mnoho čitateľov v príbehu rozoznáva vlastné osudy, kniha ich teší, je to super.

A ja som nezamestnaná, sedím tu v špinavom župane, v tvári celá šedá, možno o tom viem hovno.

A nie je to vtipné.

„Divinu si dáš? Majú sezónu!“ sedeli u Mariána, no ako mama prezradila, naklonená ponad stôl tak, že krížik na retiazke sa jej kúpal v riedkej šošovici, všetci to tu od začiatku volali U Mafiána. Očami šibla na stranu a ukázala do rohu miestnosti, kde blikal jediný automat, zakrytý dečkou, zaťaženou vázou s umelými kvetmi. Do tlačidiel udieral sám Marián a pri pohľade na otáčajúce sa ovocie volal Do piči, do piči!

Toto sa mi trebárs veľmi páči.
Možno je Kepplová najlepšia, keď sa nesnaží nič zásadné povedať.
Jej táranie o Afrike, to je facepalm, baby, a tá epizódka na posledných stranách, kde sa hrdinka tak strašne urazí pre poznámku nejakého sandálového Čecha, ale no tak! Lopatu do ruky ti treba, povedala by moja babka, prestaneš riešiť chujoviny. Keď sme pri tom, postava babky je výborná, škoda, že nedostala viac priestoru. Okrem nej sa mi páčila Hanusová. Najmä v začiatkoch, kým ešte sedela v škole a fotila. Aj Fero je dobrý. Ako som povedala, čítať sa to dá.

Možno by sa môj problém dal nazvať koncepčným. Áno, zrazu mi to prichodí presné.

Odcitujme si ešte jednu hrdinkinu úvahu zo strany 122:

Chcela mu povedať, že nad tým premýšľala a myslí si, že totálny román nemôže existovať tak, ako postihnutie reality tak, ako si to predstavovalo hnutie realistov, bol zlý vtip v rozpore s logikou. Postihnúť všetko znamená zdvojiť súcno a to je možné akurát tak u Harryho Pottera! Naopak veľké rozprávanie o dnešku je podľa nej charakterizované odmlkami, nenadväznosťou, neúplnosťou. Čo ešte neznamená, ako to tvrdili prívrženci postmodernizmu, že celok nie je možný, že sa musíme uspokojiť s odrezkami, fragmentmi, ktoré do seba nezapadajú. Je to skôr ako krabica s nekompletným puzzle. Tešila sa, ako mu povie aj tento postreh a veľmi, veľmi, veľmi si želala, aby sa zasmial.

Neodpustím si – redaktorovi na začiatku toho odstavca vôbec nič neprekážalo?

Záverom autorka naznačuje, že to možno hrdinka myslela ako vtip. Pevne verím. Ale ani tak sa nesmejem. V rozpore s logikou to nebolo preto, že postihnúť všetko znamená zdvojiť súcno, ale preto, že postihnúť všetko nie je možné. Pripadá mi to zrazu také banálne, že som iste niečomu neporozumela. Ale azda je nás viac. Skrátka, literatúra je výber. Opíšem svojho rozrušeného hrdinu, ako sa ráno cez telefón dozvedá nepríjemné správy. Môžem opísať jeho prst, ktorým bezmyšlienkovito navíja šnúru (pekný oldskuul, čo, ale spomenula som si na Giordana), alebo tapetu, ktorú odškerí nechtom, alebo sa na ňu iba díva, ako keby ju nikdy predtým nevidel – alebo sa vykašlem na okolie a rovno hovorím, že mu srdce náhle tĺklo ako zjašené, že čelo sa mu zrosilo, žalúdok stiahol, alebo ešte viac polopate: že bol nervózny. Alebo vôbec nepopíšem tohto človeka, ale niekoho úplne iného.

Výber. Rozumieme si?
Aká zdvojená realita?
Ani fotka nezachytí všetko, na tom už sa predsa umelecká kritika dávno zhodla.
Čo riešime?
Asi som to nepochopila.
V každom prípade som si ešte spomenula na Macsovszkého Tantalópolis, kde s takou láskou rozoberá Szentkuthyho a jeho pokus napísať román, ktorý by zahŕňal aj všetko, čo vzniku románu predchádza. Úplne EPICKÉ, ty kokos. Prečítajte si to. Omnoho lepšie než takéto nedovarené filozofovanie, ktoré si pre istotu v poslednom riadku sám zhodím veľkým smiechom, lebo si nie som celkom istý, že to, čo tu rozoberám, má hlavu a pätu.

Ide mi však najmä o toto:
Naopak veľké rozprávanie o dnešku je podľa nej charakterizované odmlkami, nenadväznosťou, neúplnosťou.
Prvá myšlienka: to je forma.
Čo ma je to po tom?
Veľké rozprávanie o dnešku je podľa mňa charakterizované hlavne tým, že človek kurva fakt má čo povedať. Nestačí mi slohová práca o zážitkoch z prázdnin a o zážitkoch z návratu prázdnin. Chcem niečo viac. Som nešťastný čitateľ. Milujem knihy, prečo mi literatúra mojej vlastnej krajiny nič nedáva?

(Ale dáva, dáva – ale prečo nikto z mojej generácie?)

Dobre, upokojme sa.

Všetko je mi to akosi ľúto, nesmierne ľúto.
Kúpila som si tri knihy súčasných českých autorov, že sa pozriem, či aj u nich je to také.

Čo dodať?
Po grafickej stránke je kniha pekne riešená, mne sa tieto močiarne farby nepáčia, ale to už je fakt jedine môj problém, a vo všeobecnosti je to skrátka dobre urobené. V každom prípade v texte na zadnej strane obálky chýba čiarka. Jediná méta, na ktorú si zatiaľ slovenská literatúra nesiahla, je chyba priamo v názve. Čakám. Lebo iste aj to príde.

Keby ste aj po dočítaní tohto článku mali záujem zadarmo získať knihu Reflux, píšte, pošlem. Na požiadanie môžem vygumovať svoje veľmi jemné ceruzkové poznámky. Alebo nechať.

A ja sa idem odmeniť Ballom a jeho Veľkou láskou.