On

Vybehla z brány a pokračovala v chôdzi rýchlym tempom. Jedna noha striedala druhú, keď odrazu takmer zastavila. Prišlo to tak neplánovane, sama to celkom dobre nechápala, veď ešte pred chvíľkou mala naponáhľo.

Pozrela pred seba, v diaľke zbadala postavu. Z očí si zložila slnečné okuliare, pretrela si oči a znovu sa zahľadela rovnakým smerom. Nemýlila sa, bol to on, oblečený v elegantných nohaviciach a bielej košeli, viac nevidela, postrehla len, ako sa jej rozbúchalo srdce.  Snažila sa upokojiť, ale nič z toho, bola celá v napätí, cítila sa skoro ako študentka na skúške.

Zvláštne, študentské roky už má dávno za sebou, bola presvedčená, že tieto záležitosti už k jej veku nepatria. Podľa toho, ako sa správa jej telo, sa mýlila. Rýchlo otvorila kabelku, snažila sa nahmatať telefón. Ako na potvoru ho nevedela nájsť, všetky iné drobnosti už mala minimálne raz v ruke, len mobil nie.

„Dobré ráno, suseda, čo tak vytrvalo hľadáte?“ ozval sa jej od chrbta mužský hlas. „Ale, veď to poznáte, stane sa to vždy, keď niečo potrebujete,“ otočila hlavu a pozrela do tváre chlapovi, ktorý okolo nej prechádzal, bol to jej blízky sused. Na neho má v poslednej dobe šťastie, stretnú sa skoro každý deň. „To je skôr ženská záležitosť, my to máme jednoduchšie,“ venoval jej úsmev a pokračoval v ceste.

Konečne, vylovila telefón a pozrela na hodiny, to bolo jediné, čo ju práve teraz zaujímalo. Nebolo to najhoršie, jeden spoj si môže dovoliť, ak ten ďalší pôjde včas, mala by to stihnúť. Zatvorila zips na kabelke, prehodila si ju cez plece a kráčala vychádzkovým tempom. Rýchlejšie to nemalo význam, električka ešte neodišla a Rišo určite stojí na zastávke.

Popri chôdzi intenzívne premýšľa, nevie si vysvetliť, čo ju to dnes pochytilo. Pozná ho už dlho a dávno vie, že po nej poškuľuje. Možno práve to je príčinou.