Denník N

Od Fukushimy neplačem.

Japonsko je krajina s najväčším počtom prírodných katastrof z pomedzi všetkých ekonomicky rozvinutých krajín. Zemetrasenia, tsunami, vulkány, tajfúny…nechýba takmer nič.
Japonská pokora a prijímanie existujúcej situácie „shiyou ga nai“ – „nedá sa nič robiť“, je spôsob, akým sa Japonci naučili žiť v krajine tisícročia skúšanej silou prírody, ktorú človek nedokáže premôcť.

Prvé silnejšie zemetrasenie som zažila počas štúdia na vysokej škole. Bola som práve na internátnej izbe, čupela na zemi a čosi zbierala. Bola som v relatívne stabilnej polohe ale silné trhnutie ma zhodilo na zem.

Po príchode do Japonska sme v rámci dodržiavania pravidiel bezpečnosti dostali od japonských požiarnikov prednášku, ako sa v prípade zemetrasenia správať:

1. Otvoriť dvere, aby sa nezasekli trámy a v prípade požiaru sa dalo vybehnúť.
2. Vypnúť plyn a všetky elektrické spotrebiče. (Najviac obetí v prípade zemetrasenie nie je z dôvodu zasypania ale kvôli požiaru.)
3. Dať si na hlavu niečo mäkké, najlepšie vankúš.
4. Skryť sa pod stôl alebo niečo pevné, čo môže aspoň čiastočne kryť hlavu a  telo.
5. Ísť do miestnosti s najmenším stropom, riziko jeho prepadnutia je najmenšie.

Bola som teda pripravená aj na to najhoršie. Teoreticky.

Keď však zemetrasenie skutočne začalo, nebola som schopná ničoho iného len behať v panike po izbe ako splašená myš z laboratória. Lúčila som sa v duchu s mojim krátkym životom, kým ma nenapadlo, že by som mohla skúsiť otvoriť dvere a pozrieť, čo všetko sa už zosypalo.

Čakal ma neuveriteľný pohľad.

Na novovýstavbe oproti sa na streche pokojne húpal stavbár a čosi zbíjal, pred domom sa veselo hrali deti s loptou ako keby sa nič nedialo.
„Prečo ste všetci takí kľudní?!? Veď išlo o život!“, chcelo sa mi kričať. „Lebo sme od malička zvyknutí“ vysvetlil mi neskôr môj japonský priateľ.

Na zemetrasenia som si postupne zvykla aj ja. Rovnako ako na pocit, že žijem vedľa sopky Fuji, ktorá sa z času na čas zvykne aktivizovať a teoreticky nás všetkých môže zaliať horúcou lávou alebo zasypať  popolom.
Dokonca som si ten pocit obľúbila. Sopku Fuji som začala úplne ignorovať a zemetrasenia si vychutnávala ako dožinkovú atrakciu, najlepšie spolu so spolužiakmi alebo kamarátmi počas vyučovania.
Okrem príjemného húpania alebo jemného trasenia bolo pre mňa pri zemetrasení vždy najzaujímavejšie pozorovať reakcie druhých. Zemetrasenia som sa úplne prestala báť.
Mala som z neho čistú zábavu.

Kým neprišlo veľké zemetrasenie, tsunami a Fukushima 11. 3. 2011.

(Pokračovanie v pripravovanej knihe.)

Teraz najčítanejšie

Marianna Hasegawa

Na Slovensko som sa vratila v roku 2013, po 16 rokoch zivota v Tokyu . Este na zaciatku 90tich rokov som odisla studovat Japoncinu a Korejcinu do Viedne na Vienna University a potom do Tokya na Tokyo University Of Foreign Studies, kam som sa dostala na stipendium. V Japonsku som nakoniec ostala trochu dlhsie ako bol povodny plan a prezila tam nadhernych 16 rokov:-). Mam dvoch polojaponskych synov, s ktorymi si momentalne vychutnavame zivot na Slovensku. Moje zážitky z Japonska som zhrnula do najnovšej e-knihy "16 rokov v Tokiu" na mojej FB stránke. Enjoy :-)! Kedze som nomad, nikdy neviem, kedy a kam ma zase vietor zaveje :-). Yoroshiku Onegai Shimasu!