Odvrátená strana viery v slobodu vôle
„It might seem crazy what I´am about to say„, ale viera v slobodnú vôľu má aj svoju odvrátenú stranu. Aspoň to tvrdí filozof Gregg Caruso v nasledujúcej krátkej, ale výživnej prednáške pre TEDx.
Vezmeme to „High speed„, pretože… Silvesteeeeeer. Doteraz sme prevážne počúvali o tom, že redukcia viery v slobodnú vôľu má predovšetkým škodlivé účinky, pretože v nás oslabuje pocit, že sme za svoje správanie zodpovední, takže – v konečnom dôsledku – vykazujeme vyššiu mieru sebeckosti, podvádzania alebo agresivity.
Caruso si však všíma, že existuje niekoľko znepokojujúcich korelácií medzi vierou v slobodnú vôľu na jednej strane a tendenciou k retribúcii (trestaniu) alebo pravicovému extrémizmu (right-wing authoritarianism) na strane druhej.
Inými slovami, Caruso tvrdí, že viera v existenciu slobodnej vôle a tvrdé trestanie idú „hand in hand„. Prečo? Vysvetlenie je jednoduché. Totiž, ak veríte v slobodnú vôľu, znamená to, že si myslíte, že napríklad vrah, ktorý postrieľa 13 ľudí a ďalších 32 zraní, sa pre svoje činy rozhodol naprosto slobodne, takže si (tvrdý) trest za uvedenú krutosť v plnej miere zaslúži.
Podobne ako ja, ani Caruso si nemyslí, že slobodná vôľa – čiže „schopnosť rozhodnúť sa vo dvoch situáciách, ktoré sú v KAŽDOM ohľade identické (skúsme si to predstaviť), odlišne“ – existuje. Domnievam sa, že tvrdiť opak otvára dvere pre mysteriánstvo a zaváňa zavádzaním akejsi imateriálnej dušičky, voči ktorej má byť, ako slýchame, materiálny svet kauzálne impotentný. Takéto fantasmagórie síce uspokoja nejednu náboženstvom poznačenú ovečku, ale z empirickej evidencie vychádzajú iba pramálo.
Caruso mi prehovára z duše, keď navrhuje, aby sme sa úplne zbavili termínu „morálna zodpovednosť“. Ak je totiž všetko naše správanie kauzálne determinované predošlými stavmi našich mozgov, iba ťažko „nás“ možno činiť zodpovednými za naše správanie.
To samozrejme neznamená, že napríklad vraha prepustíme z väzenia, pretože „my brain made me do it„. Svoj argument Caruso ilustruje na tomto, ľahko pochopiteľnom príklade pacienta, ktorý sa nakazí napríklad prasacou chrípkou. Totiž, takého človeka nečiníme nijakým spôsobom zodpovedným za svoje ochorenie, ale napriek tomu považujeme za užitočné držať ho v karanténe a separovať ho od zdravej populácie, aby nás nenakazil.
Aj vrahov preto treba od zvyšku populácie na určitý čas izolovať, aby sme tak odstránili riziko, že svoje nepekné správanie zopakujú. Ak však z nášho slovníka vyškrtneme pojem slobodnej vôle, väzenie, do ktorého ich pošleme, sa zmení z trestnice – určenej na potrestanie za spáchané „hriechy“ – na rehabilitačné centrum, zamerané na minimalizáciu recidívy a maximalizáciu opätovného začlenenia takýchto ľudí do spoločnosti (jednoducho, kde nie je slobodná vôľa, nie je ani morálna zodpovednosť, a preto ani nárok na trestanie).
Som presvedčený o tom, že sa jedná o oveľa humánnejší a spoločensky prínosnejší spôsob na zaobchádzanie s ľuďmi, ktorí porušili zákon, ako nám ponúkajú „láskyplní“ a „druhú tvár nastavujúci“ „nasledovníci Pána“ alá Daniel Lipšic, Vladimír Palko či Republikáni v USA obecne.
