Okno na 4. poschodí
Láska je vo vzduchu a to doslova. Každý jeden z nás dostal do vena jednu úžasnú možnosť, vyjadriť svoje city a myšlienky a tak vytvárať náš svet krajším.
Smutné je, že táto schopnosť je v dnešnej dobe potláčaná, dobré je, že sa stále nájdu ľudia, ktorí svoj osud nenechávajú len na náhodu.
Každý deň stretávame neznáme tváre, s neznámymi osudmi a s neznámymi myšlienkami. Možno aj vy patríte k tým, ktorí si nad hlavami cudzincov vytvárajú pomyselné bublinky a pridávajú k nim vymyslené príbehy, ak áno, asi viete o čom píšem.
Občas ma prepadne chuť spýtať sa týchto okoloidúcich bublifukov, či to, čo som k nim priradila, aspoň trošku korešponduje s realitou, ale v rámci udržania si statusu psychicky zdravej osoby, si tieto moje myšlienkové derivácie radšej nechávam pre seba.
Naposledy sa mi takáto situácia pritrafila na ceste z obednej prestávky, kedy som vonku spatrila chalanov visiacich na oknách budovy, v ktorej pracujem. Najprv som si pomyslela, nič moc robota keď vonku leje a to aj lialo, ale potom som si uvedomila, že sledovať pracujúci ľud z poza sklenej vitríny, by mohlo byť celkom zaujímavé, hlavne v prípade, ak ide o administratívnu budovu, (kde väčšinu mančaftu tvoria ženy v sukniach a ak visiaci zlanovač je mužského pohlavia).
Zamyslená som nastúpila do výťahu a ľaľa, na mojom, čiže druhom pochodí, nastúpil jeden zo zlanovačov. Moje nutkanie vyjadriť sa k jeho bubline bolo silnejšie ako ja a tak zo mňa vyšla veta: ,,Že vy ste našli lásku za oknom?“
Chalanisko v helme, z ktorej mu vykúkali čertovské kučery, sa na mňa pozrel a povedal: ,, Áno, stála za tým najzahnusenejším oknom, ktoré som kedy videl „. Tak som sa s nim vyviezla na najvyššie poschodie a vypočula si milý príbeh, ako sa dá prísť k láske v oblakoch.
Nemusela som sa pýtať veľa, muž s čistiacimi prostriedkami v ruke mi v rýchlosti vyrozprával, ako dievčaťu v červenej blúzke s bielymi smrtkami nakreslil prstom do vtáčích výkalov srdiečko a telefónne číslo a ako jediné okno s pomedzi stoviek na budove nechal romanticky zahnusené.
Bude to už rok, čo sa stalo okno na 4. poschodí pre tieto dve hrdličky osudové a od vtedy si dal mladík v helme záležať na tom, aby práve toto okno bolo vždy dokonale vyumývané.
Pravdepodobne to bola zhoda náhod a vnútorná intuícia, že som sa so zlanovačom vo výťahu stretla, že my v hlave skrsla práve takáto myšlienka a aj to, že som ju vyslovila nahlas. V každom prípade som naspäť do práce išla s príjemným pocitom, že moje bubliny sú možno občas aj trochu pravdivé a že láska sa dá nájsť aj za oknom štvrtého poschodia.
