Otázka moci a prax ekológie

Rozhodujúcou vlastnosťou buržoáznej ideológie je, že rozdeľuje skutočnosť a spoločnosť do oddelených priestorov a aktérov, ktoré sa dostávajú do styku len vo formalizovaných cestách, len dobrovoľne, ojedinele, pričom existujú rôzne „etáže“ a „polia“ skutočnosti, ktoré sa neprekrývajú. Spoločnosť v skutočnosti vyzerá skôr ako polievka alebo sieť neoddeliteľných vzťahov, pričom sa všetky súčasne odohrávajú na jednej úrovni a jednom poli, ale v ich zdaní vystupujú autonómne a oddelene. Tieto spoločenské vzťahy sú permanentné a neustále v premene. Ich celkový súbor tvorí spoločnosť a tento súbor je možné sledovať na takmer každom malom „úseku“, ktorý je ako vykrojená časť koláča, niečo, čo vzniká týmto krájaním a zostáva v zdaní vykrojené, nie skutočne.

Komplikovaná sieť spoločenských vzťahov v triednej spoločnosti sa ukazuje a koncentruje vo výrobe, na výrobnej linke. Toto je miesto, kde vzniká ekológia, politika a napokon celá materiálna skutočnosť spoločnosti, kde vôbec vzniká človek ako bytosť meniaca „prírodu“, vzťah s „ňou“. Aj otázka moci je permanentne prítomná na výrobnej linke, alebo mieste výroby. Zdanie o vykrojení koláča, ktoré je samo o sebe klamstvom a ilúziou, avšak svojou silou vo vedomí ľudí vytvára „realitu“, v ktorej existujú „zamestnanci“ a „zamestnávatelia“, kde existuje „trh“, „národ“, „rasa“, „náboženstvo“ a celé špektrum duchov (Hirnengespinster) a chorôb vedomia, ktoré zakalujú zrak. Táto skutočnosť, skrytá za týmito predstavami, je neustále prítomná a čaká nato, byť nájdená. Je to ideológia, viera v tieto predstavy, víly a démonov, ktoré zostávajú ako dedičstvo nášho detstva, viera v prirodzenosť a realitu triednej spoločnosť, ktorá nás uväzňuje.

Na výrobnej linke vo Volkswagene v Bratislave vzniká tak, ako v nespočetne ďalších miestach, triedna spoločnosť každý deň odznova, tam vznikajú zisky, ako aj vykorisťovanie, tam vznikajú autá, ktoré spaľovaním fosílnych palív narúšajú náš vzťah s „prírodou“. Súčasne tam vzniká buržoázna ideológia a je obnovovaná, bezprostredne v konflikte, ktorý je jediným reálnym spoločenským konfliktom. V tomto konflikte hrá nevyhnutnú úlohu zaklínača a rodiča, ktorý klame svoje dieťa, odborová organizácia. Jej úlohou v dnešnej spoločnosti, pod vedením politických strán, ktoré sa s týmto systémom navždy spojili, je preklad tohto konfliktu do jazyku „zamestnávateľa“ a „zamestnanca“, do „konkurencieschopnosti“ a „sociálneho partnerstva“. Odborová organizácia v podniku Volkswagen Bratislava nie je iná, ale jej konflikt s vyššou byrokraciou ju donútil k tomu spustiť tento boj ako extrémnu výnimku z normálneho riadenia a kontroly „nespokojnosti“ u pracujúcich. Je to tak neobyčajné, okolnosťami spôsobené odhalenie permanentného hnevu v tejto triede, ktoré je udržiavané v napätí týmito organizáciami. Aj takýto relatívny úspech odhaľuje svoju veľkú limitovanosť vzhľadom na možnosti, ktoré kolektívna organizácia na pracovisku ponúka.

Po prvé je jasné, že tieto odbory sú založené na nedemokratickom a byrokratickom riadení vedením. Vedenie tak neustále zastavuje a odkladá boj, buď otvorene spolupracuje s kapitalistami, alebo im prekladá mierne požiadavky, či prerušuje boj v svojvoľnom čase. Podobne došlo v štrajku vo VW Bratislave k ukončeniu vyjednávania a prijatiu kapitalistickej ponuky bez súhlasu a diskusie členstvom. Základom pre oživenie odborov je ich demokratické fungovanie, odvolateľnosť vedenia, možnosť zvolať hocikedy voľby a rozhodovanie o dôležitých otázkach členstvom.

Ich orientácia je veľmi obmedzená, čisto zameraná na dosahovanie prijateľných pracovných podmienok, ktoré sú prijateľné pre kapitalistov a kontrolujú hnev u pracujúcich. Ich cieľom nie je zmena systému a kapitalistického spôsobu výroby a privlastňovania práce.

Ich obmedzenosť leží ďalej v troch oblastiach,

1. v požiadavkách, ktoré sa obmedzujú na ekonomické požiadavky vrámci systému, nepresahujú do politiky,

2. požiadavky, ktoré sa obmedzujú len na stranu miezd a nezasahujú priamo do výroby a riadenia podniku,

3. podľa rozsahu pôsobenia, požiadavky sa netýkajú nikoho iného než zamestnancov, odbory konajú obmedzene na podnik, sektor a krajinu, v ktorej pôsobia.

Obmedzenie odborov na čisto ekonomické požiadavky a ktoré nepresahujú rámec „chceme mať podiel na ziskoch“ je hlavný dôvod, prečo sa z nich nedokáže stať zárodok zmeny. Napriek tomu, že vo výrobe sa koncentruje celá existencia spoločnosti, obmedzujú sa len na vyjednávanie o mzdách a pracovných podmienkach. Odbory by mali v situáciách bojov kladnúť aj politické požiadavky, ktoré sa akútne týkajú ich boja. Toto by napríklad zahŕňalo v prípade VW BA požiadavku, aby Volkswagen otvoril svoje účtovníctvo a aby sa odstránilo medzinárodné vykorisťovanie prostredníctvom transferových cien medzi sesterskými spoločnosťami a únik daní, ktorý sa stáva týmto spôsobom. Súčasne by mohli žiadať štát o väčšiu ochranu zamestnaneckých práv, o zriadenie úradu, ktorý by riešil prípady, v ktorých dochádza k zastrašovaniu a bráneniu vzniku odborov v iných spoločnostiach.

Požiadavky odborov by sa tiež nemali obmedzovať len na otázky miezd v podniku, ale rozšíriť aj na výrobu, spôsob výroby a riadenie podniku. Odbory vo VW by tak mohli veľmi reálne žiadať vývoj a výrobu modelov, ktoré sú menšou záťažou pre ekológiu a podávať požiadavky k inému riadeniu podnikov (napríklad požiadavky na zníženie miezd a odmien vedenia spoločnosti).

Nakoniec sú odbory obmedzované tým, že sa zameriavajú len na svojich zamestnancov, len na svoj podnik a svoju krajinu. V situácii medzinárodného kapitalizmu a medzinárodnej deľby práce je nutné myslieť odborovú organizáciu internacionalisticky a vytvoriť permanentné štruktúry pre spoločnú organizáciu a mobilizáciu v jednotlivých sektoroch cez národné hranice, napríklad v prípade automobilového priemyslu zväz pre automobilový priemysel v Strednej Európe. Tak, ako boli v štrajku vo VW BA požiadavky orientované podľa miezd nemeckých pracujúcich vo VW, tak by mala byť základná organizácia a mobilizácia vedená cez národné hranice a pre rovnaké podmienky cez národné hranice, zohľadňujúc skutočnú produktivitu (s tým spojené otvorené účtovníctvo).

Tým, že odbory zastupujú alebo vystupujú len v mene svojich „zamestnancov“, zabúdajú, že do výroby je zapojená tiež práca početných iných ľudí a podnikov. Len v automobilovom priemysle existuje na Slovensku minimálne 300 dodávateľských podnikov pre koncerny, v ktorých pracuje viac než 100 tisíc ľudí. Aj v štrajku vo VW BA bolo bizarné, že v dôsledku toho, že odbory zastupovali oficiálne len kmeňových zamestnancov, vo svojej práci pokračovali agentúrni zamestnanci, zamestnanci DLH a Autovision a zamestnanci dodávateľov. Odbory by sa mali snažiť v organizácii a v mobilizácii začleniť aj ľudí z dodávateľských firiem, firiem, ktoré sú nevyhnutnou časťou vo výrobnej reťazi a so zamestnancami ako „agentúrnymi“.

Ďalej odbory častokrát zabúdajú, že ich výrobky slúžia úžitku ľudí a že by teda mali mať ako zástupcovia výrobcov priamy vzťah so spotrebiteľmi. Na strane spotrebiteľov by mali podobne vzniknúť asociácie a zastupiteľské orgány, ktoré budú vyjadrovať svoje želania priamo výrobcom ohľadom výrobkov, výroby, spôsobu výroby až k nákladom.

Zdroj: