O triednom šovinizme

Šovinizmus v tomto používaní tohto pojmu označuje presvedčenie o podradenosti alebo nadradenosti určitej skupiny vo vzťahu s inou skupinou. Existuje len ako spoločenský jav, v dvoch smeroch a vo vzťahoch útlaku a/alebo nerovnosti. Zvyčajné používanie pojmov rasizmu, sexizmu a „klasizmu“ pritom nerozlišujú medzi nenávisťou a šovinizmom, nerozlišujú medzi postavením týchto presvedčení a pocitov v týchto vzťahoch, ich postavením v spoločnosti a v prípade „klasizmu“ rovnako neidentifikujú túto nenávisť a šovinizmus ako spoločenský vzťah s dvoma stranami a spôsobený útlakom a nerovnosťou. Iné, ľavicové a krajne ľavicové pojmy rasizmu a sexizmu nimi označujú len vládnucu nenávisť a šovinizmus, len zo strany utlačujúcich skupín, pre praktické dôvody, neignorujúc ich iné strany.

V krátkosti je liberálna kritika utlačovanej vzostupnej triednej nenávisti a triedneho šovinizmu rovnako reakčná kritika ako krajne pravicová kritika rasizmu, sexizmu a inej spoločenskej nenávisti. Mýli si utlačovanú skupinu s utlačujúcou skupinou, aby potom tú druhú vyhlásila ako tú prvú a ako jedinú. Ak je pre týchto kritikov dostatočné kritérium pre triedny šovinizmus vyhlasovanie či úmysel napravenia nerovných triednych vzťahov ich rozpustením, odhaľujú tak jednak svoju zjavnú neschopnosť, túto tému správne popísať a inak svoje vlastné reakčné a triedne šovinistické presvedčenia. Ak je teda pre nich triedny šovinizmus čisto úmysel zrušenia súkromného majetku, ktoré nie je nominálne triedne, ale ľudské právo, priznávajú teda, že ide o triedne právo, ktoré je nezlúčiteľné s princípom rovnosti práv a teda kritizujú rušenie triedneho práva ako „šovinizmus“. Tým, že utlačovaný vzostupný triedny šovinizmus kritizujú ako jediný alebo primárny šovinizmus a nespomínajú alebo popierajú jeho pôvod v existencii triednej spoločnosti a vládnuceho triedneho šovinizmu, jedná sa o rovnako reakčnú kritiku ako krajne pravicovú kritiku rasového šovinizmu, ktorý šovinizmus proti „bielym“ vyhlasuje ako hlavný alebo jediný rasový šovinizmus, ignoruje jeho pôvod v existencii spoločenského rasového útlaku, alebo ako kritiku feminizmu ako sexizmu. Triedne šovinistický je tento pohľad práve preto, pretože aplikuje rôzne pravidlá na rôzne skupiny a implikuje obraz, v ktorom je (vzostupný) triedny šovinizmus „prirodzená“ reakcia nižších tried, ktoré sa snažia vyhovárať na svoju „neschopnosť“. V skutočnosti sa jedná o myšlienku vládnucej triedy, ktorá sa snaží ospravedlňovať svoje vlastné privilegované postavenie v spoločnosti. Toto ospravedlňovanie a táto ideológia nemôže byť iná než triedne šovinistická, ak má spojiť predstavu meritokratickej spoločnosti spolu s liberálnou demokraciou v dnešnom prevedení. Skutočnosti ako chýbajúcu proporcionalitu v tých oblastiach trhovej odmeny založenej na meritokratickom princípe, materiálne výhody vyplývajúce z trhovej fluktuácie, ktoré nemožno chápať ako zaslúžené a skutočnosti porušujúce predstavy o tejto spoločnosti, ako existencia dedičstva a rôznych foriem triednej diskriminácie, musí nahrádzať alebo kompenzovať nejakým systémom, ktorý vysvetľuje existujúce materiálne nerovnosti v spoločnosti. Tieto vysvetlenia v konečnom dôsledku končia pri presvedčení, že utlačovaná trieda je menej schopná, menej pracovitá, menej inteligentná a jej postavenie v spoločnosti je preto zaslúžené. V konečnom dôsledku je táto triedne šovinistická argumentácia identická s rasistickou a sexistickou argumentáciou existujúcich „rasových“ a rodových nerovností.

Samozrejme, triedny šovinizmus proti vládnucej triede je možný a reálny (a nie je oprávnený), napríklad proti inteligencii je dokonca tolerovaný a podporovaný niektorými časťami štátneho aparátu, ale rovnako ako vzostupný rasový a rodový šovinizmus v dnešnej spoločnosti a v dnešných vzťahoch útlaku, v podobe šovinizmu proti buržoázii, nie je dominantný alebo dokonca akceptovaný. Takýto šovinizmus by musel mať vlastnosti ako napríklad nepriznanie rovnakých práv, schopností a vlastností buržoázii ako pracujúcej triede. Snahy o zrušenie triedneho vzťahu sú ale práve naopak snahy o nápravu nerovných vzťahov a ich elimináciu, v línii pozitívnej rodovej a „rasovej“ diskriminácie alebo ako vyrovnávanie vykonanej spoločenskej práce a odmien, šancí a prístupu až po snahy o zrušenie týchto vzťahov inštitucionálnymi zmenami. Špecifický rozdiel medzi inými formami útlaku a tým triednym je, že nie je založené na, alebo výlučne na „vrodenej“ vlastnosti, ale na získanom postavení. To z tohto útlaku robí najviac ideologicky odolný vzťah, pretože ho je možné argumentovať inak ako biologickým determinizmom, aj keď často tak argumentovaný je, a je založený na hlboko zakorenených spoločenských predstavách o majetku, výmene a práci. Najdôležitejší rozdiel však spočíva v tom, že na rozdiel od rodov, „rás“ a národov jeho jednoduchá existencia produkuje ekvivalentný vzťah útlaku či nerovnosti. Triedne vzťahy nemožno, na základe ekonomických a sociálnych zákonov, organizovať na rovných princípoch, ak, tak len ako cestu k ich konečnému rozpusteniu. Zrušenie súkromného majetku je preto, podobne ako zrušenie otroctva alebo zrušenie detskej práce, aplikácia rovného práva, ktorý ale v realite a v osobnej skúsenosti môže nabrať formu a byť vnímaný ako útlak, pretože je podobne namierený na utláčajúcu skupinu. Jeho súčasným aj konečným cieľom je však vyrovnanie a prekonanie nerovných vzťahov. Formu, ktorú môže naberať, je daná sociálnou skutočnosťou, v ktorom utlačujúce skupiny nie sú ochotné, sa vzdať svojej pozície a/alebo ju ako takú vôbec nevidia. Podobné reakcie a pocity možno pozorovať aj pri rodovej a „rasovej“ nerovnosti. V konkrétnych prípadoch totiž pri vyrovnávaní týchto nerovných vzťahov ide objektívne o znevýhodňovanie dovtedy zvýhodňovaných skupín. Ak sa toto znevýhodňovanie chápe ako niečo nespravodlivé a šovinistické, ide aj v prípade boja proti sexizmu a rasizmu o šovinistickú politiku a rovnako v prípade boja proti triednej spoločnosti. Ak chce teda niekto túto pozíciu zaujať, musí tak spraviť konzekventne a pridať sa ku krajnej pravici.