O rybe a splašenom koni pre tých, ktorí nestíhajú.

Uvedomujete si pri odosielaní mailov v aute, či vo výťahu, o koľko sa zvýšila produktivita práce a objem informácii oproti dobe, keď musel človek prísť do firmy, napísal na písacom stroji pár listov, odniesol ich na poštu a čakal, kým to na druhom konci krajiny niekto otvorí, prečíta a zase pošle odpoveď? Nestačí to? Podľa mňa až až.  Informácie, úkony, tempo splašeného koňa.

Veď kedy ste naposledy odpovedali na otázku: „Ako sa máš? “ inak ako :“ Nestíham.“

Nestíham.

Umrel mi  teraz mladý priateľ. Som zúfalá. Príliš veľa pracoval. Ale aj ja som workoholik. Teda možno som bola. Pred rokom som si sľúbila, že povolím. Lebo  ja už nechcem odpovedať: „ Nestíham.“ Ale „ Dobre. V pohode.“ Nedá sa to vždy dodržať. Ani ja to neviem. Je to ako snaha schudnúť. Striedmo, striedmo a potom o polnoci nutela prstom rovno do úst.  Veď nápadov je toľko! Lenže teraz som dvakrát kvôli práci prechodila chorobu a robila a cestovala do noci vo veľkom strese, až si telo povedalo dosť a ležím už šiesty deň, ani sa neviem pohnúť.  Idem to opäť skúsiť tak normálne. „Dobre a v pohode.“

Chcem pomôcť.

A viete, čo mi ešte tieto dni chodí po rozume? Veľa ľudí chce v tom strese a konzume dnes vykonať ešte niečo šľachetné. „ Ak bude potrebné pomôcť, pomôžem.“ A potom, keď je potrebné pomôcť, tak neodpovedajú na mail  a ospravedlňujú sa, že nestíhajú, lebo toto a tamto. Lenže pomôcť sa nedá v spánku,   ale je potrebné pomoci aj venovať čas a možno si stanoviť priority od začiatku. Tak nebude nikto v strese.

Jasné, prídem!

Toto sa mi zdá tiež dôležité:  netreba sa prisľúbiť všade, ale stačí kľudne  povedať: „ Nie, lebo rodina. Nie, lebo zdravie.  Nie, nevládzem. “ Aj to sme sa odnaučili. Ale veď to nie je hanba.  A je to pritom oveľa lepšie, ako sa sľúbiť a zase nech nás potom človek naháňa stokrát, alebo je partner/ka v depke a deti zabúdajú, ako vyzeráme.

Peniaze

Jáj, no a peniaze. Tak teda polovicu tých vystresovaných peňazí aj tak potom necháme  v lekárni, alebo minieme na to, aby sme sa aspoň na chvíľu ukľudnili a dostali do normálu.

Tento poznáte?

Chytí domorodec na ostrove rybu. Dovolenkár sa ho pýta: „prečo ju nepredáš?“

No a prečo by som mal?

Lebo by si zarobil na väčšiu sieť.

A na čo by mi bola?

Aby si chytil viac rýb.

A načo by mi boli?

No tie by si predal a kúpil by si si väčší čln.

A načo?

Aby si chytil viac rýb, tie by si predal a kúpil by si si loď.

A  načo?

No lebo potom by si si najal ľudí a chytili by ste veľmi veľa rýb. Tie by ste predali a kúpil by si si celú flotilu.

A načo?

Potom by ste vyvážali ryby do celého sveta a zarobil by si veľa peňazí a bol by si boháč.

A načo?

Veď potom by si si mohol kúpiť dovolenku na tomto krásnom ostrove a pár dní tu len takto ako ja obyčajne žiť.

…

Milujem svoju prácu.

Milujeme. Veď aj ten stres je radosť a adrenalín. To iste. Ale povedzme si úprimne, koľkokrát sme už cítili, že toto nám nijako dobre nerobí. A  nerobíme málo, keď odpovedáme maily ešte aj na záchode, namiesto, aby sme čakali na balkóne poštového holuba?

Bojím, bojím.

Môže sa stať, že príde niekto lepší, konkurencia nespí… S tým sa ťažko zmierujeme. Lenže možno teraz on nevidel svoje deti poriadne už mesiace, alebo už ju čakajú kufre pred dverami bytu, či rezervačka na ARE. Nie je lepšie byť živý druhý, ako mŕtvy prvý?

Viete, toto píšem aj pre seba. Lebo sa hovorí, že ak chcete naozaj splniť svoje plány, povedzte o nich druhým. Tak mi to pripomeňte, ak vám poviem  : „Nestíham“ namiesto „ Dobre a v pohode“.  Tak sa práca robí predsa ešte oveľa lepšie. A ja to pripomeniem vám. Lebo nič nezbehne tak rýchlo, ako  život.

Tak ako sa máte?