Okolo Islandu na vlastnú päsť (2. časť)

[16.6.2014 – Thingvellir]

Z tvrdého spánku nás prebúdza až hlasné bubnovanie dažďa na plášť stanu. Absolútne nevieme odhadnúť koľko môže byť hodín, keďže celonočné svetlo a časový posun nás totálne zmagorili. Po zistení, že je obed, ani nie sme prekvapení. Rýchlo sa teda ponáhľame porobiť si zásoby na cestu. Jeden z dvojice žltých obchodov, ktoré by mali byť podľa odporúčaní výrazne lacnejšie, nachádzame až na niekoľký pokus. Zvyšok vybavenia doplníme v kempingu z vecí, ktoré tu zanechali predošlí návštevníci. Tento zvyk je pomerne bežný, keďže nie všetko je možné zobrať do lietadla, alebo je proste zbytočné to nosiť naspäť domov. Týmto spôsobom získavame napríklad takmer plnú plynovú bombu k nášmu variču, čo nám neušetrí len peniaze, ale aj nemálo času.

Našim prvým cieľom je prejsť takzvaný „Zlatý okruh“, povinnú jazdu pre všetkých turistov. Je to trasa spájajúca najznámejšie destinácie v okolí hlavného mesta. Do večera by sme sa chceli dostať do národného parku Thingvellir, vzdialeného len asi 50 kilometrov. Je totiž už pomerne pokročilá hodina a navyše na Jančiho začína niečo liezť. Už som bol svedkom jeho jednodňovej cestovateľskej choroby minulý rok v Gruzínsku, kde to na neho prišlo z minúty na minútu. Dostal takú horúčku, že stál ledva na nohách a dôchodcovia mu v Tbiliskom metre prepúšťali svoje miesta na sedenie. Jedna z nich mu dokonca vopchala do úst tabletku, ktorá je pre nás doteraz veľkou neznámou. Pol dňa zomieral v posteli, potom sa zrazu prebral úplne svieži a nasledujúci deň sme behali po horách.

Prvý krát šliapeme s plnou záťažou dlhšiu dobu a zisťujeme, že tie batohy nie sú až tak v pohode, ako sa zdalo, keď sme to skúšali na intráku. Navyše nemáme ani mapu Reykjavíku a tak netušíme, ako ďaleko môže byť vhodné miesto na stopovanie. Zdá sa to nekonečné, vždy keď kráčame niekoľko minút k veľkej križovatke, tak sa za ňou v diaľke objaví taká istá. Nakoniec rezignujeme a mávame na šoférov na šesťprúdovej ceste. O to väčšie je prekvapenie keď nám asi po desiatich minútach zastavuje auto. Tento krát sa na zadné sedadlá natlačíme obaja, angličtina nás už netrápi, hlavne že sa vezieme. Starší vidiečan nás po chvíľke vysádza na výpadovke za mestom.

Konečne zažívame typickú islandskú premávku, keď okolo náš prejde auto v priemere možno raz za päť minút. Začíname si užívať prírodu a čas si krátime napríklad stopovaním cyklistov, ktorí nám opätujú aspoň úsmevy. Opäť to netrvá dlho a sedíme v aute. Prvý krát žena, a sama. V našich končinách to nie je veľmi obvyklé. Zatiaľ čo Janči bojuje s horúčkou, ja vyťahujem na domácu moje dopredu pripravené frázy. Našťastie jej cudzí jazyk nejde o mnoho lepšie ako mne, čím by sa nemala veľmi chváliť.

Ocitáme v centre národného parku. Avšak nie takého, aké máme na Slovenku. Toto chránené územie si môžete predstaviť ako absolútnu pustatinu s jediným domčekom a trávnikom pre stany. Nikde žiadne stromy. Thingvellir vznikol vplyvom sopečnej činnosti, ktorá je v tejto oblasti silná najmä z dôvodu, že sa nachádza na styku dvoch tektonických dosiek. Stále sú v pohybe a v okolí tak vzniklo množstvo zaujímavých prírodných útvarov.

Janči si rovno rozkladá stan, dopuje sa tabletkami a vlieza do spacáku. Ja sa teda vyberám na prechádzku do odľahlých častí parku. To ticho a pokoj okolo mňa sú neuveriteľné. Hodnú chvíľu šliapem úzkou skalnou trhlinou, ktorá v podstate predstavuje hranicu medzi severoamerickou a euroázijskou litosferickou doskou, povedané trochu s nadhľadom. Zrazu mi cestu zatarasí malé jazierko. Naspäť sa mi tou istou trasou nechce a tak sa snažím vyšplhať po skalách na povrch, čo sa mi na niekoľký pokus podarí. Zabávam sa so samospúšťou, keďže prvé fotky v srdci islandskej prírody mi nemá kto spraviť. Unavený, avšak s totálne vyčistenou hlavou sa vraciam do kempingu. Popri hnusnej sáčkovej večeri si prvýkrát v živote vychutnávam polnočné slnko. Práve kvôli takýmto momentom sa oplatí cestovať len s batohom na chrbte.

[17.6.2014 – Thingvellir, Geysir, Gullfoss]

Dnes sme si privstali aby sa nám podarilo prezrieť si park predtým, ako ho zaplnia masy turistov. Maród je už relatívne v poriadku ale aj tak to pre istotu nepreháňame a ťažké batohy s celým našim majetkom si nechávame nestrážené v stane, bez najmenších obáv. Pre Slovákov vec nepredstaviteľná. Niekoľko kilometrov putujeme obklopení vysokými útesmi, pričom nás celý čas sprevádza riečka, ktorá nás po prekonaní niekoľkých vodopádov privedie až k obrovskému tektonickému jazeru. Toto miesto nie je známe len kvôli svojim prírodným scenériám, ale je taktiež dôležité z hľadiska histórie islandského ľudu. Práve v tejto oblasti bol v roku 930 založený Althing, pravdepodobne najstarší parlament sveta. Thingvellir zostal miestom jeho konania takmer tisícročie, až potom sa presunul do hlavného mesta. Súbežne s našou trasou, o niekoľko desiatok metrov ďalej, vedie široký asfaltový chodník, ktorý sa už začína plniť zájazdovými výletníkmi. To je pre nás signál aby sme sa opäť vzdialili. Útočisko nachádzame neďaleko pri maličkom kostolíku pred ktorým sa usadil kŕdeľ husí a tak sa tu môžeme fotograficky vyžiť. Spúšte dostávajú zabrať aj o pár minút neskôr pri nádhernom fotogenickom jazierku, ktoré sa trbliece ešte o to viac, že jeho dno je pokryté množstvom mincí pre šťastie. Do kempingu sa nechceme vracať tou istou trasou a tak kráčame súbežnou asfaltovou cestou, z ktorej si aspoň môžeme vychutnať krásu útesov z inej perspektívy.

Radi by sme dnes obišli zvyšok „Zlatého okruhu“, čiže oblasť gejzírov a vodopády Gullfoss, čo predstavuje asi 70 km. So šancou na stop to už vyzerá lepšie, každých pár minút prechádzajú popri nás autá s turistami, ktorí musia mať namierené tam kde my. Inde cesta nevedie. Zrazu k nám pricúva auto, ktoré sme si ani nevšimli. S dvomi Talianmi v našom veku si v džípe z požičovne uháňame islandskou divočinou rýchlosťou ďaleko prevyšujúcou dopravné predpisy. Na palube je veselo, chalani si prišli zjavne užiť dovolenku a keď vystupujeme, tak sa lúčime ako starí známi. Geotermálna oblasť s gejzírmi sa nachádza hneď pri hlavnej ceste a dá sa prejsť za pár minút, čo ma celkom prekvapilo. Už z diaľky nás privíta výstrek jedného z nich. Najslávnejší Geysir, ktorý striekal do výšky cez 60 metrov a dostali po ňom meno všetky ostatné gejzíry, je však už po smrti a niekoľko rokov je neaktívny. Obzeráme si teda aspoň veľké dymiace jazierko, ktoré po ňom zostalo a prestavujeme si aký majestátny musel byť v porovnaní s menším bratom, gejzírom Strokkur. Ten dostrekuje zhruba do jeho tretinovej výšky a už to je uchvatné. Keďže sa tak deje približne každých päť minút, máme dosť pokusov aby sa nám tento moment podarilo zvečniť. Smer vetra rozhoduje o tom, či nás následne zaleje voda. Toto nádherné prírodné divadlo by sa dalo sledovať nonstop, avšak musíme pokračovať.

Turistov sa tu hemží toľko, že početnú rodinku stopneme aj keď sme k ceste otočení chrbtom. Nemci si melú svoje a my im väčšinou odpovedáme na niečo iné, ale našťastie presun k vodopádom trvá len pár minút. Majestátny Gullfoss nás privíta dažďom, ktorého intenzita sa s každou minútou zväčšuje. Tento mohutný vodopád prekonávajúci niekoľko výškových stupňov si obzeráme zo všetkých strán. Prístup k nemu je však značne obmedzený a je možné sledovať ho len z diaľky, z bezpečia drevených chodníkov. Ale tráva všade navôkol je neuveriteľne sýtej farby, pôsobí to až neprirodzene. Kvôli množstvu ľudí máme normálne problém porobiť povinné fotky z tohto miesta. Chvíľu sa ešte motáme v obchode so suvenírmi, ale keďže dážď neustupuje, vyrážame s úmyslom dostať sa čo najrýchlejšie, do čo najbližšieho kempingu.

Netušíme kde by sa mohol nachádzať a tak prvýkrát na Islande vyťahujeme ceduľku „ANYWHERE“. Taktiež prvýkrát sa obliekame do pršiplášťov. Množstvo vody začína byť totiž neúnosné. Nikto sa nad nami nechce zľutovať a po čase sú aj pršiplášte zbytočné. Po hodine státia na krajnici sme premočení do poslednej nitky. V hlavách pomaly prehodnocujeme koho nápad bol vybrať sa na tento výlet a navyše vyhadzovať za to ťažko zarobené peniaze. Keď je už aj nápis na papieri nečitateľný, stáva sa zázrak. Až pri nakladaní batohov do kufra si uvedomíme, že týmto autom sme sa už dnes viezli. Ani chalani z Talianska nás pri ceste nespoznali. Sú trošku sklamaní, keďže si mysleli, že pod mojou fialovou pláštenkou stojí žena. Pri tejto milej príhode sme aj zabudli na počasie a nevieme sa prestať smiať.

Alessandro s Giuseppem (dajme tomu že sa ten druhý volal takto) majú namierené až do niekoľko hodín vzdialeného mestečka Vík, ktoré malo byť finálnou destináciou nášho islandského dobrodružstva. My však nemáme ani najmenší úmysel z tohto auta znovu vystúpiť a tak prikyvujeme. Po prašných cestách ostrovného vidieka, ktorým chýba asfalt, uháňame opäť čo to dá. Niekoľkokrát sa stratíme ale nakoniec dorazíme k okružnej ceste označenej číslom 1, ktorá obkolesuje celý Island a pokračujeme ňou na východ. V aute vládne skvelá nálada a máme pocit, že záver dnešného dňa už ani nemohol dopadnúť lepšie. Na našej trase sa nachádza množstvo prírodných zaujímavostí, ktoré sme mali v pláne navštíviť počas najbližšieho týždňa a keďže naši šoféri majú na prehliadku len dnešok, nemôžeme nezastaviť. Vodopád Seljalandsfoss patrí medzi tie vyššie, avšak to prečo je taký známy je fakt, že poza neho vedie turistický chodník. To si nemôžeme nechať ujsť, aj keď osviežujúcu sprchu vodopádu si asi veľmi neužijeme. Vlastne už žiadnu vodu ani nevnímame.

Odbočku na monumentálny vodopád Skógafoss míňame, nemrzí nás to, aj tak by v tomto počasí nemal svoje čaro. Vtáčia rezervácia Dyrhólaey je už o takomto čase zavretá a tak pokračujeme do cieľového mesta Vík, presláveného svojimi sopečnými plážami pokrytými čiernym pieskom. Na tomto mieste sme sa plánovali o niekoľko dní otočiť a smerovať naspäť domov, svoje plány budeme musieť prehodnotiť. Budú to však príjemné starosti. Na rozdiel od tých teraz, keď nám začína byť strašná zima. Našťastie chalani už majú pláže dosť a na svojej spiatočnej ceste do Reykjavíku nás vyhadzujú v kempingu pod vodopádom Skógafoss. Opäť sa lúčime, meníme kontakty a srandujeme, kedy sa znova uvidíme. Rýchlo varíme cestoviny a hádžeme ich do seba, ako by sme týždeň nejedli. Mokré veci rozvešiame po celých toaletách a dúfame, že tam budú aj keď sa zobudíme. Nakoniec z posledných síl, v silnom vetre a daždi, rozkladáme stan a zaspávame skôr ako zavrieme oči.

<< 1.časť <<