Denník N

O terorizme

Jazyk je základom ľudského života, spoločnosti a môže byť tiež jednou z najväčších zbraní, a ak máte potrebné zdroje a viete rozhodnúť, ako sa ľudia o čom rozprávajú, aké pojmy používate, viete aj rozhodnúť o tom, ako rozmýšľajú. Jazyk je praktické vedomie, existujúce len v spoločnosti a len vtedy, ak existuje aj pre druhého.

Pokračovanie článku O americkom imperializme, link: https://dennikn.sk/blog/o-americkom-imperializme/

„Mier“

Ako sa ukázalo už pri sledovaní porušovania ľudských práv, kde v diplomatických kábloch neboli metódy ako bitie, vyhrážanie sa rodinným príslušníkom, znásilnenie, water-boarding, strappado nazvané mučením, ale „zneužitím“ a „zlým zaobchádzaním“ (04AMMAN3388), sila definície a jazyku spojeného s organizáciou, ktorý tento jazyk dokáže preložiť do akcií, je častokrát efektívnejšia než klasická propaganda a vojna. Žiadne iné slovo toto lepšie ukazuje ako slovo „terorista“. Ako mnohé iné slová, ktoré sú používané k boju proti nepriateľom, ktorý by inak mohol byť považované ako porušovanie zákonov a princípov, aj toto slovo nemá jasnú definíciu a práve preto je tak vhodné k použitiu voči hoci komu, kto je usúdený byť nebezpečný. V čase, keď slovo „teroristi“ sú používané diktátormi ako Erdogan k tomu, legimitizovať svoju dekonštrukciu ústavy a akýchkoľvek demokratických inštitúcií a opozície a Assadom, ktorý takto nazýva všetkých rebelov, nie je prekvapivé, keď viceprezident Joe Biden nazve Wikileaks a Julian Assanga „teroristom“. Smiešne to ale prestane byť, keď si človek uvedomí, že zabiť teroristu je zjavne v dnešnom svete oprávnené, tzv. „extrajudicial killing“ a že terorista nemá právo na žiadne z občianskych a ľudských práv, ktoré užívajú „normálni ľudia“. Ale čo keď aj títo „občania“ sú „teroristickí sympatizanti“? Tak si dávajte pozor na nebo, ale keď to príde, aj tak dron neuvidíte. Zjednodušene povedané by sme sa mohli riadiť troma definicíami terorizmu, z toho prvá, tá, ktorej by som sa aj ja priklonil, hovorí o „pripravenom, politicky motivovanom násilí proti civilným cieľom neštátnymi organizáciami a skupinami alebo agentami v utajení.“ (1) Problém s touto definíciou je, že nezahŕňa väčšinu dnešných insurgentných síl vo svete, ktoré sú štátmi USA a jej spojencami označované ako teroristické, ako PKK, FARC a ďalšie. Tiež je problém, že útoky na vojenské ciele neoznačuje ako terorizmus, čo by zahŕňalo aj útok na USS Cole. Ďalšia definícia potom zahŕňa pod terorizmus aj útoky na vojenské ciele, ak s nimi neexistuje stav nepriateľstva. (2) Problém s touto definíciou je, že ešte stále nezahŕňa napríklad irackú insurgenciu počas irackej vojny, ktorá sa zameriavala najmä na okupačné vojská a už spomenuté insurgentné organizácie. Potom ale nasleduje definícia, ktorá vytvára ďalší problém. „kalkulované použitie násilia alebo hrozby násilia k dosiahnutia cieľov, ktoré sú politické, náboženské či ideologické… ako zastrašovanie, donucovanie či vytváranie strachu.“ (3) Tu sa ukazuje, že terorizmus zrazu zahŕňa aj menšie trestné činy než masovú vraždu či vôbec vraždu a je to už len vyhrážka, a s touto definíciou možno aj činy konvenčných vojsk a akcie ministerstva zahraničných vecí v minulom článku označiť ako terorizmus. Ak sa človek pozrie na tie prípady, kedy a ako je používaný pojem „terorista“ a „terorizmus“ v akciách štátnych orgánov USA, zistí, že sa práve neriadi žiadnymi definíciami, ale že to je práve pojem, ktorý je používaný ako označenie, ktoré určuje, či je niekto určený ako cieľ a dostatočne nebezpečný a teda či má byť zabitý. Viac než že bojuje proti terorizmu, „teroristov“ vytvára, tým, že každého, kto je zabitý, ako „teroristu“ označí. V praxi toto označenie práveže korešponduje len jednému objektívnemu kritériu, tzv. „military-age men“, čiže všetci muži, ktorí sú v určitom veku, sú potenciálni teroristi, čiže prakticky je to vojna proti všetkým, pretože v arabskom svete typicky bojujú len muži. Iraq War Logs a Afghan War Diary, zbierka armádnych správ uverejnených od Wikileaks, ukazujú, že civilisti boli vedomé ciele operácií, že častokrát boli vojaci nariadení prve strieľať a potom sa pozerať, a že po skutku bolo rutinné, tieto obete označiť za „insurgentov“ alebo „teroristov“. Všetkých mužov vo vojenskom veku klasifikuje ako „combatants“ a ako civilné obete ich klasifikuje až vtedy, keď je posmrtne preukázaná ich nevina (4). V týchto zónach teda efektívne vládne prezumpcia viny, totálna vojna proti všetkým. Logika, s ktorou sú tieto útoky častokrát vedené, je veľmi podobná tej Usáma bin Ládina, ktorý ohľadom 11.septembra tvrdil, že nemali úmysel „zabiť deti, mali v úmysle zničiť najväčšiu vojenskú silu na svete.“ Tým, že USA efektívne väčšinu mužov kategorizuje ako „combatants“ či „insurgents“, vedie teroristickú vojnu proti obyvateľstvu v jednotlivých krajinách.

Podobne za dnešnú situáciu sektárskej vojny v Iraku nesú USA určitú zodpovednosť, tým, že v roku 2005 Bushova administratíva v ťažkej vojenskej situácii vyslala do Iraku Johna Negroponteho ako veľvyslanca, ktorý spolu s Jamesom Steelom nasadil v Iraku „death squads“ podobné tým latinskoamerickým v 80. rokoch. Súčasne USA vtedy podporovali šiítskeho premiéra Malikiho a boli si plne vedomí sektárskych rozporov aj vrámci irackej armády (06BAGHDAD4400, 06BAGHDAD1087, 08BAGHDAD2781). Súčasná občianska vojna je podľa viacerých tvrdení len pokračovanie tohto utlačovania medzi Šiítami a Sunnitami, pričom veľká časť začiatočného úspechu Daéšu možno pripísať Sunnitom, ktorý boli dlhodobo nespokojní Malikiho sektárskou vládou.

Káble uverejnené Wikileaks tiež ukazujú, že štátne organizácie USA sa už roky pred rokom 2011 rozhodli pre režimovú zmenu v Sýrii a že pravdepodobne nesú určitú zodpovednosť pre túto občiansku vojnu a dlhotrvajúce utrpenie. Hovoria o tom, nájsť „zraniteľnosti“ v Assadovom režime a znova pokračujú v politike sektárskeho rozdeľovania, tým, že „hrajú na strach Sunnitov o iránskom vplyve“ (06DAMASCUS5399), provokovať režim kritikou od Khaddama, šírením klebiet o puči, podpore násilného protestu Kurdov a PR kampani ohľadom sýrskeho boja proti extrémizmu (09RIYADH346_a). Ďalej hovoria o financovaní opozície piatimi miliónami (06DAMASCUS701) a financovaním televíznej stanice Barada (10DMASCUS106_a).

„Slobodné trhy“

Na prvý pohľad sa zdá byť nepochopiteľné, prečo by všetky tieto úsilia, zdroje a morálnej flexibility boli investované do takých predsavzatí ako boj proti neexistujúcemu nepriateľovi či dobýjaniu najchudobnejšej zeme na svete. Otázka, či vôbec nejaký racionálny dôvod existuje, či to nie je len výsledkom ľudskej sprostosti, sa ukazuje ako celkom rozumná. V takom kontexte je potom normálne skončiť späť k oficiálnemu vysvetlení, že to je len chybná alebo nešikovná snaha o udržanie a vybudovanie demokratických štruktúr v iných štátoch a šírenie liberálnych hodnôt. Tieto vysvetlenia ale začnú byť menej samozrejmé, keď človek naráža na čudné ideologické opakovanie o „demokratických“ silách, keď si má človek vysvetliť jednoznačne stranícke podporovanie určitých ideológií a keď prichádza na miesta, kde sa ukazuje, ako veľmi sú vzťahy medzi finančnými organizáciami, ako je Svetová banka, MMF a iné, medzi záujmami kapitalistických kruhov, nadnárodných spoločností a ministerstvom zahraničných vecí blízky. Diplomatické káble uverejnené verejnosti Wikileaksom ukazujú, ako ministerstvo opakovane lobovalo pre predaj civilných lietadiel US-americkej firmy Boeing Saudskej Arábii (06RIYADH234), Turecku (10ANKARA74), Bahrainu (08MANAMA47) a Nemecku, oproti konkurencii Airbusu (06MUNICH437). Tiež lobovalo Bulharsko pre kúpu amerických stíhačiek (07SOFIA1271). Káble tiež ukazujú snahu lobovať proti zákazu GMO produktov v Európe, v Maďarsku (09BUDAPEST210), v Rumunsku (08BUCHAREST112), v Poľsku (06WARSAW1412) a vo Francúzsku (07PARIS4723_a).

bretton_woods_1020
Konferencia v Bretton Woods

Približne od roku 1970, keďa sa začala končiť povojnová éra demografického a hospodárskeho raste v západnom svete, začalo dochádzať k dekonštrukcii povojnového modelu liberálneho vedenia hospodárstva a deregulácii finančného trhu a obchodu. Bretton Woods systém a zlatý štandard, ktorý viazal dolár a medzinárodné mená bol nahradený Volcker Shockom, dereguláciou Wall Streetu a „slobodnými trhmi“. Ako aj predtým, aj teraz, avšak tieto systémy nevznikli z ničoho a nie „slobodne“, ale koordinovaným úsilím štátneho aparátu spolu s Medzinárodným menovým fondom, ktoré tieto pravidlá mali nanucovať postupne po celom svete. „Structural adjustment“, WTO a šokové terapie boli aplikované postupne po celom treťom svete a bývalom Východnom bloku. Medzinárodný menový fond v tomto ohľade hrala dodnes hrá zásadnú úlohu, tým, že podporu vo forme pôžičiek podmieňala klasickým receptom neoliberálnych riešení: zníženie subvencií, škrty v rozpočtoch, zrušenie kontrol v obchode, kapitáli, cenách a privatizácii. Postupne desiatky krajín padli do dlhovej pasce, kedy si boli stále nutné viac požičiavať so stále väčšími ústupkami a stále viac a viac sa stávali závislé na „slobodnom trhu“. Cieľom tejto politiky nebolo tieto krajiny dostať z nejakej zlej situácie, veď tieto opatrenie častejšie spôsobili nárast chudoby, nerovnosti, chorôb a zníženie životnej úrovne, ale tieto krajiny otvoriť americkému veľkokapitálu a tak otvoriť priestor pre väčšie rendity a postupne tieto krajiny spraviť na tomto systéme závislé. To, že tieto opatrenia možno len cynicky nazývať „slobodný obchod“, sa ukazuje v tom, že častokrát boli dosiahnuté nátlakom, vydieraním a že od začiatku boli potom domáce trhy vystavené nemožnej konkurencii voči monopolom, subvenciovaným tovarom a nadnárodným spoločnostiam. Viac než čokoľvek iné by bolo správne toto nazvať neslobodným nerovným trhom. Ako poznamenal Marx už pred viac ako jeden a pol storočím, kde neuspejú pušky, tam uspeje delostrelectvo nízkych cien tovarov. Kde neuspela najsilnejšia armáda vo svete, vo Vietname, tam uspel medzinárodný poriadok svetového kapitalizmu spolu s Medzinárodným menovým fondom a donútil ju k tomu stať sa v podstate kapitalistickou krajinou závislou na zahraničnom obchode pod kontrolou USA. Pokračovanie tejto politiky vidno aj po veľkej hospodárskej kríze, ktorá bola práve spôsobená týmto konaním a ktorá neviedla skoro k žiadnemu posilneniu regulácie, práve naopak v posledných rokoch bolo možné vidieť bezprecedentný pokus o rozšírenie tohto „slobodného trhu“ prostredníctvom TTIP, TPP, TISA a CETA. Tieto dohody napriek ich označeniu nie sú o voľnom obchode a vo veľkej miere nie sú ani o obchode, ale o majetkových právach. Majú za účel garantovať monopolné postavenie a posilniť ochranu intelektuálneho vlastníctva nadnárodných spoločností, veľkokapitálu, ktoré sieť štátnych organizácií USA tak poslušne ochraňuje. Vo svojej podstate predstavujú, ako Wikileaks správne poznamenáva, modernú formu ohradenia, paralelnej k ohraďovaniu predtým spoločnej zeme v Anglicku v 16. až 18. storočí, čiže násilnému vytváraniu súkromného vlastníctva, ktoré neskôr viedlo a bolo jedným z predpokladov k vzniku industriálneho kapitalizmu a primitívnej akumulácie. Za účel majú prípravu k budúcej forme kapitalizmu či triednej spoločnosti, v ktorej väčšina kapitáluových výmien, investície a príjmov bude vychádzať z intelektuálneho vlastníctva. Tiež ukazujú vo svetle takmer univerzálneho odmietania týchto dohôd v prieskumoch verejnej mienky a vo voľbách, že štátne štruktúry v dnešnom svete z veľkej časti spája ignorancia demokracie a odhodlanie, presadiť si svoje napriek akýmkoľvek prekážok. Či im to prejde, to sa ukáže len na nás.

Zdroje:

The Wikileaks Files. The World according to US Empire, Verso Books, 2016

(1) 22 US Code 2656f, Cornell University Law School

(2) The Routledge Handbook of Terrorism, New York, Routledge, 2011, s. 46

(3) Steve Best: Defining Terrorism, Animal Liberaton Philosophy, Policy Journal, 2:1, 2004

(4) http://www.nytimes.com/2012/05/29/world/obamas-leadership-in-war-on-al-qaeda.html

Teraz najčítanejšie