O Východnom partnerstve, Rusku a pomýlených politikoch

Pred dvoma dňami som sa v Bruseli zúčastnila na stretnutí Európskej ľudovej strany (EPP), ktoré bolo prípravou na 5. Samit Východného partnerstva, a prebiehalo za účasti najvyšších predstaviteľov štátov i Únie. Východné partnerstvo je osobitná východná dimenzia európskej susedskej politiky. Je spoluprácou s južnými a východnými susedmi s cieľom dosiahnuť čo najužšie politické pridruženie a čo najväčšiu mieru hospodárskej integrácie týchto krajín aj s nami, ktorí máme už to šťastie, že sme v Európskej únii aj NATO.

Počúvajúc slová predstaviteľov partnerských strán EPP z Ukrajiny a Gruzínska, krajín čeliacich priamej ruskej agresii, ale aj Moldavska či Arménska  som si opätovne uvedomila, že niektoré veci, ktoré považujeme za samozrejmé, ako napríklad naše geopolitické ukotvenie, až také samozrejmé byť nemusia. A zároveň mi to pripomenulo našu situáciu dávno pred rokom 2004, kedy sme boli v geopolitickom vzduchoprázdne a snívali o tom, byť tak raz súčasťou bezpečného, demokratického a slobodného sveta.

Dnes sme na to, v našom regióne strednej Európy, ktorá mala veľké historické šťastie, ako keby prirýchlo zabudli. Akoby sme si mysleli, že keď niečo dostaneme takmer zadarmo, už to tak bude naveky. Akoby s poslednými pamätníkmi hrôz svetových vojen odišla aj možnosť akejkoľvek katastrofy v budúcnosti.

Lenže mám obavu, že to až tak samozrejmé nie je, ani na Východe, ani na Západe, a vôbec nie u nás. Pri pohľade na Orbána alebo Zemana, Sulíka či Okamuru, týchto nových populistov strednej Európy, ale i mnohých iných sa mi zdá, akoby niektorí ľudia žili na iných planétach, v iných svetoch. Akoby si zo svojich teplých miestečiek, či už na úrovni Európskeho parlamentu alebo národných štátov mysleli, že môžu rozprávať a dokonca i konať čokoľvek, napriek možným následkom. Bez ohľadu na to, aký to bude mať dopad na životy miliónov ľudí, za ktorých záujmy vraj, opäť raz, ako mnohí pred nimi, bojujú.

Stretnutie s predstaviteľmi stredo – pravých politických strán z krajín východného partnerstva bolo pre mňa veľmi poučné a odchádzam z neho s poznatkami, ktoré by sme mali aplikovať na dvoch úrovniach.

Po prvé, u nás doma na Slovensku. Nedávno sme mali župné voľby a všetci sme sa oprávnene tešili, že fašisti u nás prehrali. Lenže tu to nekončí a mám obavu, že definitívne ich poraziť nebude také jednoduché. Myšlienky nacionalizmu, protekcionizmu, populizmus, hoaxy sa žiaľ šíria stále rovnako dobre. Kotleba má v prieskumoch stále 8 percent. A okrem toho, pre mňa osobne nie je nebezpečenstvom len fašizmus Kotlebu, ale i protieurópskosť niektorých politikov. Ako som upozornila v jednom z minulých blogov, prestala byť u nás doma naša európska orientácia, náš záujem byť v jadre medzi najlepšími, cieľom všetkých relevantných politických strán.

Stále viac sa stráca konsenzus o základných otázkach orientácie Slovenska, ktorý nás charakterizoval medzi rokmi 1998 – 2012. Akoby sme zabúdali, že Európska únia sme aj my. Preto sa budem snažiť, aby politická strana Most – Híd, v ktorej poslaneckom klube v NR SR pôsobím, a v ktorej mám na starosti európsku politiku, v blízkom čase vyslala jasný signál, že chceme jednoznačne patriť medzi najlepších v EÚ. Pretože množstvo preurópsky orientovaných ľudí, ktorých je v našej vlasti ešte stále väčšina, má pocit, že tu medzi pravicovými stranami chýba politická reprezentácia, ktorá by jasne akcentovala preuópske postoje.

Po druhé, náš záujem o krajiny Východného partnerstva. Tieto krajiny sú z veľkej väčšiny (najmä Ukrajina, Moldavsko a Gruzínsko), v podobnej situácii ako my po roku 1998, navyše vystavené priamej ruskej okupácii na svojom zvrchovanom území. Krym, Donbas, Pondestersko, Abcházsko a Južné Osetsko sú klinom ruskej agresie v krajinách, ktoré by jedného dňa rady boli na tom ako my dnes. Cieľom tejto okupácie nie je ani tak prioritne získavať nové územia, ako destabilizovať situáciu a zabrániť týmto štátom vo vstupe do EÚ a NATO.

Preto som rada, že EÚ napriek agresii neuhýna a ponúka týmto krajinám perspektívu. S cieľom posilniť ich hospodársky rozvoj a trhovú ekonomiku, správu vecí verejných, infraštruktúru aj silnejšiu občiansku spoločnost. V piatok v Bruseli EÚ a štáty Východného partnerstva odsúhlasili spoločnú deklaráciu, v ktorej uznávajú ich európske ašpirácie a dôležitosť rozsahu, hĺbky a rýchlosti reforiem. A rovnako aj 20 cieľov do roku 2020, ktoré sú reálnymi projektami pre silnejšie hospodárstvo, lepšie vládnutie, väčšiu prepojenosť a silnejšiu spoločnosť.

Niektorí naši politici by sa namiesto poklonkovania Moskve mohli viac zaoberať tým, ako konkrétne pomôcť týmto krajinám. Je to aj v náš prospech. Je v našom záujme mať na východ od nás pásmo slobodných a demokratických krajín, medzi ktoré raz snáď bude patriť aj Ruská federácia. Zároveň však všetci proruskí troli, ktorí sa oháňajú obchodom s Ruskom, by si mali pozrieť údaje Štatistického úradu SR o našom zahraničnom obchode. Ruská federácia sa na našom vývoze podieľa len 2 percentami (!) , čo je desaťnásobne menej ako vyvážame do Spolkovej republiky Nemecko a vyše 40 krát menej ako do krajín EÚ, nehovoriac o všetkých krajinách OECD dohromady. To je len jeden fakt pre tých, ktorí stále nevedia pochopiť, kde je naše miesto a budúcnosť. A zároveň som presvedčená, že ak sa liberalizuje obchod s krajinami Východného partnerstva, objem obchodu s týmito štátmi môže byť ďaleko väčší ako s Ruskom, pokiaľ aj ono nepochopí čo je pre budúcnosť najlepšie.

Otvorenie trhov krajín Východného partnerstva by v konečnom dôsledku pomohlo  východnému Slovensku možno viac ako inak veľmi potrebná diaľnica. Začnime konečne rozmýšľať reálne aj geopoliticky, nielen podľa aktuálnych emócii alebo nadbiehaniu náladám vlastných voličov. Tým urobíme pre Slovensko a našich ľudí viac ako predvádzaním sa v nemeckých televíznych diskusiách alebo až príliš častým navštevovaním ruského medveďa.