Obamova šťastná hviezda & republikánska samovražda

Pár týždňov dozadu, sme na tomto mieste avizovali, že kampaň (skoro istej) kandidátky Demokratov, Hillary Clinton, beží na plné obrátky. Jej šance a východisková pozícia sú celkom slušné. Je žena (čo si budeme hovoriť, veľké plus), má skúsenosti zo senátu aj z exekutívy, body jej môže priniesť aj stále populárny manžel a nostalgia Američanov za Clintonovou administratívou počas pokojných 90. rokov. Navyše, vzhľadom na demografické trendy, celkové zmeny spoločenských nálad a etnickú štruktúru USA (Hispánci už tvoria druhú najvýznamnejšiu voličskú skupinu) sa celková volebná mapa mení v prospech Demokratov.

Na druhej strane som však avizoval, že Hillary môže mať vážny problém prispôsobiť sa marketingovým a strategicko-komunikačným reáliám „nástych“ rokov 21. storočia, čoho symbolom sa stalo nešťastne vybraté logo…Ale… Začína sa predsa len ukazovať, že pravdepodobná uchádzačka o funkciu v Oválnej pracovni Bieleho domu bude mať dve nesmierne veľké výhody…

VÝHODA č. 1 – Renesancia „obamizmu“

Jednou je fantastický „druhý dych“, ktorý chytil prezident Obama v posledných týždňoch. Zaznamenal sériu domácich a zahraničnopolitických (v tomto prípade značne otáznych) úspechov,  vďaka ktorým budú jeho priaznivci aj odporcovia vnímať jeho prezidentovanie ako úspešné. Tak či onak, počas Obamovej administratívy sa USA naozaj zmenili. V niektorých, najmä sociálnych a kultúrnych aspektoch, sa Amerika natrvalo zmenila a začala sa viac podobať na Európu…

Politický život v USA je založený na systéme bŕzd & protiváh („checks & balances“). Vychádza z presvedčenia, že všetky zložky moci, teda exekutíva, legislatíva a justícia, by sa mali nachádzať vo vzájomnej rovnováhe. Celý systém prispieva ku stabilite politického prostredia, pretože iba naozaj neobyčajne prevratné a rozumné riešenia prejdú cez filter všetkých zložiek moci v štáte a nájdu si konsenzus napriek celým spektrom. Krajina sa tak vyhýba neustálym novým zmenám legislatívy a hlúpym zákonom (niektoré extrémne škodlivé návrhy z dielne terajšej slovenskej vlády, ako daňové licencie, by sa určite zablokovali už na polceste). Vyššie uvedený prínos systému je však súčasne jeho veľkou nevýhodou. Je totiž veľmi ťažké presadiť významnejšiu štrukturálnu zmenu a napĺňať svoj program  (aj keď má jedna strana v rukách kongres & prezidenta, nemusí to automaticky znamenať, že sa jej podarí presadiť potrebná legislatíva, obidve dominantné strany majú svoje vnútorné odnože a krídla).

Ak sa obzrieme do minulosti, každý úspešnejší prezident USA sa zapísal do dejín nejakým svojím počinom, ktorý sa mu podarilo presadiť napriek relatívnej konzervatívnosti systému. Tieto zásluhy sa napriek svojej počiatočnej kontroverznosti stali organickou súčasťou americkej politiky a spôsobili rozsiahle zmeny v celej spoločnosti. F.D. Roosevelt predstavil „New Deal“ (v podstate moderné sociálne & pracovné zákonodarstvo), Dwight Eisenhower počas svojej administratívy vybudoval rozsiahlu cestnú infraštruktúru a diaľničnú sieť, L.B. Johnson presadil veľkú iniciatívu „Great Society“ (spustenie programov zdravotného poistenia „Medicare“, „Medicaide“, legislatíva občianskych a ľudských práv, zjemnenie imigračnej politiky)a Ronald Reagan pretlačil cez obidve komory Kongresu výrazné daňové škrty v roku 1981…

Najmä počas druhého funkčného obdobia americkí prezidenti nemusia až tak zohľadňovať svoju popularitu (tretíkrát kandidovať nemôžu) a preto sa sústredia na svoj „legacy“ , teda odkaz, stopu ktorú vryjú do pôdorysu krajiny. Pochopiteľne sa snažia, aby sa do učebníc dejepisu zapísali niečím pozitívnym a prevratným. Ako sa zapíše do histórie Barack Obama?

Zahraničná politika – naivita & improvizácia

Počas prvého funkčného obdobia skôr vzbudzoval rozpaky, improvizoval a bol akoby zaskočený náročnosťou prezidentského úradu. Ani pri najlepšej vôli nemohol pritom naplniť chiliastické očakávania, ktoré doňho vkladala pobláznená svetová a americká verejnosť. Pochybnosti a bezradnosť pritom len podtrhlo a zvýraznilo udelenie Nobelovej ceny za mier. V oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa pritom dopustil vážnych strategických a symbolických zlyhaní. Či už išlo o stiahnutie vojakov z Iraku v r. 2011, alebo naivné predstavy o „resete“ vzťahov medzi USA a putinovským Ruskom. Najvýraznejším počinom pritom v tejto súvislosti bolo zrušenie plánu na výstavbu protiraketového zariadenia a radarovej základne v Poľsku a Českej republike -rozhodnutie padlo symbolicky 17. septembra 1939, teda pri príležitosti 70. výročia útoku ZSSR na Poľsko…Necitlivosť na symboly prejavil Obama aj svojim rozhodnutím odstrániť bustu W. Churchilla z Oválnej pracovne (dodnes nepochopiteľný, hlúpy a necitlivý krok)…

Taktiež nedávna dohoda s Iránom, ktorý sa zaviazal zredukovať množstvo uránu & centrifúg na výrobu jadrovej bomby , výmenou za uvoľnenie sankcií, skôr vzbudzuje obavy a neodmieta ju len konzervatívna čas politického spektra, ale aj niektorí Demokrati, napríklad vplyvný senátor Chuck Schumer. Odporcovia namietajú, že uvoľnením sankcií bude mať Irán miliardy dolárov navyše, cez ktoré bude naďalej financovať teroristické skupiny na Blízkom Východe (túto hypotézu čiastočne potvrdzujú slová duchovného vodcu iránskeho režimu, Ajatolláha Chamenej, ktorý hneď po podpise dohody kritizoval USA za aroganciu a vyhlásil že Irán bude vždy na strane „utláčaných“ národov Palestíny, Libanonu, Sýrie etc). Obama a šéf diplomacie John Kerry zas tvrdia, že úspešná dohoda rozviaže ruky umierneným iránskym reformátorom…

Tak či onak, Obamovi zrejme išlo o to, aby sa celá záležitosť iránskeho jadrového programu stala najúspešnejším zahraničnopolitickým počinom a odkazom jeho administratívy. Obama tak vošiel do dejín ako POTUS (President of the USA), ktorý dosiahol s Iránom historický kompromis (podobne ako historický kompromis s Kubou). Je však veľmi otázne, či podobne ako v prípade „resetu“ s Ruskom nie je postavený ilúziách o povahe dnešných iránskych „reformátorov“ a naivite pokiaľ ide o ich ochotu vzdať sa nukleárnej zbrane…

Domáca politika – „európskejšia“ Amerika

Na poli domácej politiky bol jeho najvýznamnejší krok reforma systému zdravotného poistenia („Affordable Care Act“ ľudovo známy ako „Obamacare“). Nové parametre sa viac podobajú zdravotnému poisteniu, ktoré je bežné vo väčšine európskych krajín. Nie som „odborník“ na túto oblasť a mám len základné informácie o celej reforme. Princíp však spočíva v tom, že po novom má omnoho väčšie množstvo Američanov dostupnú zdravotnú starostlivosť. Širšie pokrytie zdravotných výkonov sa prirodzene odrazilo na vyššom zdanení lepšie zarábajúcich obyvateľov a väčších nárokoch na zamestnávateľov platiť za svojich zamestnancov odvody. Schválenie tak zásadného zákona, ktoré prinieslo najväčšie zmeny od 60. rokov, prirodzene spôsobilo protichodné reakcie, konštruktívnu kritiku, rozčarovanie a miestami aj výraznú a nepodloženú hystériu. Obama bol obvinený, že je komunista, prirovnávali ho k Jokerovi a spočiatku sa celý vývoj odrazil na prudkom poklese popularity prezidenta(V tomto období vzniklo demagogické, ultrakonzervatívne hnutie „Tea Party“, ktoré malo veľký dosah na dianie v Republikánskej strany, no dnes je už našťastie zapadnuté prachom). Napriek tomu, situácia sa upokojila, systém sa začal postupne implementovať, a dnes je štandardnou súčasťou amerického zdravotníctva. Názory na Obamacare budú ešte dlho spôsobovať určité napätie v spoločnosti. Celý  systém potreboval zmenu, pokrytie nákladov na liečbu vážnych chorôb totiž predtým nebolo samozrejmosťou (kto videl seriál „Breaking Bad“ vie o čom hovorím, iste ide o zjednodušenú hyperbolu, ale ilustruje vážny problém systému) a väčšia dostupnosť zdravotnej starostlivosti, napriek administratívnym nákladom a zvýšenému výberu daní. Môj odhad je teda taký, že s odstupom času bude americká verejnosť (aj dejiny) hodnotiť zavedenie Obamacare ako pozitívny krok..

V priebehu ostatných týždňov sa tiež definitívne uzavrela ďalšia veľká téma, ktorá minimálne posledných 20 rokov rozdeľovala americkú spoločnosť. V júni tohto roku, označil Najvyšší súd USA (Supreme Court of the USA „SCOTUS“) označil individuálne zákazy homosexuálnych manželstiev, ktoré uzákonili niektoré americké štáty za protiústavné, čím fakticky definitívne umožnil sobáše ľudí rovnakého pohlavia. Konzervatívni sudcovia, ktorí boli prehlasovaní namietali, že súd len vykladá zákon a nemôže „suplovať“ rozhodnutia amerických zákonodarcov. Vzhľadom na tradične silné postavenie SCOTUS-u v americkom systéme bŕzd a protiváh, však všetci rozhodnutie rešpektujú. V konzervatívnom tábore však nález SCOTUS-u vyvolal zdesenie a kritiku, kandidát v republikánskych primárkach Mike Huckabee povedal že ide o „justičnú tyraniu“.  Naopak, progresívne kruhy rozhodnutie privítali a velebili ho ako veľké víťazstvo…

Pozícia prezidenta Obamu je omnoho komplikovanejšia…Počas ostatných 8 rokov si dával záležať, aby sa nevyjadril úplne jasne (odplašil by tak stredových a konzervatívnych voličov, pričom jeho top voličská základňa, teda Afroameričania, sú voči LBGT sobášom tradične veľmi negatívne naladení)a svoj názor na homosexuálne manželstvá niekoľko krát zmenil – ešte ako kandidát na senátora v roku 2004 vyjadril podporu registrovaným partnerstvám, no odmietol manželstvo ľudí rovnakého pohlavia, v kampani 2008 vyzdvihoval tradičnú rodinu, no v roku 2012, v snahe zmobilizovať progresívne jadro, začal opatrne homosexuálne manželstvá podporovať. V ostatných týždňoch sa zachoval ako politik s čuchom pre vývoj spoločenských nálad a meniacej sa politickej atmosféry v krajine …Napriek tomu, že o LBGT sobášoch rozhodol Najvyšší súd, Obama sa poponáhľal vyzdvihnúť jeho rozhodnutie a nechal dokonca Biely Dom vysvietiť v dúhových farbách LBGT komunity (marketingová „šleha“ sezóny). Privlastnil si tak zásluhy celého snaženia (ťažko mu to vytýkať) a zároveň vojde do dejín ako prelomový prezident, počas ktorého administratívy sa zrovnoprávnila LBGT komunita s bežnou populáciou…

K tomuto vývoju ešte dve poznámky:

-Obama sa síce priamo nezaslúžil o legalizáciu homosexuálnych manželstiev… Prezident má však nezanedbateľnú morálnu a politickú autoritu, ktorú každý podvedome vníma, preto môže usmerňovať spoločenský diškurz a  formovať verejnú mienku.  Je teda pravdou, že počas jeho administratívy vznikla aj jeho zásluhou spoločenská atmosféra, ktorá pripravila predpolie pre progresívne zmeny v sociokultúrnych otázkach (možno by k podobnému vývoju došlo aj tak)

– Či už sme za & proti LBGT požiadavkám, skôr – neskôr sa stanú bežnou súčasťou života v euroatlantickom civilizačnom okruhu. O 50 rokov bude manželstvo dvoch homosexuálov štandardná vec. Pre korektnosť treba dodať, že nejde len o krátkodobú taktiku, populizmus a snahu „dostať sa do dejín“. Obamov myšlienkový a ideový svet vždy krúžil po liberálnej orbite, podpora „LBGT cause“ tak vychádza z jeho vnútra.

 

Výborná sebaprezentácia, pochybná podstata

Ako vieme, v politike je zvyčajne dôležité aké veci vyzerajú byť(forma), nie aké naozaj sú(podstata). Z hľadiska „podstaty“ bol Obama skôr priemerný prezident (v zahraničnej politike vysoko podpriemerný). Nemožno mu uprieť dobrú vôľu niektoré veci zmeniť, vtisol niekedy veľmi  (z európskeho pohľadu) svojráznej Amerike omnoho civilnejší, racionálnejší charakter…Vo všeobecnosti je to však veľmi málo….Pokiaľ však ide o formu, Obama rolu prezidenta zvládol brilantne. Z istého hľadiska ide o prvého amerického prezidenta, ktorý 8 rokov fungoval na 24 hod. mediálnom cykle, využíval sociálne siete a neustále reflektoval lajfstajlové a spoločenské trendy.  Vďaka reforme zdravotníctva „Obamacare“ , postoju k imigrácií a k homosexuálnym manželstvám tak vojde do dejín ako ikona progresívnej Ameriky. Napriek svojej improvizácií v zahraničnej politike, a prešľapovaniu vo väčšine domácich záležitostí je Obama narodený pod šťastnou hviezdou…Či si to zaslúži, ukáže až čas..

Šanca pre Hillary

Úspešné zavŕšenie mandátu (minimálne po mediálnej stránke) prezidenta Obamu, taktiež môže výrazne pomôcť demokratickému kandidátovi vo voľbách 2016…

Ostatný vývoj v sociokultúrnej oblasti privítali americké „progresívne“ respektíve „liberálne“ kruhy (stred a ľavica) a zatracuje ho konzervatívne jadro (pravý stred až krajná pravica). Dôležitý je však postoj tretej skupiny voličov – „Independents“ (väčšinou stred). Ide o ľudí, ktorí sú vo voličských zoznamoch registrovaní ako nezávislí a volia ad hoc. Práve oni  však väčšinou na konci dňa rozhodnú, kto bude prezidentom USA. V roku 2004 bola v prezidentských voľbách hlavnou témou „národná bezpečnosť“ , na ktorej postavil svoju kampaň G.W.Bush. Mnohí nezávislí voliči mu tak pomohli vyhrať v štátoch, kde nemá výraznú prevahu ani jedna strana (tzv. „swing states“).  Republikán Bush tak vyhral na Floride, v Ohiu aj Severnej Karolíne, čo mu zabezpečilo celoštátne víťazstvo. V rokoch 2008 a 2012 sa tá istá voličská skupina priklonila k Demokratovi Obamovi…

Politicky neortodoxní, nezávislí voliči politiku sledujú veľmi okrajovo. Budú sa preto rozhodovať na základe povrchných dojmov z výkonu súčasnej administratívy (reálne chyby Obamovej administratívy budú pod ich rozlišovacou schopnosťou) pričom v lajfstajlových otázkach im budú bližší otvorenejší Demokrati, ako neustále napomínajúce a moralizujúce pravé krídlo Republikánov (ktoré je natoľko hlučné, že aj keď je v menšine,  prekričí tých normálnych a umiernených)..

Nerozhodnutí obyvatelia USA si zároveň budú vyberať ani nie tak stranu, ale konkrétnu osobu, ktorá ich má reprezentovať vo funkcií prezidenta ďalšie štyri roky…A tu nastáva problém, ktorému čelí dnešná Republikánska strana a ktorý zároveň predstavuje druhý veľkú príležitosť pre Hillary…

Výhoda 2 -Agresívni kohúti & malé smetisko

Republikáni už prakticky tretí krát opakujú tú istú chybu – bratovražednú vojnu počas vnútrostraníckych primárok. Situácia sa pritom zhoršuje každý ďalší volebný cyklus. V 2008 roku sa napriek pomerne ostrým primárkam nakoniec zomkli okolo John McCaina. V 2012 však začal skutočný ohňostroj nevraživosti, ďaleko za hranicou férovej súťaže. Mitt Romney bol favorit pokiaľ išlo o financie & skúsenosti. Chýbala mu však tá povestná „charizma“,  dlho sa s ním nevedeli stotožniť najpočetnejšie nižšie kádre strany. „Hľadala sa“ teda konzervatívnejšia alternatíva, najprv ňou bol Rick Perry (bývalý guvernér Texasu) potom Newt Gingrich (bývalý šéf Snemovne Reprezentantov) chvíľu aj Herman Cain (Afroameričan & businessman). Postupne sa však objavili komromateriály na toho, alebo oného kandidáta (pravdepodobne Black PR z Romneyho tímu).

Keď už mal Mitt Romney nomináciu skoro istú, musel čeliť spochybňovaniu a agresívnym výpadom Newt Gingricha (za útokmi nebol politický kalkul, dôvody boli čisto osobné), pričom v primárkach proti Romneymu naďalej bojoval Rick Santorum (náboženská pravica) ktorý mal len teoretickú šancu zvíťaziť..Mitt Romney tak musel energiu míňať na odrážanie vnútrostraníckych útokov, namiesto toho aby sa naplno sústredil na komunikáciu svojho programu verejnosti a kritiku prezidenta Obamu…Podľa toho nakoniec dopadli aj prezidentské voľby (hoci viacero faktorov zohralo rolu v prípade Romneyho prehry)

Zatiaľ sa zdá, že v primárkach 2016 budú mať registrovaní členovia Republikánskej strany, alebo GOP (Grand Old Party) na výber omnoho solídnejšiu a pestrejšiu skladbu kandidátov ako v 2012-om. Mnohých z nich čaká ešte dlhá cesta, aby sa mohli postaviť ťažkej profesionálke Hillary.  Nepripravenosť a rezervy boli zjavné aj v prvej veľkej televíznej debate stanice FOX, ktorej sa zúčastnilo 10 kandidátov, ktorým boli namerané najvyššie preferencie. S výnimkou Jeb Busha (ktorého najväčšou výhodou aj prekliatím je jeho priezvisko), je zatiaľ ťažké si predstaviť,  že by mnohí  inšpiratívni kandidáti (Scott Walker, Marco Rubio, John Kasich, Carly Fiorina) v dnešnej kondícií vstúpili do Oválnej pracovne.  Byť úspešný guvernér (Walker, Kasich), senátor (Rubio) alebo bizniswoman (Fiorina, ex-CEO v Hewlett Packard) na jednej strane, totiž automaticky neznamená, že tá istá osoba bude úspešný kandidát na prezidenta. Taktiež, osloviť svoju voličskú základňu nie je to isté ako osloviť široké a rôznorodé spektrum obyvateľov USA v novembri 2016…Uchádzači o nomináciu sa tak musia vylepšiť po stránke rétorickej, programovej, musia vyžarovať viac štátnickú ako politickú auru…

Navyše, v primárkovom zápolení je v tejto chvíli 17 kandidátov, pričom väčšina z nich by v prípade víťazstva znamenala pre GOP volebnú pohromu. Mnohí dopredu rátajú s tým, že nemajú šancu v primárkach zvíťaziť…Väčšie mediálne pokrytie im však môže pomôcť v prípade guvernérskych a kongresových volieb. Ďalší kandidujú z povinnosti (Bush), v snahe artikulovať špecifickú agendu (Paul, Huckabee) alebo sa chcú zviditeľniť a vyskúšať kandidatúru v 2020. Sú však aj  kandidáti, pre ktorých je kandidatúra jeden veľký egotrip..jedným z nich je Donald Trump…

Nepriateľská planéta menom Trump

Jeho vzostup v prieskumoch len zvýraznil krízu v  GOP, kde sa stále viacej roztvárajú nožnice medzi umierneným vedením strany a stále radikálnejšou členskou základňou…Tej už v roku 2008 imponovali hysterické výstupy McCainovej kandidátky na viceprezidenta Sarah Palin, v roku 2012 zas podporovali všetkých kandidátov Tea Party Movement… Táto časť voličstva si hovie vo svojej radikálnosti, jednoduchom, čierno-bielom videní sveta, moralizovaní a anti-establišmentovom zápale…Je preto len prirodzené že sa dnes vzorne zoradili za Trumpom.. Ako egocentrik, ktorý rozpráva „ako mu huba narástla“, hromží na vládu & politickú korektnosť, je vyhranený, uráža všetkých protikandidátov naokolo, prekračuje červené čiary je pre nich ideálnym kandidátom…Preto vystrelil v prieskumoch, kde momentálne vedie s cca 24% (za ním je Jeb Bush cca 13% a Scott Walker 12%)…

V už spomínanej debate sa však odkryli aj Trumpove nedostatky a slabiny, ktoré ho čoskoro zničia (ťažko povedať kedy, čím skôr, tým lepšie)…Okrem toho, že urážal ostatných diskutérov nebol schopný formulovať ani náznak programu, predstavy, alebo koncepcie ako by riadil USA z pozície šéfa exekutívy… Len silácke, bohorovné, drzé reči…Moderátorka Megyn Kelly mu pripomenula niekoľko jeho urážlivých vyjadrení o ženách, ktoré v minulosti vyslovil, za čo o nej Trump na Twitteri napísal, že bola zjavne pod vplyvom menštruácie  („the blood coming out of here wherever“)…

Prekročil však lajnu, dištancovali sa od neho aj mnohí republikáni, ktorí si ho dovtedy nechceli pohnevať, prípadne vyčúrane dúfali že k nim prejdú jeho radikálni podporovatelia…Problém je v tom, že Trump sa cíti ako republikán len posledných pár rokov, predtým mal bližšie k Demokratom…Tak či onak, práve vďaka Trumpovy je paradoxne najväčším víťazom debaty Hillary Cinton…

 

Planéta Trump exploduje, suicídne sklony však nezmiznú

Trump je šašo, ktorý sa po čase okuká, strápni a zdiskredituje. Horlivé hlavy v GOP však budú hľadať náhradu…Okrem Trumpa by sme pritom v dnešnom menoslove kandidátov našli niekoľko ďalších, pri ktorých vlasy dupkom vstávajú…Či už kvôli programu, ktorý presadzujú & stelesňujú (Rand Paul), alebo zjavne perfídnej a slizkej politickej stratégií (Ted Cruz, Chris Christie) alebo kvôli strašidelnému amaterizmu (Ben Carson)… Celý diškurz sa pritom posunie doprava a stred sa uvoľní pre Demokratov

Kvôli vnútornej občianskej vojne, vystrájaniu Donalda Trumpa, moralizovaniu náboženskej pravice a Tea Party Movement, sa republikánska značka stáva stále menej príťažlivou pre väčšinovú populáciu. V poslednom prieskume vyjadrilo sympatie ku GOP len niečo cez 30% Američanov…Strana si síce polepšuje u radikálneho jadra, ale odstrašuje stredových, nerozhodnutých voličov…Dnešná volebná (ne)stratégia Republikánov sa tak dá charakterizovať zásadou: „Zvíťazím v primárkach, ale na hlavu prehrám v prezidentských voľbách“…

Tým že nekompromisné a revolučne naladené jadro je stále radikálnejšie, nebude ochotné akceptovať umiernenejšieho kandidáta (ktorého nakoniec vyberú, či už to bude Bush, Walker, Kasich alebo niekto ďalší)…Seriózny, pre jadro však stále málo anti-systémový kandidát tak bude musieť čeliť v prvom rade vnútrostraníckej opozícií podobne, ako Mitt Romney v 2008. Tá mu bude počas najbližších mesiacov okopávať členky… Navyše, podobne ako v prípade kandidátov v 2008 a 2012, zostane radikálnejšia časť členskej základne pasívna pri agitácií v prospech svojho kandidáta. Kandidát/ka Demokratov si zatiaľ bude pohodlne robiť kampaň, pričom stred a znechutení nezávislí voliči sa priklonia na jej stranu…

Republikáni mali jedinečnú šancu po 8 rokoch vystriedať Demokratov v Bielom Dome…Ich protikandidátkou je Hillary Clinton, skúsená a kompetentná profesionálka… Ale aj človek ktorý je vo verejnom priestore príliš dlho, a preto sa z neho stal ideálny terč…Vyzerá to však tak, že sa nepoučili a namiesto toho aby sa zomkli za svojím kandidátom sa rozhodli hľadať ideálneho, krištáľovo čistého konzervatívca…Ak ho nenájdu, časť strany proste odmietne podporovať víťaza primárok, a zaujme pasívno-agresívny postoj.. Republikáni, tak podobne, ako v 2012 roku páchajú samovraždu v priamom prenose…