Offline deň – výstup na Kráľovu hoľu
Kopec, ktorý sme ako deti chodili obdivovať roky-rokúce z križovatky (zo Železníckeho Kríža) nad rodičovským domom mojej mamy, ktorý sa nám na prázdniny stával druhým domovom, som zdolala až ako dospeláčka. Najprv niekedy v roku 2011 a – keďže Kráľova hoľa sa mi dostala pod kožu – aj tento rok. A určite to nebolo naposledy.
Na Kráľovu hoľu vedie množstvo turistických trás z Liptova i Horehronia. Najschodnejšia, najrýchlejšia a aj najľahšia vedie z rázovitej dedinky Šumiac, takže logicky to bol aj náš výber. Pre menej zdarných turistov, čiže nás, je možnosť kombinovať turistickú trasu s príjazdovou cestou, ktorá slúži pracovníkom Towercomu a meteostanice na vrchole. Časovo je približne rovnaká ako po modrej značke, je síce dlhšia, ale keďže má menšie stúpanie, dá sa ísť pekne v tempe. Cestu je možné využiť ako cyklotrasu, je oficiálne značená.
Ak aj idete po modrej, na Prednom sedle odporúčam odbočiť na cestu, kúsok povyše sedla je možnosť nabrať si pramenitú Dobrú vodu. V sedle Snehová jama sa pripájame na zelenú značku z Telgártu, aby sme si výstup príliš nepredĺžili a hlavne mám ešte jeden dôvod – cesta sa stáča príliš na sever a stráca sa prekvapenie z výhľadu. Modrá a zelená značka majú krásne čaro, že Kráľova hoľa vás odmení nádherným výhľadom na vysoké Tatry – ale až vtedy, keď si ho naozaj zaslúžite :) Čiže až keď dosiahnete vrchol. (Zrejme je to tak aj pri výstupe po červenej Ceste hrdinov SNP z Telgártu, ale tú zatiaľ nemáme otestovanú).
O Kráľovej holi sa hovorí, že je to mrcha kopec. Vďaka vysielaču máte cieľ na dohľad od začiatku túry a pokiaľ sa dostanete mimo lesného porastu, vždy sa vám cieľ vašej cesty pripomenie. Vyzerá, že už je to len kúsok, pri výstupe na vrchol sa zrazu stratí a zas objaví a vy máte pod chvíľkou pocit, že je to už len kúsok (ale nie je ;)). Nám výstup, kombinovane po ceste a po turistickej značke, trval asi 3 hodiny 20 minút. Odmenou bol sľúbený výhľad na Vysoké Tatry ale aj zima ako v ruskom filme na vrchole. A úplná samota, cestou sme stretli turistov na zostupe, ale na holi nebol s nami nik. Užili sme si endorfíny, pripili na šťastné zdolanie siedmeho najvyššieho vrcholu Nízkych Tatier. Pokochali sme sa sľúbeným panoramatickým výhľadom na Horehronie, Muránsku planinu (zakývali sme do diaľky nášmu Krížu) i Slovenský raj, na západnej strane vidieť hrebeň Nízkych Tatier (po ktorom môžete pokračovať po červenej značke). Ale najmä na Vysoké Tatry, kde pekne voľným okom rozoznať tatranské osady, najmä Štrbu a Štrbské pleso so zjazdovkami zo Soliska. Pri ideálnej viditeľnosti je vraj z Kráľovej hole vidieť Karpaty piatich okolitých štátov – dokonca dovidieť aj na rumunské vrchy.
Kráľova hoľa je komerciou nedotknutá, preto si všetky zásoby treba priniesť zo sebou – odbočka k spomínanej studničke sa oplatí najmä v teplé letné dni. Výstup na hoľu nie je – našťastie – žiadna masovka, zdolať ju musíte po vlastných a s vlastnými zásobami. A na výhľady musíte mať šťastie, lebo po vyše trojhodinovom výstupe sa vám môže ľahko stať, že napokon budete pozerať do hmly. My sme mali dvakrát po sebe šťastie, aj keď pred rokmi sme zabudli batériu do fotoaparátu, tak sme sa naozaj iba kochali. Ak vás zastihne nepriaznivé počasie, v budove na vrchole je vyhradená jedna miestnosť, kde sa dá núdzovo prenocovať.
Vymrznutí ale plní endorfínov sme sa dali na zostup. Skombinovali sme tentokrát modrú značku opäť s príjazdovou cestou, najmä posledný úsek zostupu je náročný na kolená, takže cesta je predsa len šetrnejšia. Nech sa už rozhodnete vystúpiť na Kráľovu hoľu odkiaľkoľvek, ide o nádhernú turistiku, ktorú si musíte skôr či neskôr zopakovať. Aj ja sa chystám, len to nemôžeme ešte doma nahlas povedať ;)
