Orwell: 1984

„Bol jasný, ale chladný aprílový deň a hodiny odbíjali trinástu. S bradou pritlačenou na prsia, aby sa chránil pred dotieravým vetrom, Winston Smith prekĺzol rýchlo cez sklené dvere na sídlisku Víťazstvo. Aj cez zatvorené okno svet vonku vyzeral studeno. Hoci svietilo slnko a obloha mala jasne belasú farbu, všetko bolo akési nevýrazné. Až na všadeprítomné plagáty. VEĽKÝ BRAT ŤA POZORUJE, hlásal nápis a tmavé oči sa zabodávali do Winstonových. Pokúsil sa vyloviť z mysle nejakú spomienku, ktorá by mu prezradila, či bol Londýn vždy takýto. Pohľady na polozrúcané domy, s ošarpanými múrmi, ktoré sa všade rozpadajú? Ministerstvo pravdy sa prekvapujúco líšilo od všetkých ostatných budov nablízku. Bola to obrovská, pyramídová stavba zo žiarivo bieleho betónu, ktorá sa terasovito vypínala do výšky 300 metrov. Z miesta, kde stál Winston, sa na jej bielom priečelí dali prečítať ozdobne napísané tri heslá Strany:

VOJNA JE MIER
SLOBODA JE OTROCTVO
NEVEDOMOSŤ JE SILA.“

Totalitný systém, ktorý anglický spisovateľ George Orwell vykreslil vo svojej knihe 1984, patrí medzi nadčasovú klasiku. Nájdeme v nej toľko desivých námetov, že by nám na dlhé storočia mali byť varovaním, že vždy sa tu nájde niekto, komu by takýto systém vyhovoval. Vonkoncom o podobný systém sa pár ľudí aj pokúsilo. Napr. Nacistické Nemecko, Stalinov Sovietsky zväz a v súčasnosti to je Severná Kórea. Štát, ktorý chce mať totálnu kontrolu. Ktorý vidí všetko a vie všetko. Veľký brat ťa pozoruje. Systém, ktorý sa snaží eliminovať nielen súkromie človeka, ale aj súkromie jeho mysle. Systém, ktorý je neomylný a je jedinou realitou. Nie je alternatíva. Sloboda je otroctvo. Nič iné ako náš systém neexistuje. Žiadna iná moc neexistuje. Preto môže byť dva a dva päť. Minulosť rovnako ako podstata človeka sa dá meniť. Je tvarovateľná.

Winston Smith je radový občan. Jediný jeho zločin bol ten, že mal až príliš otvorené oči. Jeho jediný zločin bol ten, že pomyslel, že sa zamýšľal nad očividnou absurditou sivej každodennej reality. A zamiluje sa. Ale jeho láska musí patriť Strane.

Zhrešil, spáchal zločin už len tým, že pomyslel na inú lásku a iný život. Kvôli tomu sa dostane do štátneho mlynčeka na mäso. Na Ministerstvo lásky, čo je strach naháňajúca budova bez okien, sídlo všemocnej myšlienkovej polície.

Mučí ho jeho falošný priateľ O’Brien. Vonkoncom to je logické. Nikto nemá priateľov. Jediný priateľ je Strana a Veľký brat.

Pri mučení začne Winston pochybovať absolútne o všetkom. Musí sa podrobiť. Musí veriť tomu, čo sa prieči rozumu. On rozum nemá. Strana je rozum. On je vôbec nič. Len biomasa. Musí celý prepadnúť jedinej pravde a to pravde Strany, ktorá hlása, že „pravda“ je lož a lož je pravda. Musí plávať s prúdom. Nemôže plávať proti prúdu, ktorý človeka len zráža dozadu, nech s ním človek akokoľvek bojuje. Musí sa obrátiť a plávať s prúdom, namiesto aby mu oponoval. Nič sa nezmenilo, len tvoj postoj. Pravda môže byť čokoľvek. Zemská príťažlivosť je nezmysel. Zem je plochá a dutá a Strana tu je navždy. Strana je nesmrteľná. Dva a dva je päť. Ľad je ťažší než voda.

Čo robia konšpirácie a konšpiračné dezinformácie? Konšpirátor vám vždy povie A, ale zamlčí B a príde rovno s C, ktoré si vycucal z prstu. Príklad: Globálne otepľovanie je prirodzený jav. Raz je obdobie doby ľadovej, potom sa otepľuje a zase sa ochladzuje. Človek za globálne otepľovanie nijako nemôže. Ale kto toto tvrdí už nepovie, že áno, globálne otepľovanie je prirodzený jav, ktorý však trvá stovky, tisícky rokov. Nepovie, že ľudstvo globálne otepľovanie urýchľuje. Nesmierne zrýchľuje a to tak, že čo trvá stovky rokov, prebehne za sto. Že sa príroda nedokáže tomuto prudkému skoku adekvátne prispôsobiť. Že za toto zrýchľovanie môže človek. Vedci nie sú v tejto otázke ani zďaleka jednotní. Vedci sú v područí vlád a záujmových skupín. Nesmú sa brať príliš vážne. Vo vede platí, že niečo je vedeckým faktom, až keď prebehne vedecký konsenzus. Že sa vedci z celého sveta zhodnú, že áno, evidencia je natoľko jednoznačná, že toto môžeme označiť za fakt. Konšpirátor to nespomenie. Konšpirátor povie, že nie je zhoda. Nepovie však, že sa zhoduje 95% všetkých vedcov po celom svete naprieč kontinentmi. To sú len nepodstatné detaily.

Alebo: V Južnej Amerike nájdeme pozoruhodné pozostatky dávnej civilizácie. Nič o tom nevieme, akurát tak to, že to je staré a nevieme ako to postavili. Namiesto triezveho pohľadu na vec niekto príde s tým, že to postavili mimozemšťania. Áno, skutočne. Toto nie je sci-fi, ale je to tak. A  títo ľudia dostanú dokonca dve alebo viac sérii v televízii, kde tridsať minút bez reklamy špekulujú, že to naozaj boli mimozemšťania. Znova náš mozog hľadá najjednoduchšie, i keď v tomto prípade dosť „zvláštne“, rozumu sa priečiace vysvetlenie veľmi zapeklitej záležitosti.

Ale načo sa s tým babrať? Dá sa priamo falšovať bezprostredná minulosť. Snáď najveľavravnejším prípadom je exemplárna ukážka z obdobia Ruskej občianskej vojny. Lev Trockij bol človek, ktorý v podstate na kolene a za pochodu vybudoval Červenú armádu, ktorá mala bojovať v Ruskej občianskej vojne. Stalin však po víťazstve využije Trockého politickú krátkozrakosť a uzurpuje si absolútnu moc a Trockého vyštve z Ruska. A pre istotu ho nechá po pár rokoch zavraždiť v Mexiku. No a v ZSSR sa z trockizmu stalo najzávažnejšie obvinenie, ktoré vyšetrovací aparát s radosťou využíval, a vymazali sa všetky spomienky na nejakého človeka s tým menom. Retušovali sa fotografie, strihali filmy, cenzurovali a prepisovali média a samozrejme chrlila sa na ľudí masívna propaganda, ktorá z Trockého robila detipožierajúcu sionistickú vlastizradcovskú obludu. A pritom im ten človek celkom objektívne pomohol vyhrať vojnu a teda ich aj priviedol k moci. Ako to pri takýchto režimoch býva, tak väčšia obluda zhltla menšiu obludu. Podobných situácii je v aj čerstvej histórii celá veľká kopa. A niektoré príklady sú naozaj úsmevné, ako napr. z Jura Jánošíka robiť národného hrdinu. I keď je možno príznačné, že si najvyšší politickí činitelia vyberú za vzor zbojníka…

Akokoľvek, akýkoľvek totalitný režim potrebuje mať večne nepriateľa. Najlepšie večného nepriateľa. Z jednej strany preto, aby sa obyvateľstvo udržiavalo v permanentnom strachu a aby bola krutosť režimu ospravedlniteľná a aj preto, že vojna znamená priemysel a priemysel znamená peniaze. Orwell to krásne demonštruje na troch superveľmociach, ktoré vládnu svetu v 1984. Je v podstate jedno, kto bojuje proti komu, dôležité je, že sa stále bojuje. Minulosť sa nikdy nezmenila. Oceánia je vo vojne s Euráziou. Oceánia je vo vojne s Euráziou od nepamäti. A Eastázia je náš spojenec. Oceánia bola vždy vo vojne s Eastáziou a Eurázia je náš spojenec už od nepamäti. Večná vojna je svetovou ekonomikou. A je to vždy tak, ako to v danom momente podáva Strana. Minulosť ani budúcnosť neexistujú. Permanentný konflikt je jednoduchší. Primitívnejší a jednoduchší. A hlavne je to praktický politický nástroj, ktorý efektívne využíva aj Severná Kórea, keď kvôli jadrovému programu nechá vyhladovať celú krajinu. Ako hovorí kniha Čevengur od Andreja Platonova pojednávajúca o období Ruskej občianskej vojny: „My koniec nikdy nepripustíme, budeme prideľovať šťastie po troškách a zas ho znova brať, takže nám vystačí natrvalo.“

Námet večného konfliktu máme aj v pozoruhodnej knihe Kallocain od Karin Boyeovej z roku 1940. V atmosfére Hitlerom a Stalinom rozdelenej Európy Boyeová načrtla svet, v ktorom o nadvládu súperia dva svetové štáty. Konflikt sa zdá byť nekonečný. Konflikt tu vždy bol. A príde vždy vhod. Keď ľudia začínajú pochybovať a všímať si nedostatky, keď režim stráca represívnu akceleráciu a panuje blbá nálada, tak príde nečakaný útok a vojna je zase tu. A všetky problémy idú zázračne bokom.

Ak svet v 1984 je len stupeň vo vývojovým štádiu totality, tak tá je potom dotiahnutá do dokonalosti v knihe My od Jevgenija Zamjatina z roku 1924. V tomto svete sa zdajú byť naplnené O’Brienove slová, keď Winstonovi hovoril, že „nebude jestvovať vernosť, okrem vernosti k Strane. Nebude jestvovať láska, okrem lásky k Veľkému bratovi.“ Zamjatinova vízia je strašidelná vo svojej bezvýchodiskovosti. Štát sa zaobíde aj s veľmi štíhlym bezpečnostným aparátom, pretože každý jeden občan je dokonalým strážcom jediného a jedine možného systému. Skutočne je vernosť k štátu za cenu straty vlastnej individuality úplne prirodzená, pretože Štát dokázal za tie roky ľuďom dokonale vymyť mozgy.

Dezinformácie, konšpirácie, propaganda, kognitívna disonancia a popieranie faktov, údajov a histórie sú pracovnými nástrojmi užitočných idiotov v rukách po moci bažiacich spasiteľským komplexom poznačených politikov a rôznych záujmových skupín, ktoré majú za cieľ prehlbovať „blbú náladu“. Nemáme síce žiadne riešenia, ale jedno spravíme určite, zničíme súčasný systém. Na komplikované otázky sú najlepšie jednoduché odpovede. Najlepšie je však rovno spochybniť samotnú otázku. Kto sa na nič nepýta, tomu nič nechýba. Internet má tú jedinečnú vlastnosť, že je slobodný. Každý si môže tvrdiť, čo chce. Aj že dva a dva je päť. A že svet je plný konšpirácii a všetko smeruje k tretej svetovej vojne. A mimozemšťania za všetko môžu… Práve preto by sme mali byť obozretní, čomu veriť a čomu neveriť. Zadáte do Googlu nejaké slovo a vybehne vám sto stránok. Ktorá je tá správna? Nečudo, že internet je aj darom z nebies pre vedomé šírenie poplašných správ – hoaxov. Tie nás majú zmiasť. Majú prehĺbiť našu neistotu. Zničiť dôveru v čokoľvek. A otvára to cestu samozvaným spasiteľom, ktorých jediná kvalifikácia je ich extrémistický a teda „odlišný“ pohľad na vec. A môžu tvrdiť, že v tomto bahne už žiadne iné, než extrémne prostriedky nepomôžu. Sú to väčšinou ľudia, ktorí svet nielenže vidia čiernobielo, ale ktorí práve veria v jednoduché a ľahké riešenia. A riadiť štát je tiež jednoduché a ľahké. A keď to také nie je, musí sa spraviť preto všetko, aby to takým jednoduchým bolo. Aby sa v budúcnosti dali problémy vyriešiť tak, že sa povie, že žiadne nie sú. O vedomom šírení poplašných správ a o manipuláciách s verejnou mienkou ako predohra cesty diktátorských strán k moci veľmi podrobne hovorí aj slávna kniha od Hanny Arendtovej Pôvod totalitarizmu.

George Orwell v knihách 1984 a Zvieracia farma a mnohí ďalší vynikajúci autori píšuci dystopické romány, nás v týchto dielach varujú. Píšu o tom, čo nechcú, aby niekedy nastalo. A píšu o tom už pomerne dlho. Umelecké prostriedky využívajú na to, aby nám skutočne niečo povedali. Aby nám niečo hrozné ukázali a spýtali sa nás: A vy by ste to neurobili? Vám by sa takéto niečo nepáčilo? A práve tým, že sme nútení si na to odpovedať, stávame sa snáď možno aj ostražitejšími voči reálnym hrozbám. Je jednoduché povedať, že keď nechápem, že dva a dva je štyri, tak povedzme, že je to trebárs päť. Ale je toto naozaj spôsob, ako chceme myslieť? Ako chceme vnímať svet? Ako sterilnú nemocničnú izbu, v ktorej nám je všetko jasné a nič nás neprekvapí alebo ako jednu veľkú výzvu? Chceme takto naozaj vychovávať naše deti? Ver si všetkému? Nič nie je pravda, všetko je dovolené? Naše poznanie má pevný základ, ale niekedy akoby sme na to zabúdali a chceli radšej niekam uletieť a nestáť pevne nohami na zemi. Ale keď „odletia“ všetci rozumní ľudia, tak sa nechá voľný priestor pre nerozum, deštrukciu a vlastne sa potom nemáme už ani na čo vyhovárať. Bordel a chaos a napokon pevný poriadok bez žiadnej diskusie, kde zdravý rozum, zvedavosť a fantázia sú nepriateľ. Kde samotná kultúra je dekadentná prekážka. Kde civilizácia je hrozbou. Kde naše dobré vlastnosti sú zlé. A naše zlé vlastnosti sú dobré. Žiadne vlastnosti vlastne nemáme. Sme takí, akých nás spravia. Nie sme slobodní a nežijeme v slobode, i keď kedykoľvek môžeme odísť a za náš názor nám nehrozí žiaden trest. Ale niekto sa nám snaží nahovárať, že toto sloboda nie je. Čo je potom sloboda? To, čo druhí rozhodnú že je? Je toto naozaj seriózna alternatíva? Takúto budúcnosť chceme? Kde sme len batoľatá za nič zodpovedné, kde nás Štát drží za ruku od narodenia až do hrobu? George Orwell a spol. nám ukazujú pohľad, že také úžasné to rozhodne ani zďaleka nie je.

(citáty z 3. vydania Vydavateľstva Slovart 2007)