Denník N

O voľbe sudcov Ústavného súdu alebo prečo Hannibal Lecter nie celkom súhlasí s Vitom Corleonem

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Snahu ustanoviť predošlé politické pôsobenie kandidáta za zástupné kritérium na posúdenie jeho nezaujatosti vnímam ako problematickú. Aj k dlhodobejšiemu či bezprostrednému politickému pôsobeniu kandidáta by podľa mojej mienky malo pristúpiť ešte skúmanie skutočností, ktoré nie sú nevyhnutne typické pre výkon politickej funkcie.

Voľba Mojmíra Mamojku a Jany Laššákovej za kandidátov na miesto sudcu Ústavné súdu Slovenskej republiky vyvolala debatu. Ústavný súd Slovenskej republiky plní v našom spoločenskom systéme aspoň tri dôležité úlohy. Po prvé, chráni základné práva a slobody individuálnych sťažovateľov. Po druhé, vykonáva prostredníctvom abstraktnej kontroly ústavnosti rolu tzv. negatívneho zákonodarcu – t.j. rozhoduje o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnymi predpismi vyššej právnej sily (napr. o súlade zákona s Ústavou). Po tretie, v prípade kompetenčnej krízy môže jeho včasný zásah prispieť k efektívnemu a spravodlivému chodu iných orgánov SR, t.j. sfunkčniť systém samotný. Debata o voľbe sudcov si preto zaslúži našu pozornosť.

Hannibal_Lecter

Peter Kubina prirovnáva vo svojom článku proces voľby kandidátov ku scéne z  Krstného otca. Mne Petrov článok v pamäti okamžite vyvolal spomienku na scénku z iného legendárneho filmu – Mlčanie jahniat od Jonathana Demmea. Agentka FBI Clarice Starlingová v ňom hľadá brutálneho únoscu a vraha. S prosbou o pomoc sa obráti na Hannibala Lectera, extrémne nebezpečného zločinca, ktorý je však výnimočne schopným znalcom ľudskej povahy. Pri jednej z výmien medzi dvoma hlavnými postavami filmu dá Lecter Starlingovej cennú radu:

„Myslite na základné princípy, Clarice. Jednoduchosť! Prečítajte si Marca Aurélia. O každej jednotlivej veci si položte otázku: Čím je tá vec sama o sebe? Aká je jej prirodzenosť? Čo robí ten človek, ktorého hľadáte?“

Rovnaké otázky by sme si mali klásť o funkcii sudcu Ústavného súdu. Kto je ústavným sudcom? Aká je podstata jeho funkcie? Aké nároky by sme na neho mali klásť?  Diskusia o týchto otázkach je komplikovaná, ale dobre zdôvodnená odpoveď sa nám oplatí. Budeme ju totiž môcť (či dokonca musieť) použiť na množstvo ďalších volieb medzi adeptmi na túto dôležitú funkciu. Ešte dôležitejšie je však pochopiť dôvody, ktoré nás k takýmto odpovediam vedú. Bez ich pochopenia totiž nebudeme môcť naše závery prezentovať dostatočne presvedčivo navonok – občanovi – a teda nebude celkom možné hľadať spoločenský konsenzus. V tomto príspevku sa budem venovať niektorým argumentom, ktorými Peter v článku naznačil, aká je jeho predstava o nárokoch kladených na ústavného sudcu.

KRITÉRIUM 1: Politická minulosť kandidátov

S Petrom sa plne stotožňujem v názore, že samotná skutočnosť, že kandidát na ústavného sudcu v minulosti vykonával poslanecký mandát, problémom nie je. Peter však svoj argument ďalej rozvíja tak, že problém môže nastať v prípade tzv. abstraktnej kontroly ústavnosti, pretože:

Ak niekto ako politik hlasoval za prijatie nejakého zákona alebo naopak proti jeho prijatiu, naozaj si neviem predstaviť, ako by ten istý človek mohol neskôr nezávisle a nestranne posudzovať, či je daný zákon v súlade alebo v nesúlade s ústavou…Taký sudca by nestranným ani nezaujatým nebol, a ani by sa takým nejavil v očiach účastníkov konania a verejnosti.

Peter v argumentácii pokračuje analógiou:

Bol by to asi podobný prípad, ako keby advokát spísal pre klienta zmluvu, následne by sa stal sudcom, a mal by rozhodovať o platnosti alebo neplatnosti tej zmluvy, ktorú sám vytvoril.

A celú argumentáciu uzaviera konštatovaním, že:

Politickú minulosť ústavného sudcu teda samu osebe za problém nepovažujem, pokiaľ ide o minulosť dostatočne časovo vzdialenú. Bolo by však veľkým problémom a ohrozením ústavnosti, ak by sa niekto chystal na ústavnom súde rozvíjať v talári ústavného sudcu svoju politickú budúcnosť.

Bolo by skutočne problematické, keby sa na Ústavný súd namiesto osôb s úprimným záujmom o ochranu ústavnosti dostali osoby, ktorých jediným cieľom je kryť chrbát spriatelenej politickej garnitúre. Ústavný súd by tak de facto stratil zmysel ako nestranný a nezávislý orgán ochrany ústavnosti a z Ústavy by sa stal zdrap papiera. Právnym problémom však je, že nikomu do hlavy nevidíme. Bez vonkajších znakov/prejavov kandidáta preto nevieme dostatočne presvedčivo identifikovať „k čomu sa kandidát chystá.“ Musíme hľadať zástupné kritéria, ktorých naplnenie nám napovie viac o vnútorných motiváciách či kvalitách kandidáta.

Ad: Je ťažko predstaviteľné, že by sudca nestranne posudzoval zákon, za ktorý sám ako poslanec hlasoval

Takéto tvrdenie znie presvedčivo. Pre účel argumentácie však skúsme jeden experiment – predstavme si iných možných kandidátov.

Kandidát A: Prvým kandidátom je 65 ročný, všeobecne uznávaný, profesor ústavného práva, pôsobiaci na poprednej akademickej inštitúcii. Počas svojej kariéry napísal desiatky odborných článkov, množstvo komentárov k rozhodnutiam Ústavného súdu, niekoľko monografii k významu jednotlivých práv, jeden – dva komentáre k Ústave a zopár učebníc. Absolvoval desiatky odborných konferencií, verejných či mediálnych vystúpení. Vo všetkých týchto publikáciach či prejavoch sa vyjadroval k ústavnoprávnym otázkam. Kritizoval či chválil rozhodnutia Ústavného súdu, prezentoval svoje názory na to, ako by mal Ústavný súd jednotlivé práva posudzovať, či verejne namietal možnú protiústavnosť niektorých zákonov prijímaných parlamentom.

Kandidátka B: Druhou kandidátkou je všeobecne uznávaná sudkyňa. Dlhé roky aplikuje nespočetné množstvo zákonov prijatých NRSR na konkrétne prípady – jej rozhodnutia sú publikované a diskutované. V niektorých prípadoch predložila predbežné otázky na posúdenie súladu aplikovaného právneho predpisu s Ústavou, v mnohých ostatných prípadoch došla k záveru, že predbežná otázka nie je potrebná. Počas celej svojej kariéry posudzuje, či konkrétny prípad ktorý rieši má alebo nemá ústavnoprávny rozmer.

Prečo uvádzam takéto príklady? Domnievam sa, že v oboch prípadoch ide o typ kandidátov, ktorý by sme nechceli vylúčiť z kandidatúry na post ústavného sudcu. Naopak, dlhodobá akademická či rozhodovacia prax môže byť z hľadiska výkonu funkcie ústavného sudcu skôr prínosom. Zákonné kritériá tomu svedčia.

Otázkou preto je, aký je principiálny rozdiel medzi hypotetickými kandidátmi A a B, a našim kandidátom-poslancom.

Pokiaľ ide o motiváciu priznať si implicitne chybu tým, že ako ústavný sudca rozhodnem v konflikte so svojim predošlým názorom, nie je podľa mojej mienky rozdiel medzi kandidátmi dostatočne veľký. Nikto si nechce priznať chybu, o to menej právnici. Takéto priznanie chyby by mohlo v očiach verejnosti pôsobiť ako spochybnenie odbornej spôsobilosti takéhoto sudcu. Ak sa mýlil vtedy, nemýli sa aj dnes? Hoci každý, kto s právom pracuje vie, že odborný názor človeka sa môže vyvíjať, takéto riziko nemožno opomenúť. V tom sú však podľa mojej mienky všetci kandidáti na jednej lodi.

Iným prípadom je motivácia priznať si nečestný-protiústavný úmysel. Zatiaľ čo pri akademikoch resp. sudcoch všeobecných súdov akoby sme vnútorne predpokladali, že publikácie píšu resp. spory rozhodujú nezávisle, pri politikoch je pocitovo akosi silnejšia prezumpcia, že sú ústavnosť ochotní obetovať za účelom politického, či iného zisku. Je však takýto predpoklad odôvodnený? Myslím si, že nie. Politici sú samozrejme v demokratických spoločnostiach v centre verejného záujmu. O ich prešľapoch sme preto informovaní častejšie, než o prešľapoch akademikov či sudcov. To však neznamená, že prešľapov – v zmysle uprednostnenia nečestného-protiústavného záujmu – aj v skutočnosti viac robia. Akademik môže svoj názor publikovať, aby v nejakom konaní svojou autoritou podporil spriaznenú osobu. Môže dokonca názor zastávať preto, že mu za to niekto zaplatil alebo proste len preto, že potreboval narýchlo vykázať publikačnú činnosť. Podobne tak sudca. Vo všetkých týchto prípadoch by išla ústavnosť bokom a prevládol by iný, súkromný záujem. Preto sa mi zdá, že aj v tejto veci sú všetci naši potenciálni kandidáti, bez ďalšieho, na jednej lodi.

Ad: Sudca posudzujúci zákon, za ktorý hlasoval ako poslanec, by bolo to isté, ako keby sudca posudzoval platnosť zmluvy, ktorú napísal ako advokát

Advokát, ktorý pre svojho klienta pripravuje zmluvu, má voči nemu na základe stavovských predpisov povinnosť poskytovať túto službu s odbornou starostlivosťou. Vzhľadom na vysokoškolské, a neskôr stavovské vzdelávanie, a prax pod odborným vedením, zákon od advokáta očakáva, že svoje služby bude poskytovať v určitej kvalite. K takýmto povinnostiam možno nepochybne zarátať aj schopnosť advokáta napísať zmluvu tak, aby bola platná. V prípade, ak na nejakej formulácii klient trvá, mal by ho advokát na hroziace riziko a s ním súvisiace následky aspoň upozorniť. Ak advokát nie je schopný právne služby poskytnúť v takto zadefinovanej kvalite, má klient teoreticky právo na náhradu škody. Ak by advokát svoje povinnosti pri príprave zmluvy zanedbal v extrémnej miere, možno si predstaviť aj hrozbu administratívnych sankcií. Naproti tomu poslancovi za výkon mandátu žiadne podobné sankcie nehrozia. Podmienkou výkonu funkcie poslanca nie je ani právnické, ani žiadne ďalšie stavovské vzdelanie, či prax pod odborným vedením. Poslancom sa teda môže stať každý, po splnení omnoho nižších kvalifikačných predpokladov (čo považujem za správne). Z toho ale tiež vyplýva, že poslanec má práve o tento rozdiel slabšiu motiváciu nepriznať „chybu“, než advokát. Ak prizná chybu poslanec, trestom môže byť strata dôvery voličov a prípadné nezvolenie v ďalších voľbách. Ak prizná chybu advokát, trestom mu môže byť administratívna sankcia udelená advokátskou komorou, povinnosť nahradiť vzniknutú škodu, a rovnako, ako v prípade poslanca, aj poškodenie jeho reputácie.

Záver č.1: Politické pôsobenie kandidáta ako zástupné kritérium na posúdenie jeho nezaujatosti vnímam ako problematické. Aj k dlhodobejšiemu či bezprostrednému politickému pôsobeniu kandidáta by podľa mojej mienky malo pristúpiť ešte posudzovanie skutočností, ktoré nie sú nevyhnutne typické pre výkon politickej funkcie.

KRITÉRIUM 2: Vzťah kandidátov k ústavnosti – odbornosť alebo morálna integrita?

Druhé kritérium, ktoré Peter navrhuje, vnímam naopak ako veľmi užitočné. Platí všeobecne, že predošlá kariéra kandidáta na pozíciu ústavného sudcu by mala byť predmetom podrobného skúmania. Možné pochybenia v tomto zmysle by sme s ohľadom na prejavenú motiváciu kandidáta mohli vnímať buď ako rozpor s morálnou integritou resp. nedostatok odbornej kvalifikácie.

Záver č.2: Skúmanie predošlej kariéry kandidáta s ohľadom na rešpekt voči ústavnosti a zákonnosti vnímam ako potrebné „cvičenie“ s ohľadom na dve základné požiadavky, ktoré by podľa mojej mienky mali byť kladené na kandidáta na ústavného sudcu – odbornosť a morálna integrita.

ZÁVER: Cieľom tohto článku nebolo posudzovať konkrétnych kandidátov. Snažil som sa len poukázať na to, že kladenie dôrazu na politickú minulosť kandidáta „samú o sebe“, či s ohľadom na dobu jej trvania resp. časovú blízkosť, za presvedčivé nepovažujem. Sústrediť by sme sa preto mali na skutočne problematické otázky. Vo verejnej diskusii sa zároveň objavili ďalšie skutočnosti, ktoré vo vzťahu ku kandidátom považujem za irelevantné (napr. „ukazovanie palcom“ Jany Laššákovej, či politická príslušnosť k strane SMER). Nepovažujem za potrebné venovať sa im hlbšie (hoci diskusii o nich sa nebránim).

Snaha o konzistentné uchopenie posudzovania zaujatosti je veľmi náročná, preto sa teším na ďalšiu diskusiu. Ak by sa Peťovi chcela napísať reakcia, zaujímal by ma jeho názor na to, ako dostatočne presvedčivo dokázať, že vyjadrenie istého názoru (konaním, či verbálne) je v tak zjavnom rozpore s Ústavou, že spochybňuje buď morálny profil kandidáta alebo aspoň jeho morálnu integritu. V tejto otázke sa samozrejme môžeme baviť aj konkrétne.

DISCLAIMER, ako inak: Peter Kubina bol v minulosti kratší čas mojim nadriadeným a v súčasnosti pôsobí v advokátskej kancelárii, ktorá je potenciálne atraktívnym zamestnávateľom hašterivých koncipientov :). Napriek tomu sa v tejto otázke necítim byť zaujatým :).

 

 

Teraz najčítanejšie

Jakub Jošt

Som právnik a doktorand na UK, momentálne študujúci LL.M. na London School of Economics and Political Science. Mojím odborným záujmom je právo Európskej únie, konkrétne medzinárodné právo súkromné v obchodných vzťahoch, právo hospodárskej súťaže, právo obchodných spoločností, a ochrana osobných údajov a duševného vlastníctva. Okrem toho som členom o.z. Communio Minerva a z času na čas prispejem na právnické blogy Lexforum a Jinéprávo.