Denník N

O utečencoch sa dá baviť odvážne a s chladnou hlavou

Ilustračné foto - AP Photo/Vlatko Perkovski
Ilustračné foto – AP Photo/Vlatko Perkovski

Druhý najväčší problém Slovenska sú podľa prieskumu z júla utečenci. V krajine, kde si na záchod v nemocnici musíte doniesť vlastný toaletný papier a robotníci nedostanú zaplatené za stavbu diaľnice. Utečenci. Naozaj.

Na dno sme narazili v momente, keď sme akceptovali, že prijmeme 200 utečencov, ale budú to musieť byť kresťania. 70 rokov potom, ako si počas holokaustu židia mohli zachrániť holé životy pod podmienkou, že sa dajú pokrstiť, sa ocitáme na rovnakom mieste, kedy sú podobné nároky považované za normálne.

Napriek všetkému populárnemu sebanenávideniu som presvedčený, že to nie je výsledok akejsi inherentnej nenávisti Slovákov voči cudzincom, ale faktu, že sme v diskusii prepustili priestor krikľúňom a oportunistom. Na normálnu diskusiu (lebo téma to nie je jednoduchá) s chladnou hlavou nie je chuť a odvaha.

Možno to je tak, že Slovensko je mladá krajina a určite nám chýbajú mnohé záchytné body a istota, že veci budú fungovať normálne. Každý menší záchvev vo svete, ktorý sa pomaly dostane k nám, vyvoláva hystériu, ktorá totálne rozleptáva sociálne tkanivo a súdržnosť tejto spoločnosti. Bojím sa však tohto – ak teraz, keď sa reálne ešte nič nedeje, reagujeme takýmto spôsobom, čo budeme robiť, keď pôjde naozaj do tuhého?

To, čo teraz potrebujeme, je kúsok (neznášam to slovo) leadershipu. Minister vnútra ani nik z jeho úradníkov sa neukáže ani v Gabčíkove, aby k tým ľudom prehovoril a upokojil ich. Minister radšej povie, že medzi teroristom a utečencom sa nedá rozlišovať. Namiesto normálnej diskusie, strkanie hlavy do piesku. Absolútne chýba ochota zo strany štátnych autorít povedať, že veci sa dajú zvládnuť.  Táto otázka nie je jednoduchá, ale pokiaľ sa chceme baviť o relevantných otázkach bezpečnosti či efektívnej integrácii, nevieme to robiť, pokiaľ sme prekrikovaní populizmom.

Niekedy ľudom netreba potvrdzovať to čo chcú počuť. Niekedy je potrebné ľuďom povedať, ukázať to, čo vlastne chcú počuť – ukázať im smer a povedať, že sa svet neskončí s 200 utečencami. 200 utečencov Slovensko zvládne. Zvládne ich aj niekoľkonásobne viac (podobne ako v minulosti). Máme dostatočnú infraštruktúru, azylové a bezpečnostné postupy. Neprinesú nám choroby ani nevyhodia Gabčíkovo do vzduchu.

Teraz o veciach, o ktorých sa nehovorí

V Európe žijú milióny moslimov a sú pre ňu prínosom. Keby neboli, krajiny, kde tvoria výrazne menšiny, by sa už dávno rozsypávali. Aj keď to nie je bez problémov, integrácia prináša svoje benefity – produktivita práce, dlhodobá udržateľnosť, diverzita, čo poháňa vpred.  Žiaľ, to v médiách vidíme menej ako videá ISIS. Rovnako sa nedozvieme, že islamský terorizmus podľa Europolu tvorí minimálny podiel na terorizme v Európe.

Utečenci ušli pred jednou z najhorších občianskych vojen, v ktorej Islamský štát vrátil tyranizovanie obyvateľstva do čias stredoveku. Pred týmito teroristami utekajú kresťania, židia, moslimovia. Dávať ich do jednej kategórie s ľuďmi, pred ktorými utekajú, je mimoriadne hlúpe a nevkusné.

Mimochodom, cieľom propagandy Islamského štátu nie je nič iné, ako v nás túto vieru v otvorenú, racionálnu spoločnosť zlomiť a hrať na najnižšie city. Zdá sa, že sú na dobrej ceste.

Okrem toho, že sú bezprostredná hrozba, počúvame, že sa nás to netýka. Že to je problém krajín, ktoré vraj nesú vinu za súčasnú situáciu. Môžeme však postaviť X plotov a búchať po stole, koľko sa nám zachce. Utečenci a všetky iné problémy sem v nejakej forme dorazia. Je len na nás, či ich budeme odsúvať na okraj spoločnosti (a čudovať sa, keď to bude vyvolávať problémy), alebo k nim budeme pristupovať ako k príležitosti pre náš vlastný rozvoj.

Povedať, že máme riešiť problémy tam, kde vznikli, je dôležité. Zmena poľnohospodárskej politiky EÚ či výrazný presun prostriedkov na rozvojovú pomoc je ale stále nepopulárne a dlhodobé riešenie. Problém s utečencami je tu však dnes. Ak sa niekto topí, nepoviem mu, že by mal riešiť hlavne príčiny tohto stavu. Chceme, aby sa to riešilo na mieste, ale stále nevieme, čo to presne znamená, lebo utečenci prichádzajú bez ohľadu na to, či sme v krajinách intervenovali, alebo ich nechali napospas občianskej vojne. Máme zasiahnuť v Sýrii či nie? Obávam sa, že bez ohľadu na odpoveď sa dnešná vlna ešte dlho nezastaví.

Nie humanizmus, ale reálpolitika

V diskusii o utečencoch však nejde len o našu empatiu a európsky humanizmus. Toto je aj o veľmi racionálnej geopolitike Slovenska.

Môj katalánsky kamarát – poslanec miestneho parlamentu sa ťuká stále po čele. Ako môžeme hovoriť o ruskej hrozbe a zabezpečení hranice, keď na problémy s utečencami, s ktorými sa musí potýkať on, kašleme? Budeme prví, čo budú volať po európskom riešení, keď na našej hranici vyrastú utečenecké tábory. Sme lídri v Klube kohézie (to naozaj existuje), spolku, ktorého jedinou úlohou je vybiť čo najviac peňazí do eurofondov, v rozkrádaní ktorých sme potom preborníkom. Keď však dôjde na to, aby sme poskytli čo i len trocha pomoci, ukazujeme partnerom vztýčený prostredník a vadia nám aj unimobunky v Bergu. História ale poskytuje trpké svedectvá o tom, že Európa je veľmi premenlivý kontinent a lámať dôveru v spoluprácu je pre krajinu ako Slovensko veľmi krátkozraké.

Nenechajme sa presvedčiť o tom, že toto je téma, kde na jednej strane stoja kaviarenskí povaľači a pseudohumanisti proti pracujúcemu ľudu.  Nie je to len o povaľačoch, je to aj o Katolíckej cirkvi, liberálnych mimovládkach, prezidentovi, Rytmusovi či Mladom hejterovi a hlavne veľkej časti populácie, ktorá chce, aby sa s ňou politika bavila ako s dospelými ľuďmi.  A hlavne je to o vyspelosti našej spoločnosti, o tom, či sa nechá vystrašiť a zafunguje prvá signálna, alebo či bude nad vecami zrelo rozmýšľať.

Odvaha

Politika by mala byť o odvahe. Lebo keď ide o ozajstné problémy, často to krátkodobo bolí a je to nepopulárne. Utečenci preto pre mňa nie sú len o téme samotnej, ale aj o chýbajúcej odvahe v politike. Vždy tu budú nejaké voľby a každý mesiac nás čaká nový prieskum preferencií. Takto však politika nemôže fungovať, ak chceme, aby sa skutočne riešilo školstvo, zdravotníctvo, dôchodky či Rómovia. Pri každej z týchto tém narazíme na bod, kedy bude treba ísť proti prúdu.

No najviac je to o voličoch. Povedané natvrdo, táto celá panika je jeden veľký odrb a odpútavanie pozornosti. Je to presne to, čo najviac vyhovuje práve ľuďom pri moci. Nenechajme si to urobiť znova. SMER mal s CT-čkom a Váhostavom veľmi ťažký polrok, dokým neprišlo na utečencov, a potom akoby sme všetci – opozícia, média aj verejnosť – skočili na toto divadlo.

Niekedy mám až pocit, ako by sme v skutočnosti s obľubou riešili utečencov a podobné emóciami naplnené témy, lebo umožňujú silné stanoviská a jednoduché, prvoplánové riešenia. Je to pohodlnejšie ako rozmýšľať nad problémami, z ktorých je cesta von  oveľa komplikovanejšia. Zdravotníctvo? Korupcia? Súdy?

Zástupným témam a dymovým clonám sa tu vždy darilo. Raz to boli Maďari, potom Rómovia, teraz toto. Parafrázujúc Sama Mareca, radosť kradnúť v tejto krajine.

Teraz najčítanejšie