O solidarite

V mori tragických správ o udalostiach posledných desiatok hodín sa môže zdať, že svet ako ho poznáme je tragické miesto, ktoré dokáže byť občas dejiskom veľkého bôľu a utrpenia, ktoré pramení v nespravodlivých tragických udalostiach. Je to neférovým bodnutím do srdci miliónov ľudí, ktorí žijú vyznávajúc rovnaké hodnoty a slobody ako ľudia, ktorí sa stali obeťami Parížskych útokov z 13.novembra. Udalosti, ktoré sa odohrali v piatok v Paríži sú trpkým no dôležitým mementom toho, ako si naša spoločnosť dokáže ceniť hodnoty akými sú sloboda, solidarita a bratstvo. V zatmení žiaľu a tragédie je ťažké hľadať niečo pozitívne, čo by nám dodalo chuť radovať sa a poskytlo pocit bezpečia, obzvlášť pri pocite, že sa podobné útoky môžu stať kdekoľvek a kedykoľvek. Ak sa však človek zamyslí nad reakciou sveta a obrovskému počtu ľudí, ktorí svoju solidaritu a emócie po piatkových udalostiach zdieľali, uvedomí si, že žijeme vo svete, ktorý vie byť okrem nenávisti a teroru plný lásky a súcitu.

V sobotu ráno, tesne po útokoch na Paríž som sa vybral vlakom do upršaného Londýna, v ktorom bola atmosféra rovnako pochmúrna ako v mestách po celej Európe. Hneď po prvých krokoch cez mesto som zaregistroval viacero výkladov, v ktorých mali obchody vystavené Francúzke vlajky na znak solidarity. Malé gestá, ktoré odzrkadľujú solidaritu dnešnej západnej spoločnosti boli okrem toho plné sociálne siete. Nedalo sa im uniknúť. Profilové fotky, videá, piesne a vyjadrenia od známych či neznámych ľudí. Londýn bol kvôli obavám o podobné útoky plné policajtov a hliadok, ktoré ubezpečovali ľudí, že je v meste všetko v poriadku. Ľudia spolu v hromadnej doprave odsudzovali piatkové činy terorizmu a do rečí sa pridávali náhodní spolu sediaci.

Večer som sa vybral na Trafalgar Square na zhromaždenie za solidaritu s Francúzom, na ktorom sa zúčastnilo zopár tisíc ľudí. Podobné zhromaždenia sa konali po takmer všetkých veľkých aj malých mestách v Európe, Amerike a možno aj ďalej. Stálo sa v tichosti pokým sa nezačala spievať Francúzka hymna, po nej nastala ďalšia odmlka. Na jednom z najrušnejších námestí v Londýne bolo takmer sureálne ticho, občas nepatrná konverzácia alebo nárek, všetko akoby som sedel v kinosále pred začiatkom filmu. To všetko v hlavnom meste krajiny, ktorá sa vzájomne s Francúzskom počas histórie viac neznášala, ako rešpektovala. Vybral som sa večer domov a vnútro mi napĺňal iracionálny pocit vďaky za to, že žijem v spoločnosti, ktorá vie takto citeľne súcitiť s tými, ktorí to potrebujú a ktorí si to v tejto chvíli zaslúžia.

Francúzky parlament sa prvý krát od konca svetovej vojny spojil v spoločný spev národnej hymny, policajné oddiely z celého sveta posielali francúzskej národnej polícií gestá solidarity. Budovy metropol po celom svete sa vyfarbili na Francúzku trikolóru. Paríž a Francúzsko plakali a s nimi aj celý svet. Ľudia často hovoria o našom svete ako o zlom a tragickom. Aj napriek piatkovým, tragickým udalostiam sa ukázalo, že svet vie ešte vždy byť solidárne miesto plné dobrých ľudí.

Tento víkend sa mi vybavila spomienka na môj obľúbený film, spielbergovú klasiku – Saving Private Ryan (Zachranťe Vojaka Ryana), ktorého posledné scény mnou rezonovali aj v zrkadle piatkových udalostí. Kapitán Miller pred smrťou zašepkal zachránenému vojakovi Ryanovi iba dve slová – „Earn this“ (Zaslúž si to).

Ak existuje niečo pozitívne, čo si z tohto smutného víkendu môže jednotlivec zobrať, je to vedomie, že žijeme vo svete, v spoločnosti a v krajine, v ktorých môžeme žiť slobodne a šťastne v pravom význame národného motta Francúzskej republiky, demokracie, ktorá šla dlhé roky príkladom mnohým iným vrátane nás, t.j – Liberté, égalité, fraternité (Sloboda, Rovnosť, Bratstvo). Vo svete kde sa za tieto hodnoty občas platí krutá daň existujú národy a ľudia, ktorí spolu súcitia, prejavujú si solidaritu a preciťujú žiaľ jeden druhého. Je to svet v ktorom žijeme a ktorý si treba zaslúžiť. 129 nevinných obetí zaň zaplatilo svojím životom v piatok a jediný spôsob, ako dať ich nezmyselnej smrti zmysel je žiť naplno a ctiť si tieto princípy rovnako ako všetci tí, čo za ne bojujú a umierajú.

14. Novembra sa po celom svete organizovali spontánne zhromaždenia na solidaritu s obeťami útokov v Paríži.