O tom ako som skladal skúšku na americké občianstvo, ale hlavne o inom.

V 81-om som emigroval z Československa.  Tak ako to bolo vtedy zvykom, požiadal som si o výjazdovú doložku do Juhoslávie. (Pre tých novšie narodených, výjazdová doložka bol papier ktorý ste museli dostať od polície, aby Vás pustili cez hranicu do hocijakej krajiny, ktorá netancovala tak ako Moskva pískala.  Juhoslávia bola jednou z nich.)  V dnešnom Slovinsku som potom “preskočil plot” do Talianska.  Nazývať to ale plotom je značne zveličené, v skutku to bol len jeden drôt v kukuričnom poli vo výške pupku a miesto preskočenia som ho podliezol.  Vôbec sa to nepodobalo plotu, ktorý bol v tých časoch medzi Slovenskom a Rakúskom; v Juhoslávii ten drôt tuším ani nikto nestrážil.

Nasledujúce ráno som ako bežný turista nastúpil na vlak do Benátok.  Nikde ani známky, že by po mne bolo celoštátne pátranie a tak som si prezrel Benátky a poslal rozlúčkovú pohľadnicu priateľke.  Vedel som, že niekde by som mal požiadať o azyl, ale nevedel som kde.  Doma som počul že o azyl sa žiada v Rakúsku (internet ešte nebol a na polícii v Bratislave som sa na to radšej nepýtal.)  Nuž, keď to “preskakovanie plotu” bolo také jednoduché ako som zistil, hopsa hejsa do Rakúska.  Zase som nastúpil na vlak a odviezol som sa k Rakúskej hranici v Alpách, kde som sa lesom vybral smerom na sever.  Kedy presne som sa dostal do Rakúska ani neviem, lebo tam nemali ani len ten drôt.  Niekde v diaľke som ale počul štekať psi, a že aby ma nenašli, preventívne som skočil do potoka a do najbližšej dediny som sa brodil potokom.  Že to bola rakúska dedina som poznal hneď podľa toho, ako bolo všetko pekne upravené; na Talianskej strane to vyzeralo úplne inak.

Ani v Rakúsku po mne ale nikto nepátral a tak som sa po pár dňoch stanovania na krásnej alpskej lúke vybral stopom do Klagenfurtu.  Tam som policajta na križovatke požiadal o azyl.  Ten na mňa nechápavo kukal, bolo to asi hodne ponad jeho rang, vysvetlil mi ale kde je policajné riaditeľstvo a že nech sa idem popýtať tam, on musí riadiť križovatku.  Tam už našťastie vedeli čo to azyl je.  Keďže mi ale moc nerozumeli (a ani ja im), zavolali tlmočníka, nejakého Slovinca.  Tomu som teda povedal, že chcem “ekonomický azyl”.  On na to, že taký nie je, a ja zas, že ako to, počul som že kopa Slovákov ho v Rakúsku dostala.  On, že žiadať môžem len o politický azyl.  To som ale nechcel aby sa to náhodou nedopočuli súdruhovia na Slovensku a neprenasledovali preto moju rodinu.  On ale trval na tom, že existuje iba politický azyl a že buď požiadam o ten, alebo nech idem späť.  No to v žiadnom prípade, tak reku, dobre.

Následne začalo vypočúvanie, ako som sa dostal až na policajne riaditeľstvo v Klagenfurte, prečo nemám v pase vstupnú pečiatku a prečo je na prvej strane môjho pasu, na mieste kde bola pečiatka “Platný len pre Juhosláviu” (iba v Slovenčine, akoby tomu mali všetci na svete rozumieť), fľak od rozliatej kávy. Tak som mu všetko povysvetľoval.  Ten pár krát len pokrútil hlavou, vysvetlil mi, že medzinárodný zákon vyžaduje požiadať o azyl v prvej krajine, do ktorej prídem a teda by ma mali vrátiť do Talianska.  Bol to ale slušný človek a všetko poprekladal tak, aby zákonu nebolo ublížené a ja som mohol zostať v Rakúsku.  O rok neskôr som aj skutočne dostal azyl a povolenie na trvalý pobyt.

Ja som ale chcel za more. Teda, pôvodne najprv do Marseille, lebo vo filme Francúzka spojka to vyzeralo omnoho lepšie ako New York.  (Nesmejte sa, bol som mladý a hlúpy; teraz už mladý nie som.) Tam ale emigrantov nebrali a tak som požiadal o emigračné vízum do Kanady.  Kanaďania sú však notoricky pomalí s udeľovaním víz.  Počas vyše ročného čakania v krásnom horskom Rakúskom penzióne, na účet OSN, som spoznal peknú Poľku ktorá chcela isť do USA.  (Utečencov z Poľska bolo vtedy v Rakúsku tak veľa že utečenecký tábor v Traiskirchene nestačil, tak preto ten penzión.) Tak som si tiež požiadal o vízum do USA.  O 6 týždňov neskôr som dostal obe takmer súčasne.  To som bol na Kanaďanov už ale nahnevaný a tak som sa rozhodol pre USA (dnes poviem našťastie).  Koncom 82-druhého roku som teda vystúpil na letisku v Los Angeles a o 5 rokov neskôr som mal nárok na občianstvo, čo ma dostáva k podstate tohto článku.

Keď ste v USA 5 rokov legálne (teraz je to tuším už 7), Američania veľké caviky s udelením občianstva nerobia.  Musíte spraviť len skúšku preukazujúcu že ovládate angličtinu, americkú históriu a politiku natoľko aby bolo vidieť že si americké občianstvo ceníte a zaslúžite.  Pošlú Vám preto takú brožúrku, možno 20 strán, z ktorej sa to môžete naučiť, a pozvánku na pohovor.  Počas pohovoru zhruba o mesiac neskôr ma imigračná úradníčka asi 20 minút spovedala prečo chcem americké občianstvo a čo viem o USA.  Asi som prešiel, lebo o zhruba ďalší mesiac som dostal pozvánku isť si po občianstvo na súd.  Tam bola taká slávnostná ceremónia na ktorej asi 200 takých ako ja spoločne prisahalo pred federálnym sudcom vernosť USA a že budeme chrániť americkú ústavu, na čo nás po jednom predvolávali a udeľovali nám certifikát že sme Americký občania.  Také isté ako vysokoškolské promócie, len bez tých bakalárskych širákov.

Rodení Američania, verte alebo nie, sa na školách tiež učia občiansku výchovu, samozrejme inú ako sme sa učili my. Základy si však asi každý Američan pamätá.  Američania sú hrdý že ich “forefathers” si vybojovali nezávislosť vo vojne s Anglickom.  Skoro každý Američan pozná deklaráciu nezávislosti a aspoň princípy ústavy ktorá je, čuduj sa svet, po 228 rokoch ešte stále ta istá (aj keď s dodatkami).  No a každý vzdelaný Američan vie, že vláda bola zakladateľmi rozdelená na 3 zložky, administratívnu, legislatívnu a súdnu, tak aby medzi nimi existoval balans a mechanizmy zabraňujúce aby si niektorá zložka uchytila priveľkú moc alebo robila čo chce.  Tvorcovia americkej ústavy toho o zneužívaní moci štátom vedeli veľa a ústavu preto napísali tak, aby tomu čo najlepšie zabránila.  Američania sú od detstva tiež učení, že sloboda a základné práva nie je niečo čo im niekto dal, ale niečo čo si ich predkovia museli vydobiť a oni si ich musia chrániť, pretože vždy sa nájde niekto kto by chcel tieto práva obmedziť pre svoje vlastné záujmy.

Na Slovensku, žiaľ, sa ľudia ale asi spoliehajú že o ich práva sa im postará niekto iný.  V 89-tom si ľudia vraj “vydobili koniec totality”, toto tvrdenie je ale značne prehnané.  Pád totalitných režimov v celom sovietskom bloku spôsobil v prvom rade kolaps sovietskej ekonomiky a predseda sovietskej vlády Gorbačov, ktorý už prakticky nemal inú možnosť len to ukončiť perestrojkou.  Ak to niekto v satelitných krajinách skutočne “vydobil” tak to boli Poliaci, ktorí si o Československej šikovnosti dodnes robia vtip, že to za čo oni museli bojovať 10 rokov, východní Nemci 10 týždňov, Čechoslovákom sa podarilo za 10 dní.

V skutku, v Novembri 89 Slováci len skočili na rozbehnutý vlak a následky toho máme na Slovensku dodnes.  To, že dnes občania už nepotrebujú vycestovaciu doložku do Rakúska a môžu voliť zástupcov do národnej rady z viacerých politických strán má od skoncovania s totalitou ešte veľmi ďaleko.  Slovenskí občania si ešte stále nevydobili právo aby ich dane a národný majetok neboli rozkrádané vľavo aj vpravo, aby justiční činitelia rozkrádačov trestali a nie aby sa na tom sami priživovali, aby sa zákony rešpektovali a aby Slovensko bolo právny štát.  Špeciálne justícia, jedna z troch základných zložiek moci v štáte, je dnes prakticky tá istá ako ešte za totality, ovládaná bývalými komunistami a ich prisluhovačmi.  A súdy sa totalitne dodnes aj správajú.  Vyzerá však, že väčšine ľudí na tom moc nezáleží.

Pred pár dnami som napísal blog “Prečo sú slovenské súdy nefunkčné a čo s tým. ” Prečítalo si ho ani nie tisíc ľudí a do diskusie sa zapojili piati.  Blog “Študujem právo na PEVŠ. Som hlúpa a nevzdelaná?”, v ktorom sa študentka sťažuje, že po jej štyroch rokoch štúdia, PEVŠ stratila akreditáciu a študenti sú označovaní ako nekvalitní, si prečítalo skoro desať tisíc a v diskusii má skoro 100 príspevkov, predpokladám najmä od iných študentov a nedávnych študentov.  Chápem síce rozhorčenie tejto študentky, som ale znechutený že mladí ľudia budú ochotne čítať a diskutovať o malichernostiach dotýkajúcich sa jednotlivcov radšej, ako o vážnych problémoch týkajúcich sa celej spoločnosti.  Študenti by mali v prvom rade  vyžadovať, aby sa svet v ktorom budú žiť zmenil k lepšiemu.  Inde na svete to často aj robia, a to aj za cenu osobných obeti.  Nedá mi nepripomenúť pri tom Tiananmen Square.  Aj v krajine kde žijem, Thajsku, kde teraz panuje vojenská diktatúra, študenti sú jediní, ktorí voči tomu verejne protestujú aj keď vedia že to skončí prinajmenšom nocou strávenou na policajnej stanici, kde budú bití.

Počúvať oproti tomu o problémoch študentky práva, teda budúceho právnika ktorým v prvom rade by malo záležať na tom aby právny systém na Slovensku fungoval, o tom ako sa na ňu ľudia pozerajú pre stratenú akreditáciu školy, mi pripadá ani nie tak hlúpe ako plytké a sebecké.  Nedá mi to nespomenúť si slová prezidenta Kennedyho: “Ask not what your country can do for you – ask what you can do for your country.”  Nepýtaj sa, pekná mladá dáma, ako sa ľudia na teba ako absolventku PEVŠ pozerajú, pýtaj sa ako s vedomosťami, ktoré ti škola dala môžeš pomôcť vylepšiť slovenský právny systém a Slovensko celkovo.   A to by malo platiť aj pre ostatných Slovákov bez ohľadu na to kde a čo študovali.