Denník N

o zamrznutých kvetoch jabloní

nie všetko je v našej moci

.

ako sa dajú lepiť vzťahy?
a je to vôbec vždy potrebné?

denne sa učíme byť láskaví. v každej interakcii opravujeme obsah i formu na znesiteľnú :)
množstvo detí prichádza z domu so vzorcami, ktoré by otriasli aj tvrdým chlapom.

hrubé a drsné, nervózne a zranené –  v každej chvíli lopotne meníme na asertívne, niekedy aj na  jemné, neskôr na nežné, prosociálne  :)
som záhradník, ktorý napráva pokrivené jablonky a každú minútu stráži ich dych, a ktovie, kto napokon uvidí tie červené jabĺčka… som šťastná, ak vidím po mesiacoch driny aspoň púčiky kvetov. žiaľ, nie u všetkých.
zástupná reč za dieťa v konfliktoch, učenie sa vnútornej reči (Meichenbaum), neustála prítomnosť, aby neskĺzli zase dole. 

i dávať, podeliť sa s kamarátom, ktorý nemá šancu z domu dostať sladké a robí tie smutné oči (pre ktoré mu predsa všetci všetko odpustia, čo ma hnevá)
ktorý nepočuje, ak vyslovím požiadavku, ale zvlášť dobre počuje iba na šuštiaci papierik od cukríka.
myslím, že najťažšie je:  u niektorých akceptovať, že všetko úsilie padlo ako hrach na stenu.

po roku práce –
hodinu potom, čo mu kamoš po tisícikrát! daroval zo svojho –
ten malý uzlík pre nič za nič zrazu zabudne a v zlobe na neho skočí, vyriekne na jeho mamu také kliatby, také slová, že duša bolí. kde sa to v ňom berie? po roku práce :(
tak som to neuhrala.
a prišla spravodlivosť.
lebo si myslím, že naučená sociálna bezmocnosť s rukou natiahnutou DAJTE (a ja nič nemusím) sa fixuje niekedy práve teraz.
ja viem, že je to zrnko oproti celej púšti, ale z princípu proste pri mne toto musí skončiť. nestrpím
ak je niekto dosť zdatný na to, aby škodil – tak potom je schopný aj robiť dobre. a musí byť schopný aj pracovať primerane svojim schopnostiam.
myslím, že niekedy sme povinní dať lekciu, aj ked to bolí a stratiť tak láskavú tvár.
už len kvôli tým, čo stále dávajú a za dobré dostávajú zlé.
zajtra to skúsime spolu trošku polepiť.

s nádejou, že ostať láskavý je niečo, čo je nad všetkým ťažkým
nevkročiť do bludného kruhu, nereagovať podobne.
najviac to potrebujem v tieto dni asi ja sama.

epilóg:
stretávam ho už o hlavu vyššieho cestou do práce. i všetkých jeho príbuzných. špirála roztočená dole získava na sile. ale aspoň pozdraví. natiahnuť ruku však nemá odvahu, lebo vie, čo si myslím.
malo vôbec zmysel namáhať sa niečo zmeniť?
netuším. ale som si istá, že aj takéto dary dostávame, aby sme sa niečo naučili.

napr. – dať svojej dobrote a žičlivosti – isté medze a naučiť sa povedať „nie“.

aj to je hodnota a potrebná zručnosť.

Teraz najčítanejšie