O teroristoch, Ficovi a strachu
Keď som rozmýšľal nad tým, čo povedať 17. novembra na námestí SNP, kde sme sa, ako každý rok, chystali pripomenúť si November 89, napadalo mi veľa vecí. Ale potom prišiel ten piatok. Paríž, bomby, strieľanie a nevinné obete. A mne postupne došlo, čo je treba na oslave Novembra 89 povedať.
Teroristom ide v podstate o jednu vec – vyvolať v nás čo najväčší strach. Strach žiť svoj život v slobode a tak, ako to chceme. Strach z každého, kto vyzerá čo i len trochu inak. Strach z utečencov, ktorí sú priamym dôsledkom režimu, ktorý terorizmus v Európe organizuje a cez svojich ľudí aj pácha.
Strach je vo svojej podstate nepriateľom slobody. Kto je naozaj slobodný, veľmi ťažko prepadne strachu. A pre autoritárske režimy, či už islamistické, nacistické, putinovské, či komunistické sú najväčším nepriateľom slobodní a kriticky uvažujúci ľudia. Preto im všetky autoritárske režimy idú po krku, preto majú stále snahu vytvárať pocit strachu, vytvárať obraz verejného nepriateľa, proti ktorému treba bojovať.
Keď som sa z tohto uhla pohľadu zamyslel nad tým, ako premiér tejto krajiny bezprecedentne a hanebne pošliapal ústavu, na ktorú prisahal, neprekvapilo ma to. Medzi ním a teroristami nie je takmer žiadny rozdiel. Už vyše pol roka straší občanov Slovenska utečencami. Vytvára dojem, že čelíme obrovskej hrozbe a on jediný nás dokáže ochrániť. Nie je mu hanba ani na pietnej spomienke strašiť a ukazovať ramená, pretože možnosť bezostyšne kradnúť ďalšie štyri roky mu za to stojí.
Európa je vo vojne. A je v nej už nejaký čas. Iba nám to politici, ktorí vedú Európu, nechceli povedať, pretože sami odmietali uveriť, že tomu tak je. V časoch vojny je veľmi dôležité, akých lídrov si ľudia vyberú aby ich viedli cez neisté a nebezpečné časy. Buď si vyberú tých, čo im budú donekonečna sľubovať bezpečie aj tam, kde sa v žiadnom prípade zaručiť nedá, alebo si nájdu takých, ktorí sa nebudú báť im povedať, že časť zodpovednosti za vlastnú bezpečnosť nesú aj oni sami. Buď si vyberú tých, ktorí pod zámienkou ochrany začnú okliešťovať základné ľudské práva a slobody, alebo nájdu takých, ktorí napriek ohrozeniu a nutnosti podnikať niekedy aj nepopulárne opatrenia, budú ctiť zákony a práva každého občana, ale aj každej ľudskej bytosti.
Nie je ťažké byť hrdinom, keď o nič nejde. Skutočne si ale niekto myslí, že súčasný premiér a jeho 40, či 400 zbojníkov sú schopní viesť štát v časoch, ako sú tieto? Že im ide aj o niečo iné, ako o trvalé rabovanie a vykrádanie tohto štátu a že nebudú prví, kto vytiahnu bielu vlajku a pod zámienkou „ochrany“, odovzdajú našu slobodu komukoľvek, kto na nich trochu zvýši hlas?
Slobodu sme v Novembri 89 získali pomerne ľahko. Odvahou niekoľkých desiatok sa podarilo oslobodiť milióny. Možno teraz nastáva doba, kedy budeme musieť ukázať, že si svoju slobodu naozaj zaslúžime a že nás žiadny populista v čiernej košeli nepredá za 30 strieborných.
Je to na nás.
