Denník N

Otec

Milan Šimečka. Foto – TASR
Milan Šimečka. Foto – TASR

Politici už opäť pomáhajú zlu, ktoré sa prejavuje ako právo na arogantnú sprostosť.

Vo štvrtok uplynie 25 rokov, čo zomrel môj otec. Mal šesťdesiat, toľko budem mať o dva roky (pokiaľ neumriem skôr). Je to divné, byť skoro taký starý ako on a nemať už žiadnu ďalšiu spomienku na jeho minulú budúcnosť, pretože mu ju uťalo prasknuté srdce.

Stáva sa mi, že sa s ním v duchu rozprávam, ale nerobím to často, pretože čo ak existuje život po živote? Nerád by som ho v takom prípade zaťažoval svojimi starosťami, ktorými si on prešiel vrchovato, a iste je rád, že už nie je vťahovaný do profánneho sveta, v ktorom sa zlo prejavuje ako arogantné právo na sprostosť.

Pamätám si na jeho časté prejavy nehraného zúfalstva u nás doma v kuchyni, keď v rádiu počúval komunistických politikov, ktorí sa hrali na tupcov a blábolili svoje ideologické táraniny vediac pritom veľmi dobre, že klamú. Vedela to aj spoločnosť uzamknutá v normalizačnom spánku, ktorej boli tieto slová určené. Zdieľala s týmito politikmi dohodu o lži, aby mala pokoj – a môj otec bol z toho zúfalý. Hovoril tomu „strata skutočnosti“.

V osemdesiatych rokoch písal aj hovoril veľa o tom, že táto strata skutočnosti bude mať nevyhnutné dôsledky, pretože svet sa rýchlo mení a lož o tom, že sa nás tieto zmeny netýkajú, je stále zjavnejšia. Režim preto musí nevyhnutne padnúť.

Jeho priatelia v československom disente si z jeho zdanlivého optimizmu robili žarty, pretože v pád režimu neverili. Ja som si z jeho slov vtedy vyvodil mylný záver, že režim musí padnúť preto, že je od základu zlý, zatiaľ čo spoločnosť je v princípe dobrá, lebo má zdravý zmysel pre realitu.

Lenže môj otec to tak nemyslel. Tých niekoľko málo mesiacov, ktoré mu bolo dopriate žiť po novembri 1989, ma často prekvapoval svojím pesimizmom. Mal som dokonca pocit, že zúfalstvu prepadá ešte častejšie ako predtým. On totiž vôbec nebol tým bytostným optimistom, akým sa mnohým svojim priateľom javil byť. Vedel až príliš dobre, že spoločnosť bola rovnako skazená ako komunistickí politici, od ktorých si nechala bezuzdne klamať. Posledný dlhý rozhovor osamote sme viedli koncom augusta 1990 u nás na chalupe – a nikdy som ho nezažil takého smutného ako vtedy.

Teraz naňho myslím častejšie ako inokedy, pretože politici opäť pomáhajú zlu, ktoré sa prejavuje ako právo na arogantnú sprostosť. Klamú spoločnosti – a vedia pritom, že klamú –, že zmeny, ktorými prechádza svet, sa jej netýkajú, a preto si môže dovoliť ignorovať tie milióny zúfalých ľudí v pohybe, nechať Európu, nech si s nimi poradí sama, užívať si náš egoizmus, ktorý má krycí názov „kresťanská kultúra“. A spoločnosť ich lož vďačne prijíma, pretože chce mať pokoj. To je „strata skutočnosti“, povedal by môj otec.

Prežil vojnu (bol vojnová sirota, matku mu zabila bomba), vedel teda veľmi dobre, ako rýchlo dokážu národy zošalieť a ako rýchlo sa zlo dokáže šíriť, keď spoločnosť pristúpi na lož o svojej vlastnej výnimočnosti.

Ale ako hovorím, nechcem ho príliš často vťahovať do svojich vnútorných diskusií, pretože ktovie, možno existuje život po živote a v takom prípade má právo na pokoj duše – ak niečo také existuje – ako málokto z jeho generácie. Viem len jedno: keby bol dnes nažive, jeho čelo by bolo otlčené od úderov o stenu v našej kuchyni. Taký by bol zúfalý zo lži, v ktorej opäť žijeme.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie