Denník N

Obsluhoval som slovenského arcibiskupa

Názory a teologické hypotézy môžu byť predmetom spochybnení a diskusií. Môžeme ich prijať, podporiť a môžeme ich odmietnuť alebo sa s nimi stotožniť. Osobné skúsenosti sa však spochybniť nedajú. Čo sa stalo, je jednoducho súčasťou našej pamäti. Skúsenosti formujú naše postoje k tomu, čo nás čaká. Mentalita lídrov významne ovplyvňuje metodológiu s akou vedú svoje firmy. Myšlienková výbava cirkevných lídrov na Slovensku významne prispieva k tomu, ako je cirkev ako inštitúcia vnímaná. Prihlásiť sa ex post, ako to už naznačil hovorca a najnovšie aj predseda KBS, ku konaniu pápeža Františka bude pohodlným vyústením kauzy Bezák. Nebude však dôveryhodným. Prečo? Lebo skúsenosti s konkrétnymi ľuďmi sú jednoducho nezmazateľné. Morálne víťazstvá niekedy nestačia. Pravda a láska majú právo víťaziť nad lžou a nenávisťou aj v reálnom čase a s konkrétnymi dopadmi na náš život.

S prekvapením zisťujem, že začínam mať okolo seba prevahu mladších kolegýň a kolegov. Časy, kedy som bol asi najmladším riaditeľom gymnázia na Slovensku, sú dávno preč. A ja už tiež robím niečo iné. Jedna z mojich prvých študentiek sa stáva práve mojou kolegyňou. Kríza stredného veku sa práve končí a dostávam sa do zaujímavého prešu medzi nevyhnutnou a logisticky náročnou starostlivosťou o vlastné deti a nevyhnutnou a logisticky nemenej náročnou zdravotnou starostlivosťou o ich slabnúcich starých rodičov.

Pri godotovsky očakávanom návrate arcibiskupa Bezáka sa stále viac dostáva medzi riadky aj do dokumentárnych dokrútok iný arcibiskup. Jeho trnavský predchodca. Ten, ktorý sa súdil s .týždenníkom, ten ktorý žehnal bystrickému županovi, keď sa ešte len učil „strážovať“, ten, ktorý žil v blahobyte slovenského štátu, ktorý sa k nemu dopracoval štátom organizovaným zločinom…, ten ktorý nebezpečenstvo pre cirkev vidí v teológoch a nie v osobných deficitoch klerikov skrývaných za ultrakonzervatívne verejné vystupovanie, ten, ktorý držal chrbát Mečiarovi a bol v zoznamoch ŠtB raz ako Svätopluk, inokedy ako Špirituál… Nuž, nie je to jednoduché.

Moje názory si môžete prečítať v knihe, na blogu, či v novinách. Neviem či sú správne, alebo nesprávne a ani neviem, či s nimi budete alebo nebudete súhlasiť. Moje skúsenosti, to je však už trochu iné „kafé“ a zjavne sa na ne kategória správnosti či nesprávnosti hodiť nebude. Skúsenosti jednoducho máte, aj keď by ste ich možno radšej nemali. Stanú sa vám veci, ktoré sa nedajú vrátiť. Niektoré skúsenosti sú jednoducho také, že ich viete ihneď zaradiť a viete sa nimi aj pochváliť. Bolia alebo tešia. Sú zdrojom poučenia, nádeje alebo smútku. (Nie, nebol som sexuálne zneužitý.)

Sú aj také skúsenosti, ktoré neviete vyhodnotiť okamžite. Až postupom času pochopíte ich význam, lebo sa stanú kľúčom k pochopeniu iných vecí, ktoré sa stanú neskôr. Napríklad oveľa neskôr. Keď pochopíte, nechápete, lebo ste to napríklad nečakali. Vôbec, ani vo sne alebo len jednoducho ste to videli inak. Isté alternatívy dobromyseľný človek jednoducho neberie do úvahy, kým sa nestanú.

Konšpiračné teórie nie sú mojou silnou stránkou. Uchyľoval som sa k nim iba cestou z Batizoviec do Svitu neosvetlenou cestou z kostola domov ako k poslednej alternatíve. Zdalo sa mi, že pohybujúce sa tiene boli vlci. Vlka sa však už medzičasom nebojím. Nielen preto, že spomínanou tmavou cestou som už dlhšie nešiel. Mám na to aj iné dôvody.

Strach mi naháňa skôr bývalý arcibiskup, ktorý nesie meno iného dravca. Vtáka. Keď som bol riaditeľom gymnázia, práve som bol čerstvo po výpovedi, ktorú som podal na biskupskom úrade. Povedal som si, že budem žiť radšej ako obyčajný človek. Netušil som vtedy, že som si túto značku mal nechať patentovať. Dnes chce byť každý obyčajným človekom. Zriaďovateľ našej školy dostal po čase list, že človek môjho razenia by nemal vychovávať budúcu mládež. Spomenul som si na Sokrata a cítil som sa poctený.

Tak som uvažoval, čím som si ho pohneval. Keď arcibiskup Sokol písal vtedy svoj list, mal som na jeho základe prísť o prácu.  Kópiu toho listu som si samozrejme odložil. Aj svedkov mám. (Prácu som nestratil, presvedčivejšie ako arcibiskupove dobre mierené slová bolo asi niečo iné. Osobná skúsenosť so mnou. Napríklad. Aspoň dúfam.)  Ale predsa. Zle som varil? Spravil som chybu pri prestieraní raňajok? Neboli správne pripravení birmovanci? Neviem. Týždeň som mu totiž na slovenskej fare uprostred New Yorku varil čaj, asi aj kávu, obedy, večere a iné veci počas jeho návštevy zlej „západnej“ Ameriky, kde bol „fandrejzovať“ doláre na svoje apoštolské projekty (ako sa ukázalo aj na iné). Keď odcestoval, ja som v New Yorku ešte chvíľu ostal. Pán farár, ktorému som v pastorácii pár mesiacov pomáhal, vážne ochorel. Arcibiskup Sokol mu telefonoval, aby som ostal v Amerike. Aby som sa domov nevracal, vraj tu, na Slovensku, nemám čo robiť. Rozprával sa o tom vraj aj s mojím nadriadeným… Odhadli to tak. Ja som sa však vrátil. O mŕtvych len dobre. Keď som mu to otvorene neskôr spomenul, vraj to nebola pravda. Poprel to. Vraj: však poznáš pána arcibiskupa aký je… Asi som teda len zle varil. Pripúšťam však, že ho skôr popudil jeden text v novinách, kde som nahlas vyslovil svoj názor, že na pravde záleží aj v cirkvi. Takto efektívne teda pracuje arcibiskup, ktorého som obsluhoval. Či v diktatúre alebo v demokracii nezaháľa: má ambíciu rozhodovať o šťastí iných.  A nešťastí.

anton-srholec-a-robert-bezak-pohoda-2013

Nič sa nenaučil, nič nezabudol. Od „odstaveného“ Srholca k „odstavenému“ Bezákovi vedie dlhý rad bezmenných mediálne nezaujímavých obetí. A starostlivá personálna politika klonovania svojich pokračovateľov zametajúcich jeho stopy.

orosch zvolensky

Chcel som sa vtedajšieho trnavského arcibiskupa  vtedy v New Yorku opýtať, ako to bolo s tou spoluprácou s komunistami, so štátnou bezpečnosťou, či bol agentom a ako to je s tým Tisom. Nikdy sme ani neboli úplne sami v situácii, ktorá by rešpekt voči „úradu“ vo mne oslabila. Obsluhoval som ho a rozmýšľal som o slovách jeho bývalého miništranta, ktorý ho sprevádzal (a robil na mňa dojem bystrého človeka), ktorý ho s hlbokou úctou bránil a ja som sa teda k slovu a otvorenej otázke smerom k arcibiskupovi Sokolovi nedostal. Tak som varil praženicu, čaj, obedy, večere, absolvovali sme spolu zopár návštev u krajanov, birmovku slovenských vysťahovalcov v meste, ktoré nikdy nespí  a tak.

Odvtedy ubehlo dvanásť rokov. V „knihe“ Šebastiána Laba, Sokolovho údajného spovedníka nájdete môj kádrový profil. Podrobný a veľmi nepresný. Veľmi prekvapivé čítanie. Veľmi veľa som sa z neho o sebe dozvedel. Labo, s ktorým som sa v živote len raz rozprával, ma v otvorených listoch oslovuje dôverne: Mirko. Takto ma verejne oslovoval aj jeden človek v seminári, ktorý neskôr voči mne intrigoval, lebo o ňom viem veci, za ktoré sa hanbí a z ktorých sa nedá vyspovedať. Hej, znie to tak dôverne. A zároveň to „Mirka“ kompromituje v očiach známych aj neznámych. Rafinovaný judášsky bozk. Kto by takto veril „Mirkovi“, keď píšu také kňazské osobnosti a autority.

Labove odvážne klamstvá ocenil verejne aj jeden biskup. Člen KBS. Bratislavský arcibiskup aj nahlas, iní potichu, schvaľovali túto očistu slovenskej úradnej cirkvi. Konečne vraj niekto napísal pravdu. A teraz zrazu takto… A zástupy lojálnych jasali. Rebeli začínali pochybovať. Bezák určite niečo musel spraviť. Tie rifle, fitko, bicykel…

Jasné, že môj príbeh je v Labovom pamflete len okrajovou „storkou“. Hlavnou témou je arcibiskup Bezák. Sokolov nástupca a ľudská tvár slovenskej rímskokatolíckej cirkvi. Ja som len jeho „prisluhovač“. Mimochodom, nikdy som sa s arcibiskupom Bezákom nestretol. Hoci jeden nepriamy „kontakt“ by som vedel popísať. No nechcem ho spájaním s mojím menom kompromitovať. Pokiaľ viem, ani arcibiskup osobne o moju podporu nestojí. Lebo mu vraj skôr škodí, ako pomáha. Ani ďalší „pomáhači“, o ktorých Labo hovorí nie sú moji priatelia či sympatizanti a nikdy som svoje kroky s nimi nekoordinoval. Dal som sa nahovoriť len na podporu medzinárodnej petície rakúskych veriacich. Bratislavský nuncius ich vtedy neprijal a odkázal im, že sa nemajú starať do slovenskej cirkvi. Že ich sa to netýka.  Čo na to pražský kardinál?

Aj preto je boj proti tejto diskreditačnej kampani zbytočný. Hoci „facka“, ktorú v Trnave dostal od veriacich o. Ján Košiar, ktorý pri výročnej bohoslužbe pred rokom pri životnom jubileu „odvolaného“ arcibiskupa spochybnil reputáciu arcibiskupa Bezáka našla podľa mňa správne líce. Ale …  Je toto cesta? Šebastián Labo je mŕtvy. Ján Košiar žije. Žije aj Bezákov nástupca na biskupskom stolci. Aj arcibiskup Sokol. Ani arcibiskup Zvolenský vraj nebol jeho katom.

sokol_ctk

Čo podľa mňa spája týchto technológov cirkevných intríg skrývajúcich sa za ochranu pravovernosti a tradičných hodnôt? Plytká a zastaralá teologická výbava, ktorá sa ukazuje v neschopnosti nadviazať tvorivý a nášmu času primeraný dialóg so spoločnosťou. Pokrytecká spiritualita, ktorá nedokáže prepojiť prázdne rituály a kresťanské životné postoje schopné vzbudiť rešpekt a úctu u inak veriacich a u tzv. neveriacich. Vysoké ambície a mocenský inštinkt prejavujúce sa v podpore tých najhorších slovenských politických tradícií počnúc Tisom a končiac Mečiarom. Intelektuálny primitivizmus prejavujúci sa v odmietaní a démonizovaní všetkého cudzieho a nového, no súčasnou hlbokou láskou k cudzej mene. Netransparentné zaobchádzanie so zvereným majetkom. Prázdne srdce a hlboké sklony k intrigánstvu ovenčené nespochybniteľnou autoritou klerického odevu a biskupskej berly, ktoré sa zaskveli neraz pri eliminácii tých, ktorí im ohrozovali popularitu plynúcu z úradu prirodzenou váhou slova a života.

Skôr ako niekto vyzve k odpusteniu tohto ich konania, bolo by dobré, aby vyrozprávali svoje hanebné príbehy aj títo ľudia. A možno aj tí, ktorí schvaľovali ich konanie a k ich nohám zložili plášte, kým svojimi intrigami „kameňovali“ arcibiskupa Bezáka a iných.

Opis epizódy u Františka vo Vatikáne, ktorý podáva vo svojich rozprávaniach pražský arcibiskup Vlk k tomu priamo nabáda. Alebo je toto moje vnímanie len prejavom môjho pokročilého veku vo svete, ktorý funguje takto? A moje vnímanie bude len dôvodom na pobavenie mladých kolegov, ktorí už na príbehy, v ktorých dobro víťazí nad zlom už neveria tak nekriticky ako ja? Ako ja kedysi.

A aby bolo jasné: nepíšem tento text kvôli Bezákovi. Jeho život a cirkevná kariéra sú nepochybne dôležité, no snáď je dôležité aj to, že neprávosti sa dejú  v cirkvi aj iným ľuďom a oni nemajú mocných priateľov. Píšem ho kvôli tomu, aby falošná eufória z „rehabilitácie“ nevzbudzovala falošné nádeje o fungovaní a nenahraditeľnosti súčasného rímskokatolíckeho mocenského systému, ktorý je taký, aký sa nám práve ukazuje. Ak sa podarilo pražskému kardinálovi prepašovať arcibiskupa Bezáka šikovnými úskokmi k pápežovi Františkovi, nie je to skôr výpoveď o beznádeji ako o nádeji? Skutočná rehabilitácia totiž vyzerá inak.

Nechajme sa však prekvapiť. Posledná zomiera nádej. Moje názory sú jedna vec. Moje osobné skúsenosti s tým, ako funguje tento systém sa však zmeniť nedajú. Posúvanie nádejí na iných a hľadanie „riešenia“ v personálnych zmenách je len predlžovaním agónie systému, ktorý potrebuje vážny reštart. Hoci alternatívna možnosť, že zajtra bude vymenovaných na miesta 16 odvolaných 16 nových slovenských biskupov a predsedom KBS sa stane arcibiskup Bezák, je možno príťažlivá… Paralely s tým, že aj kedysi sme sa pravdu dozvedali len zo zahraničných štvavých vysielačiek, sú však podľa mňa autentickejšie. Pokračovaním príbehu môže byť prevzatie osobnej zodpovednosti za to, čo bude nasledovať, keď sa ľudia prestanú báť neveriť vlastnej skúsenosti. Možno aj taká malá slovenská reformácia.

 

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kocúr

Teológ, pedagóg. Zakladajúci člen PS, expert a člen tímu pre školstvo a vzdelávanie.